Just Ordinary People 07.

Zase som nič nepridala dva dni :// No včera bolo tak krásne, že som zostala vonku až do deviatej a v nedeľu som bola mimo z toho hokeja :) 

Som si myslela, že keďže máme také v podstate voľno (branné, atď.), lebo sú maturity, budem veľa písať. Ale mám ešte menej času, než normálne :D Enjooy♥

Ráno som sa zobudila na jemné vibrovanie, vychádzajúce spod paplóna. Dezorientovane som hľadala telefón, až kým som ho nenašla pri mojej nohe.

„Hmm?“ ohlásila som sa.

„VSTÁVAJ!“ zakričala Lisa vysokým hlasom, až som sa zrútila z postele. Rozhodla som sa nevstávať a ležať, dolu tvárou na zemi. Pravou rukou som si pošúchala zátylok.

„Do kelu, Liz! Prečo si to spravila?“ podráždene som zamrmlala. Slabo sa zasmiala. „Znelo to, ako keby nie si úplne prebratá, tak som ti trochu dopomohla. Tááák, VSTAŇ!“  zakričala ešte raz. Mobil mi vypadol z ruky, rýchlo som sa poň natiahla a s ťažkosťami sa posadila. Odhrnula som si vlasy z tváre a povzdychla si. „Načo mi vlastne voláš?“
„Nepôjdeme na nákupy? Prosím.“ Normálne som si vedela predstaviť, aký ksicht nahodila.

„Možno. Keď sa mi podarí dostať sa zo zeme. Nič nehovor!“ varovala som ju, keď som ju počula zadržiavať smiech. „Ozvem sa neskôr. Okej?“

Nedala som jej šancu odpovedať, hneď som zavesila. Môj mozog bol príliš spomalený na to, aby som vymyslela, čo budem cez deň robiť, tak som sa ešte zvalila naspäť do perín. Nejakým spôsobom sa mi podarilo zaspať. Zdalo sa mi, ako keby ubehlo len päť minút a opäť som pocítila vibrovanie.

„Prečo sa dnes všetci rozhodli budiť ma telefonovaním mi?“ zavrčala som pre seba a do mobilu zrúkla „ČO?“

„Madison!“ mama mi zakričala späť.

„Prepáč mami, zobudila si ma. Čo potrebuješ?“ vzdychla som.

„Prídem domov už dnes. A nesiem malé prekvapenie, tak dohliadni na to, aby bolo pekne upratané. Vidíme sa!“ zašvitorila a zložila. Čo dnes tým ľudom je? Niečo vypustili do vzduchu, aby mali totálne entuziastickú náladu, alebo čo?

Zaborila som si tvár do vankúša a vzápätí sa prudko posadila, až mi ruplo v chrbtici a zatočila sa mi hlava. Malé prekvapenie? Bože, nech to nie je to, čo si myslím. Bez rozmýšľania som naťukala Lise esemesku. Čakaj ma o hodinu pred našou fontánou.x

Keď som večer prišla domov, uťahaná po vyčerpávajúcich nákupoch, tašky som zhodila v predsieni a zamierila do obývačky, odkiaľ sa ozýval televízor.

„Mááá...“ zasekla som sa uprostred slova a vyjavene civela na osobu sediacu na našom gauči. Pánboh nevyslyšal moje slová. Ten chlap z reštaurácie.

„Ahoj zlatko, toto je Joshua, môj priateľ,“ usmievala sa mama. Postavil sa a vystrel ku mne ruku. Silene som vyčarovala na tvári akúsi grimasu a potriasla mu ňou. Prehliadala som si ho od hlavy po päty. Hnedé vlasy mal nejako strapato zčesané do čela, pery vykrivené do čudného úškľabku. Nebol extra chudý, viac vypasenejší. No najhoršie boli jeho oči. Tmavosivé, ako búrkové mračná sa do mňa zabodávali, akoby mi videl až na dno duše. A mne sa to veru ani za mak nepáčilo. Fuj, čo na ňom mama vidí? V duchu som sa striasla odporom. Niečo na ňom ma odpudzovalo, jeho vnútorné vyžarovanie a utvrdilo ma v to v tom, keď prehovoril.

„Rád ťa spoznávam.“ Jeho hlas bol ostrý, ako cez cirkulárku. Alebo som si jeho nechutnosť iba namýšľala?

„Aj ja vás,“ odvrkla som.

„No to je skvelé,“ zatlieskala mama. Panebože, ochraňuj ma, aby som nevyskočila z okna. „Teraz by sme si spolu mohli dať dezert!“ povedala nadšene.

Mala som neskutočnú chuť odmietnuť, ale keď som sa dívala na jej rozžiarenú tvár, nemohla som. Už tak dlho nebola šťastná. Nemôžem jej to pokaziť. Hlúpa Madison, ona bude šťastná a ty budeš trpieť však? Tichý hlások v mojej hlave sa ozval. Áno, to je to najlepšie. Ale to naozaj nie je dobrý nápad, odíď. A pokaziť jej radosť, ako s ním skvele vychádzam? Nie, ďakujem. A vypadni z mojej hlavy! To sa predsa nedá, iba si to namýšľaš. Ticho tam! Dobre, ale pamätaj si, ja som ťa varovala.
Madison, si šialená, bolo jediné konštatovanie, čo mi z toho vzišlo. Potriasla som hlavou a snažila sa čo najveselšie prikývnuť.

Celý čas, čo som musela počúvať Joshuu sršiaceho úžasnými vtipmi, zarývala som si nechty do dlane. Bála som sa, že ak nevypadnem, spravím si tam dieru.

Keď sa dostali od politiky až k téme moji chlapci, prudko som sa postavila zo stoličky.

„Ospravedlňte ma, som dohodnutá s Liz. Vrátim sa neskoro,“ vyhlásila som. „Tešilo ma,“ povedala som Joshuovi, spravila smerom k nemu akýsi kŕčovitý úklon a vybehla z domu.

Lisu som počkala v neďalekom bare, a potom som si mohla vylievať srdce. Nielen Lise, ale aj poháru vodky predo mnou.

„Neboj, musíš ho iba lepšie spoznať,“ upokojovala ma Liz.

„Prosím ťa, dnešný večer mi úplne stačil,“ povedala som pripito. Pomaly som strácala pojem o čase, no dokázala som si uvedomiť, že už je dosť neskoro, aby u nás nebol. Postavila som sa a vzápätí sa musela chytiť stola, aby som nespadla.
Svet sa mi totižto krútil. Zemeguľa sa asi vážne točí. Prisámbohu otáča sa! Nechápem prečo to ten posero Galileo odvolal. Nakoniec sme sa s Lisou rozlúčili a každá sme šli svojou cestou. Ja som vlastne lietala. Alebo som sa to kotúľala? 

Chladný nočný vzduch mi trochu prečistil myseľ, ale stále som bola v akomsi alkoholovom opare. Pri našom dome som videla, ako mužská postava kráča von. Joshua sa trochu tackal, asi si aj on s mamou vypili.

Keď som podišla bližšie k nemu, skríkol na mňa oplzlé slová, potom sa rozbehol a jednu mi surovo vrazil. Zatackala som sa a podarilo sa mi naraziť hlavou do auta. Chytila som si líce a po chvíli pocítila, ako mi po ňom steká niečo horúce. Zahmlené zmysly mi umožnili myslieť len na jednu otázku, ktorú som si dookola opakovala v hlave. Bolo to zmätené a šokované čo?!

Videla som, ako mama vyšla von z dverí a zamkla. Schovala som sa za auto, nedajbože by ma zbadala. Dobehla Joshuu a spolu kráčali, bohviekam. Tí sa už dnes v noci asi nevrátia.

Nahmatala som vo vrecku mobil a vytočila prvé číslo, čo ma v tej chvíli napadlo.