Just Ordinary People 06.

Kočky, prepáčte, že som sem dva dni nič nepridala, ale... Vo štvrtok, po tom hokeji som pomaličky umierala a musela sa učiť na debilnú náuku. A včera som definitívne zomrela - v  posteli s čajíkom. Ledva som prišla na chvíľu na internet.

Ako vynahradenie tu máte teda extra dlhú časť ;)

Inak, myslím, že aj napriek tomu, že mám vymyslenú zápletku, táto poviedka bude mať len okolo 20-30 dielov? Neviem, ešte to premyslím :))
Enjoy!♥

Netrvalo dlho a so Zaynom sme si opäť vyrazili von. Presviedčala som ho, že mi úplne stačí normálne kino, až nakoniec ustúpil. Ani neviem, na aký film sme vlastne šli, pretože som bola znovu vykoľajená zo Zaynovej blízkosti. Jedli sme spoločný popkorn a vždy keď sa nám dotkli ruky, prebehol mnou elektrický prúd. Občas sa môj pohľad stretol s tým jeho a on sa tak nádherne usmial, v očiach mu zahrali iskričky. Vtedy som mala neskutočnú chuť vrhnúť sa naňho, a už nikdy ho nepustiť.

Po skončení sme sa ešte rozhodli, že pôjdeme na zmrzlinu. Aj s našimi kornútikmi sme prešli k neďalekej fontáne. Keď sme prechádzali okolo reštaurácie, zazrela som známu postavu. Mama? A oproti nej sedel nejaký muž.

To nie je možné. Mama by mi predsa povedala, keby si našla priateľa. Preboha. Mozog mi začal pracovať na plné obrátky, ako som vymýšľala rôzne varianty možnej katastrofy.

A počkať... nemala mama byť na služobnej ceste? Takže takto vyzerajú služobné cesty?

Z rozjímania ma vytrhol až Zayn. „Mad, počúvaš ma vôbec?“
„Prepáč, zamyslela som sa. Asi by som už mala ísť,“ pozrela som naňho. Mierne zovrel pery a zamračil sa.

„V poriadku,“ povedal odmeranejšie a postavil sa.

Cez cestu som mala zase plnú hlavu mamy. Prečo by mi klamala? Hovoríme si všetko. A čo keď mi ho chce predstaviť? Pri tej predstave ma striaslo.

Zayn mlčal, ja tiež. Skazila som to, a nebola som si istá, či je dôležitejšia mama, alebo on. Pred domom som sa pritisla k Zaynovi, on chvíľu strnulo stál. Nakoniec ma objal aj on.

„Zavolám ti,“ bola moja rozlúčka a potom som zmizla vo dverách.

Na internete som sa Zaynovi ešte raz ospravedlnila a potom mu objasnila situáciu.

Dohodli sme sa na piatok, vraj sa mám pripraviť, príde po mňa autom. Chcela som zistiť, že kam pôjdeme, povedal len neurčito, že do prírody.

Mama mi iba párkrát zavolala, vraj sa má dobre a práca jej ide od ruky. Jasné, práca. Mala by sa vrátiť v nedeľu, potom ju rozhodne vyspovedám.

V piatok som sa teda vychystala. Navliekla som sa do džínsov, obyčajného bieleho trička a tenisiek. Nedočkavo som postávala v kuchyni a vyzerala ho cez okno, a keď zatrúbil pred naším domom, už som bola dávno vonku.

„Ahoj,“ na privítanie som ho objala.

„Ako sa máš?“ spýtal sa, upierajúc pohľad na cestu, keď sa auto pomaly rozbiehalo.

„Dnes skvelo, a ty?“

„Hneď lepšie,“ pousmial sa.

„Kam vlastne ideme?“ dobiedzala som.

„Nechaj sa prekvapiť.“
„Neznášam prekvapenia,“ šomrala som si popod nos a sledovala krajinu ubiehajúcu okolo. O chvíľu sme sa dostali z rušného Bradfordu do malebnej krajinky, ako z pohľadnice. Polia, lúky, občas nejaká farma.

Zayn niekam odbočil, ani som to nezaregistrovala a zaparkoval v tieni pod stromom.

„Odtiaľto už pôjdeme pešo.“ Povedal, keď som vystúpila som a rozhliadala sa okolo. Malá cestička viedla niekam cez kríky, vyzeralo, že sme úplne odrezaní od sveta. Okrem nás tam bolo ešte jedno auto. Zayn otvoril kufor, začal z neho vyberať veci a podávať mi ich do rúk.

Držala som deky, a na ich vrchu sa nebezpečne hompáľal piknikový kôš.

Zayn mi ho zobral a niesol ešte jednu tašku. Zamieril k tej cestičke a ja po menšom zaváhaní za ním. Nebol tam hustý porast, no cez stromy som nedovidela, kam vlastne ideme.

Keď sme sa vynorili na voľnom priestranstve, neverila som vlastným očiam. Nachádzali sme sa pri neveľkom jazere, od ktorého sa odrážali lúče zapadajúceho slnka. Zayn položil veci na zem a pomohla som mu rozprestrieť deky, tesne pri vode.

„Je tu krásne,“ povedala som, keď sme sa usadili.

„Dedko nás sem brával, keď som bol menší,“ povedal a ľahol si na chrbát. Po chvíli som sa k nemu pridala. Ležali sme vedľa seba, chrbty rúk sa nám takmer dotýkali.

Zízala som na oblohu, ako sa po nej premávali nadýchané oblaky. Nastalo ticho, no nebolo nepríjemné. Naše myšlienky sa skrátka uberali iným smerom. Narušoval to iba jemný špľachot vody o breh, a štebotanie vtákov pred tým, než sa odoberú ku spánku.

Zayn prekonal tú vzdialenosť medzi našimi rukami a preplietol si so mnou prsty. Srdce sa mi rozbúchalo, a v žalúdku som nemala jedného motýľa, ale rovno celý roj. Jemne mi prechádzal palcom po ruke a ja som sa išla roztopiť od blaha. A to spôsobil iba jeden dotyk.

Ani jeden z nás nemal potrebu prerušovať pokoj, no mne začalo tŕpnuť telo. Posadila som sa a Zayn tiež. Natiahol sa po tašku a tým prerušil náš kontakt. Vylovil odtiaľ volejbalovú loptu a spýtavo na mňa pozrel. Namiesto odpovede som mu ju vytrhla a rýchlo sa postavila. Vyzula som si tenisky a bosá sa postavila na trávu. On odo mňa o kúsok cúvol a začali sme si jemne pinkať.

Nejakým nedopatrením sa mi po chvíli podarilo loptu odpáliť rovno do jazera. Zayn zobral konár a začal ju loviť, než by odplávala veľmi ďaleko.

Naťahoval sa po ňu, a keď už ju skoro mal, stratil rovnováhu a zrútil sa do vody. Vyprskla som do smiechu a sledovala som, ako preplával po loptu a pokúšal sa dostať na breh. Z vlasov mu kvapkalo a jeho namosúrený výraz ma rozosmial ešte viac.

„Pomôž miii,“ žobronil, až som sa nakoniec zľutovala a podala mu ruku. No on ma potiahol do vody za ním. Potom mi už do smiechu veľmi nebolo, namiesto toho sa rozosmial Zayn. Šplechla som mu vodu do tváre a pobavene sa dívala na jeho prekvapenú tvár, až kým mi to nevrátil.

Jašili sme sa ako malé deti, no potom zašlo slnko a ochladilo sa. Dostali sme sa na breh, mokrí ako myši.

Zayn našťastie vytiahol z tašky osušky a jednu po mne hodil. Potom si vyzliekol tričko a sušil sa. Zízala som naňho ako bezprízorná. On si naozaj vyzliekol tričko. Čudovala som sa, že mi nezačali z úst tiecť sliny. Spamätala som sa, až keď si natiahol suché tričko. Prezliekol si aj nohavice a ja som stále nemenila svoju polohu.

„Vždy pripravený,“ pozrel na mňa a ja som prudko potriasla hlavou. Ukázala som na svoje oblečenie.

„A ja?“ zdvihla som obočie. Chvíľu si ma prehliadal.

„Kľudne by si mohla zostať takto,“ zaškeril sa, no potom mi podal jeho mikinu. Otočila som sa mu chrbtom a vyzliekla si mokré tričko, čo sa mi lepilo na kožu. Rýchlo som sa obliekla a zistila, že Zayn niekam zmizol. 

Po chvíli sa vynoril z lesa, nesúc plnú náruč dreva. Keď sme ho nazbierali dostatočne, postavili sme malú pyramídu, do priestoru, ktorý tam bol na oheň.

„A teraz to zapálime ako, kameňom?“ ironicky som poznamenala.

„Čo myslíš, na takú podstatnú vec predsa nezabudnem,“ zamával mi pod nosom zápalkami.

A tak keď sme mali oheň, Zayn ešte vytiahol keksíky a marshmallows.

„Ty počúvaj ma, to čo všetko tu máš?“
„Ako vravím, vždy pripravený,“ uškrnul sa. Ja ešte v mokrých džínsoch som natiahla nohy k ohňu a pomaličky sa sušila.

V tichosti sme sledovali, ako plamene oblizujú drevo a napchávali sa sladkým. Keď som dojedla, zložila som si nohy pod seba a pritúlila sa k Zaynovi. Rukou ma objal okolo pásu a položil si hlavu na moje plece.

Keď plamene pomaly dohasínali, skontrolovala som hodinky.

„Zayn, už bude pomaly polnoc. Mali by sme ísť,“ ozvala som sa.

„Máš pravdu,“ prisvedčil a začal sa dvíhať. Zbalili sme si veci, našťastie už som bola suchá a vyrazili sme domov. Pred mojím domom Zayn nechal bežať motor a prešiel mi otvoriť dvere.

„Ďakujem, za všetko,“ pousmiala som sa.

„Aj ja ďakujem,“ povedal Zayn a zastrčil mi prameň vlasov za ucho. Naklonil sa bližšie k mojim perám. V tej chvíli sa však na konci ulice zjavilo auto a osvetlilo nás jasným svetlom. Odkašľala som si a objala ho.

„Vidíme sa,“ rozlúčil sa a nasadol do auta. Omámene som sa za ním dívala a uvedomila si, že mám na sebe ešte stále jeho mikinu. Jeho vôňa sa na nej držala ako kliešť a opantávala mi zmysly.

Ani neviem, ako sa mi podarilo strčiť kľúč do dierky a dostať sa do sprchy. Ešte stále mimo som sa zabalila do Zaynovej mikiny a zaspala.

Ja viem, že Zayn sa bojí vody, alebo nevie plávať, alebo čo :D Ale je to vymyslené, tak si môžme domyslieť aj toto :)

Ľúbim vás! :-*