Just Ordinary People 04.

Och, ja viem, že by ste ma najradšej zabili, ale nebojte sa. V ďalšej už sa to dozviete, sľubujem :D :)

Vážený zákazník,.... Rýchlo som to zatvorila a otvorila druhú.

Nedalo mi opísať si číslo takej krásky. Nezájdeme niekedy na kávu? Záchranca tvojho mobilu ;)

Skoro som od šťastia explodovala. Asi päť minút som si tú esemesku čítala dookola. A potom som sa zamýšľala, čo mu odpísať. Na posteli som vystriedala všetky možné polohy, až som nakoniec visela dolu hlavou a valila sa mi do nej krv. Práve vtedy som sa konečne rozhodla.

To znie fajn. Čo takto v pondelok o tretej pri Starbuckse? M. Naťukala som trasúcimi prstami a stlačila odoslať. O chvíľu prišla odpoveď.

V pondelok o tretej pri Starbuckse. Súhlasil.

Preboha! Správam sa ako pojašená trinástka. Už len dúfať, že sa pri ňom nestrápnim.

Zostávala mi ešte celá nedeľa. Moje mozgové bunky sa varili pod vplyvom toho, ako som sa snažila vymyslieť, čo budem robiť. Nakoniec som si zobrala skicár, foťák a deku a zakotvila v parku.

Vybrala som z krabičky uhlík a moja ruka sa rozpohybovala po papieri. Základné črty tváre, obočie, nos, oči, ústa, vlasy. Do kelu. Prečo som z neho tak mimo? Papier som skrčila a položila vedľa seba.

Tentoraz som sa pokúsila nakresliť scénu pred sebou. Chodník, na ktorom stála mamička kočikujúca dieťa, stánok zo zmrzlinou, a chlapec s loptou. Za nimi pár stromov a v rohu cíp mojej deky. Keď sa chalan začal až podozrivo podobať na toho 'môjho', vzdala som to. Oprela sa chrbtom o strom a chvíľu pozorovala mraky. Preháňali sa po oblohe, pomaly a nenútene. Bol naozaj vážne krásny deň. Prstom som si kreslila po nohe špirály a uvažovala prečo sa zmrzlina volá zmrzlina. A dostala som na ňu chuť.

„Jednu veľkú čokoládovú vás poprosím,“ povedala som milo vyzerajúcemu predavačovi.

Zalizovala som sa až za ušami, keď mi po brade stekala kvapka.

Keď som dojedla, vytiahla som z tašky foťák a porozhliadla sa okolo. Spravila som pár záberov, ale nebola som s tým spokojná. Najlepšie sa mi fotí skoro ráno, alebo navečer.

Zbalila som si veci a odišla domov.
Asi hodinu som meditovala nad knihami, pokiaľ som neusúdila, že mám dosť.

Zo stola som zobrala notebook a nalogovala sa na fejsbuk a twitter. Po chvíli ma aj to omrzelo.

Znudene som si povzdychla a skúsila poslednú možnosť. Prepínanie televíznych kanálov ma, ani neviem ako, uspalo.

Ráno som - klepajúc sa - pätnásť minút postávala pred mojimi vecami. Rozhodla som sa pre jednoduchosť- džínsy, tričko a sveter. Vlasy som si nechala voľne rozpustené.

V škole som čakala, že sa celý deň bude buď strašne vliecť, alebo ubehne rýchlosťou svetla. Bola by som radšej za tú prvú možnosť, no ako na potvoru, prebleskol tak, že som sa z toho ani nespamätala a už kráčala ku Starbucksu.

Ruky sa mi začínali potiť a srdce mi búšilo na plné obrátky. Museli ho počuť aj na druhom konci mesta.

Nervózne som sa obzerala, až kým som ho nezbadala, ležérne sa opierajúc o pouličnú lampu. Aj on ma zaregistroval a široko sa usmial.

„Ahoj,“ povedal. Prešiel ku mne rýchlym krokom a jemne ma objal. Zmätene som zaklipkala očami a zdalo sa, že som primrzla ku chodníku.

„Ja som sa vlastne ani nepredstavil. Som…“

A čakám aspoň 10 komentárov, lebo uvidíte! :D Vlastne neuvidíte, lebo nič nebude! :D Ale vážne :( Som z toho smutnýýýý ^^ (psie oči, opäť :P) 

Dobre viete, že vás milujem, ale týmto ma naozaj viete naštvať :-**