Just Ordinary People 01.

Hallelujah! :D Napadla ma nová poviedka! Ešte netuším, ako bude dlhá, ale snáď to moja debilná hlava premyslí :)
Dúfam, že sa bude pááčiť ;)

„Ooch,“ s hlbokým povzdychom som sa prevalila na posteli a vzápätí spadla na zem. Z nočného stolíka som zobrala mobil a dala si ho tesne pred oči. Párkrát som musela zažmurkať, kým som konečne zaostrila na čas.

Opatrne som sa postavila a utekala do kúpeľne.

„Ježiši,“ zamrlala som pred zrkadlom. „Prečo mi to robíš? Veď som len obyčajný človek, aj keď teraz tak veľmi nevyzerám!“ Radšej som sa rýchlo začala chystať.

Keď som sa pchala do džínsov, počula som zdola nejaký krik. Snažila som sa vybehnúť zo šatníka, ale s jednou nohou v džínsoch to nie je veľmi jednoduché. Zoskackala som po schodoch a otvorila dvere na ulicu. Suseda práve kričala z okna na nejakého chlapa a vyhadzovala jeho veci na ulicu. Myslela som, že toto sa stáva iba vo filmoch. Prevrátila som očami a konečne sa mi podarilo obliecť sa.

Na chladničke ma čakal odkaz od mamy, že príde až večer. Ako sudkyňa má strašne veľa povinností. No niekedy je zaujímavé počúvať jej rozprávanie o rôznych prípadoch. Napríklad minule... zarazila som sa vo svojom snívaní, keď som zbadala hodinky. Ježkove oči, už zase nestíham! Tak som si iba napchala do tašky pár čokoládových tyčiniek a vyrazila z domu. Našťastie som školu nemala ďaleko, a ešte bližšie bol môj obľúbený Starbucks. 

„Ahoj Becca, jednu kávu so sebou, ponáhľam sa,“ vychrlila som na predavačku.

„Jasné,“ prikývla.

Nedočkavo som klepala nechtami po doske a potom rýchlo zaplatila. Peňaženku som napchala do tašky, schmatla kávu a začala sa rýchlo predierať k východu.

„Prepáčte, pardon,“ mrmlala som každému ospravedlnenie. Konečne som bola pri východe. Otvorila som dvere plecom, pretože v jednej ruke som držala knihu a v druhej kávu. Vycúvala som teda na ulicu, a keď som sa otočila, že pobežím do školy, prudko do mňa niekto vrazil. Celý obsah kelímku skončil na mne.

„Tak to ti teda pekne ďakujem,“ zavrčala som a zdvihla pohľad k dotyčnému. Dívali sa na mňa asi tie najkrajšie oči, aké som kedy videla.

„Prepáč, nechcel som,“ povedal potichu ten chalan.

„Na tom už aj tak nezáleží, ponáhľam sa,“ do náručia som mu strčila moje veci a rýchlo si vyzliekla mikinu. Potom som si ich vzala späť a rozutekala sa na hodinu. Ešte dlho som na sebe cítila jeho prekvapený pohľad.

Stihla som to presne načas. Učiteľka sa na druhej strane chodby s niekým rozprávala, tak som nenápadne vkĺzla do triedy, na miesto vedľa mojej najlepšej priateľky Lisy.

„Kde toľko trčíš?“

„Poviem ti to neskôr,“ odvetila som s pohľadom upretým na dvere, do ktorých práve vchádzala naša učiteľka angličtiny.

Keď zazvonilo na prestávku, Lisa na mňa vychrlila asi milión otázok. Nechápem, čo ju tak štve, veď meškám pravidelne. Všetko som jej vysvetlila, čo sa samozrejme nezaobišlo bez výsluchu.

„Ako vyzeral? Bol pekný?“
„Liz, ja netuším, vravím, že som si ho neobzerala,“ prevrátila som očami.

„Mad, to si vážne nespomenieš? Ty si niekedy strašná,“ zamračila sa na mňa. Liz momentálne prechádzala obdobím, keď ju zaujímal hocijaký chalan.

„Jediné čo viem je, že mal krásne oči.“ Mykla som plecom a začala sa hrabať v taške, aby som našla mobil. Nakoniec som to vzdala a všetky veci vysypala na lavicu. Prehľadala som každé zákutie, no nikde nebol. Pomaličky som začínala panikáriť.

„Dopekla,“ zahrešila som, keď som si ohmatala aj vrecká na nohaviciach a nenašla nič, okrem pár centov a starej vreckovky.

„Čo je?“ pozrela na mňa Liz.

„Asi som stratila mobil.“ Ešte raz som pre istotu prezrela všetky moje veci, či tam náhodou nie je. Nič som nenašla.

Celý deň v škole sa strašne vliekol. Len čo skončila aj posledná hodina, rýchlo som sa rozlúčila s Lisou a letela do kaviarne. Bola to moja jediná šanca. Je dosť možné, že som si ho tam nechala, alebo, a na to som nechcela ani myslieť... Čo keď ho má ten chalan z rána?

„Zdravím Becca, prosím ťa, nenašiel sa tu mobil?“

„Nie, prečo?“
„Len...“ nedokončila som, lebo ma niekto poklopal po pleci...

Inak epilóg napíšem niekedy nabudúci týždeň :-**
A pevne verím, že tentoraz sa do komentovania zapojí viacej ľudí! Píšem to predsa pre vás, nie pre seba ;)xx