No One Needs To Be Alone :)

Dnes už SWOL nebude, moje mozgové bunky sú vyčerpané písaním úvahy o priateľstve :) Prinášam teda aspoň túto jednodielovku, ktorú som spísala ešte včera v noci :) Hope you'll like it;) xx

Ak chcete, pustite si k tomu toto :) Síce sa to moc nehodí, ale písala som to pri tom :)


Poznáte ten pocit, keď sa vám srdce láme na tisíc maličkých kúskov, ktoré už nikto nedokáže dať dokopy? Ja až veľmi dobre. Stála som na maličkom útese nad jazerom. Skrátka to nemôže byť pravda. Nie, nie, NIE! Neuvedomila som si, že posledné nie som zakričala z plných pľúc. Ozvena sa niesla široko-ďaleko. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Myslela som, že už som sa vyplakala dosť, ale očividne to nebola pravda. Začali mi stekať po lícach a z hrdla sa mi drali vzlyky. Nepremýšľala som nad tým, čo robím, jednoducho som skočila. Chladná voda sa mi zabodla do tela ako ostré nože. Necítila som potrebu vynoriť sa na breh, zostala som vo vode. Potom som sa začala metať, kopať okolo seba a jačať. Všetok svoj žiaľ som potrebovala zo seba dostať.
Zrazu ma okolo pása oblapili silné ruky a ťahali smerom k hladine.
"Čo to robíš?" vynorila som sa prskajúc okolo seba vodu. Zahľadela som sa na môjho "záchrancu".
"Ja-ja... videl som ako si skočila a-a," habkal.
"Nechcela som sa utopiť!" skríkla som a opäť sa rozvzlykala. On ma chytil okolo pásu a potiahol na breh. Nemala som silu sa mu vytrhnúť, tak som sa iba nechala viesť. Posadil ma na zem a niekam odišiel. A čo som si myslela, že teraz tu so mnou zostane? Tvár som si zložila do dlaní, a začalo ma striasať od chladu. Stratila som všetko, môj domov, oporu.
Pocítila som, ako sa mi na pleciach usadila deka. Čože? Zdvihla som hlavu a uvidela chalana s hnedými očami, sušiaceho si vlasy a dívajúceho sa na mňa.
"Nechcel som, aby si prechladla," povedal a nervózne sa usmial. Iba som prikývla. Sadol si vedľa mňa a nastalo ticho. Nemala som potrebu ho prerušiť. Venovala som sa vlastným ponurým myšlienkam. Moje srdce sa prepadalo do obrovskej priepasti. Roztrieštil sa môj pocit bezpečia a domova - a nahradil ich smútok a hlavne zmätok. Takto som sa necítila ani po otcovej smrti. Neuvedomovala som si nič, okrem obrovskej diery v hrudi. Bolelo to ako modrina, alebo veľmi hlboká rana. Bolelo ma dýchanie, prehĺtanie, nemala som silu vôbec sa pohnúť. Potom začal on.
"Prepáč, ak som prerušil tvoje- no nech to bolo čokoľvek. Ja som len nechcel, aby sa utopilo tak krásne dievča," povedal. Bez slova som pozbierala zvyšky mojich síl, postavila sa a prešla k jazeru. Zbadala som svoj odraz. Ešte stále zo mňa kvapkalo. Oči som mala uplakané, ryšavé vlasy bez života viseli okolo mojej tváre. Nie som krásna, snažila som sa povedať, ale nevyšlo zo mňa ani slovko.
"To je v poriadku," zachripela som. "Len..." zlomil sa mi hlas a znovu som sa rozplakala.
Chlapec prišiel ku mne a objal ma.
"Neviem, čo sa stalo, ale verím, že to bude v poriadku," šepkal a upokojujúco ma hladkal po chrbte.
"Nie, nebude. Zomrela mi mama. Skrátka ma opustila, prestala bojovať. Bola ten najlepší človek na svete! A... predtým som prišla o otca!" dostala som zo seba. "Ani nevieš, ako to bolí..." rozhodila som okolo seba rukami.
Stáli sme tam, v objatí, studení vzduch nás štípal na koži. Ja s úplne cudzím chlapcom.
"Ani neviem, ako sa voláš," pozrela som sa mu do očí a smrkla som.
"Liam, a ty?" usmial sa.
"Ivy."
Keď sme sa obaja začali už poriadne triasť, zaviedol ma do svojho auta, kde pustil kúrenie. Sadla som si na moje skrehnuté ruky a snažila sa nedrkotať zubami až tak nahlas. Všetko som mala akoby zahmlené, pozerala som sa na svet cez klamlivé okuliare. Nemyslela som si, že to bude ako predtým. Moje myšlienky poletovali zmätené v hlave, neschopné vyrovnať sa so skutočnosťou. Liam ma vytrhol z môjho dumania a začal konverzáciu. Najskôr som odpovedala len jednoslovne, rozprával väčšinou on. Ale potom som si uvedomila, že tak nemôžem byť večne. I keď to bolí. Hodiny sme sa rozprávali. Zistila som o ňom všetko. Počas mojich občasných záchvatoch plaču, keď som si spomenula na mamu, si ma utešujúco privinul. Cítila som sa s ním dobre.
"Kde bývaš?" spýtal sa po chvíli.
"Bývala som s mamou, kúsok odtiaľto, ale teraz," pokrútila som hlavou. "Mohla by som ísť k babičke."

Liam mi pomohol zobrať si základné veci a následne ma odviezol k babičke.
"Ďakujem ti, za všetko," usmiala som sa, keď zastavil pred jej domom. Bol to úsmev plný bolesti, ale predsa len sa objavil na mojej tvári.
"Nie je začo. Uvidíme sa ešte niekedy?"
"Rozhodne," naklonila som sa k nemu, aby som ho objala. On sa však prekvapivo sklonil k mojim perám a jemne sa o ne obtrel tými svojimi.
"Prepáč, nemohol som si pomôcť," šepol zo sklopeným pohľadom. Nepovedala som nič, iba som mu dala pusu na líce.
U babičky som sa zabývala, ale uzavrela som sa do seba. Celé hodiny som apaticky ležala na posteli, skrútená do klbôčka. Odmietla som jesť, nemohla som spávať. Oči som držala otvorené, pretože len čo som ich zatvorila, videla som strašné výjavy z maminej smrti. Ako posledný krát vyhľadala moje oči, potom jej ruka, čo ma držala, ochabla. Navždy. Nešla som ani na jej pohreb, to by som už nezvládla. Občas som videla aj otca. Chradla som, ako blednúci vietor zavýjajúci v korunách stromov. Moje emócie som držala hlboko v sebe. Odvtedy, čo som bola s Liamom som nerozprávala. Bolo to okolo... šesť dní? Stratila som pojem o čase.
Raz sa mi konečne podarilo zaspať, asi na päť minút, i keď som sa tomu bránila. Opäť som videla mamu zomierať a zobudila som sa s výkrikmi. Dusila som ich vankúšom, až kým som skoro nestratila hlas.
Pocítila som, ako sa posteľ prehla pod váhou nejakého tela. Babička to so mnou už dávno vzdala, netušila som, kto to môže byť. S ťažkosťami som sa posadila.
"Liam," šepla som.
"Bolí ma, keď ťa vidím takto sa trápiť Ivy," povedal a pohladil ma po ruke. Na tom mieste mi okamžite naskákali zimomriavky, po dlhom čase som cítila teplo ľudského tela. Chvíľu som váhala, či sa mám odtiahnuť, ale napokon som sa mu vrhla do náručia. Držal ma a nič nepovedal. Jeho blízkosť vo mne spôsobovala neznáme pocity, ktoré možno charakterizovať aj ako motýle v bruchu a divo búšiace srdce.

Pomohol mi postaviť sa na nohy, ktoré ma pomaly nedokázali udržať, nájsť svoje stratené šťastie.
Ruka v ruke sme sa prechádzali okolo "nášho" jazera. Diera v mojej hrudi, ktorá tam zostala po mame a otcovi nezmizla úplne, ale Liamovou prítomnosťou sa vyplnila aspoň z polovice. To je to, čo mi tak veľmi chýbalo. Láska.