Just Ordinary People 10.

Ako pekne nám to vyšlo na 10 časť, čo poviete? :D Dnes je takáto kratšia, lebo poviem vám úprimne, nechcelo sa mi :D Normálne sa mi surovo nechcelo vstávať z vyhriatej postele :D Aj k tomuto som sa ledva dokopala, takže to aj tak vyzerá :D Never mind, zajtra bude dlhšia ;)♥

„Zayn... počkaj, niečo si si zabudol!“ zvolala som za ním. Mikinu som mu vtisla do ruky. „Ale to nie je všetko,“ šepla som a sklopila pohľad. Potom som sa postavila na špičky a pritiahla si jeho tvár bližšie. On ma objal okolo pása a mierne nadvihol. Na chvíľu sme si navzájom pozerali do očí, potom sa naklonil a pritisol jeho pery na moje. Najskôr jemne, akoby sa ma bál, no keď som sa doňho oprela, pootvoril ich a prešiel mi jazykom po spodnej pere. Cítila som presne také klišé, ako to znie. Ohňostroje. Oheň. Lávu. Srdce sa mi rozbúchalo ako ešte nikdy v živote, a chlpy na rukách sa mi zježili.

Na chvíľu som sa odtiahla a pozrela naňho. Usmial sa, v očiach mu zaihrali iskričky, a ja som cítila, ako sa mi úškrn rozlieva po celej tvári. Vplietla som si prsty do jeho vlasov a pobozkala ho na kútik úst. Natočil sa za mojimi perami a ja som sa mu o ne jemne obtrela.

Vymanila som sa z jeho objatia a žmurkla naňho. „Vidíme sa,“ povedala som omámene a šla naspäť. Cítila som na sebe jeho pohľad, tak som sa otočila a zamávala mu. On potriasol hlavou, akoby si to len teraz uvedomil a zamával naspäť.

Bola som ako nafetovaná, normálne som lietala. Ak som bola z neho mimo už vtedy, keď som ho videla po druhýkrát v živote, s týmto sa to ani nedalo porovnať. Pripadala som si ľahká, akoby všetky starosti zo mňa opadli a ja som slobodne dýchala. Myslela som, že mi náladu už nič nepokazí, no zvládla to mama, ktorá si prišla pobaliť veci.

„Zase služobná cesta?“ spýtala som sa jej so zdvihnutým obočím.

„Uhm... no, áno,“ zakoktala sa. Nič som na to nepovedala, iba stisla pery do tenkej čiarky.

So Zaynom som sa nevidela dva dni, pretože sme obaja mali skúšky.

„Dievča, ty na ktorej planéte žiješ?“ spýtala sa ma Liz v utorok ráno v škole.

„Prečo?“ nechápala som.

„Veď o dva týždne je koniec školského roka!“
„To už?“ vyvalila som oči. Vážne musím menej myslieť na Zayna a viac na moje osobné potreby.

Po druhej prestávke mi zazvonil mobil. Mama? Nikdy mi nevolala do školy. 

„Mami, čo sa deje?“ spýtala som sa. No namiesto mamy sa ozval hlas, ktorý by som nechcela počuť ani v najhoršom sne.

„Tvoja mama leží v nemocnici,“ hovoril Joshua, zdalo sa, že aj trochu vystrašene. 

Bože, cítim sa ako pojazdná lekáreň... -_- Mám toľko tabletiek, asi ma picne :) A takto sa dopujem - čajík s citrónom a medíkom v šálke (kýbli) pomaly väčšej ako moja hlava :D
Som vážne chorá, inokedy by som sem fotku aj s mojím trápnym paplónikom (ale ja ho ľúúbim) nedala :Dxx