Just Ordinary People 05.

Aaaand... his identity is revealed! :) Dúfam, že som vás potešila, aspoň niektorých♥

...“Som Zayn,“ povedal a pustil ma. Ja som sa naňho len prihlúplo uškŕňala.

„Madison, ale to už vieš.“
„Ideme dovnútra?“ spýtal sa. Mykla som plecom a vybrala sa k dverám. On ma však predbehol a otvoril mi ich. Smiešnym gestom ruky ma navigoval dnu.

Obzerala som sa po kaviarni, kam si sadnúť. Zayn si zľahka položil ruku na môj chrbát, medzi lopatky, skoro som to necítila a potlačil ma smerom k zadnému boxu. Usadili sme sa a hneď sa dovalila čašníčka. Nemohla som si nevšimnúť tie veľavravné pohľady, čo hádzala po Zaynovi, no ten mal oči len pre mňa.

„Poprosím vás, cappucino,“ ozvala som sa ako prvá.

„Dve,“ usmial sa Zayn, ale neodtŕhal odo mňa pohľad. Cítila som, že pomaly červeniem. Do jeho očí som sa obávala pozrieť, z rizika, že zabudnem zatvoriť ústa.

„Tak, koľko máš rokov?“ prelomil Zayn trápne ticho, ktoré medzi nami nastalo. Musíme sa iba rozhovoriť, upokojovala som sa v duchu. Konečne som sa odvážila zdvihnúť pohľad od mojich rúk, ktoré sa mi v tom momente zdali nesmierne zaujímavé.

„Sedemnásť a ty?“
„Tiež. A čo súrodenci?“
„Som jedináčik,“ pousmiala som sa.

„To ti teda závidím. Mám tri sestry, hotové peklo,“ prevrátil očami. Tými nádhernými očami, orámovanými hustými mihalnicami. Veľmi som sa musela ovládať, aby som si nestrelila, za moju úžasnú myseľ, ktorá nebola schopná vypotiť jednu súvislú myšlienku.

Našťastie v tej chvíli nám doniesli kávu.

„Kam chodíš do školy?“ Vážne som sa začala obávať, že naša konverzácia uviazne na mŕtvom bode. Trápne, cítila som sa jednoducho trápne.

„Do chlapčenskej na druhej strane mesta.“
Moje obavy neboli na mieste. Len čo sme prebrali témy ako sú škola, rodina a priatelia, plynule sme prešli na záľuby, záujmy, hudbu.

Trápnosť sa zmenila na zvedavosť a ja som hltala každé písmenko, čo zo seba vypustil.

Uzatvorili sme sa do našej súkromnej bubliny, čas okolo nás ani neexistoval. Nikoho sme nevnímali a oddávali sa slovnej vášni, pri ktorej sme si naozaj rozumeli.

Okrem toho, že kreslí, aj spieva a rád číta. Iba som nad tým nechápavo krčila obočie, až potom sa priznal, že hráva aj futbal a basketbal v škole.

„Preboha, to už je toľko?“ zhíkla som, keď som zbadala, že sme tam sedeli vyše dvoch hodín.

„Prepáč, ale naozaj budem musieť ísť, mama ma zabije. Ani nevie, kde som,“ ospravedlňujúco som naňho pozrela.

„Odprevadím ťa,“ povedal a zakýval na čašníčku, aby nám priniesla účet. Už som vyťahovala z tašky peňaženku, keď ma plesol po ruke.

„Ja platím,“ vyhlásil neústupne.

„Ale...“ snažila som sa protestovať, no umlčal ma výhražným pohľadom. „Tak aspoň nabudúce,“ zašomrala som si popod nos. Víťazoslávne sa usmial. „Čo sa uškŕňaš?“

„Že vlastne aj nejaké nabudúce bude.“ Musela som sa usmiať aj ja.

Cestu som vlastne ani nevnímala a skoro opäť narazila do toho stĺpu. Našťastie som nejako vykľučkovala. Najmenej tri krát som sa potkla, ale ďakovala som svojej nemotornosti, lebo vtedy Zayn ku mne vždy vystrel ruky, aby ma zachytil.

„Bolo mi s tebou fajn,“ povedala som, keď sme stáli pred naším domom.

„Mne tiež,“ pousmial sa a na rozlúčku ma objal. Ešte dlho som sledovala, ako mizne za rohom a išlo ma poraziť. Celé naše, rande? Rande. Som bola akosi mimo reality, nevnímala to, ale až teraz som si naplno uvedomila svoje pocity.

Taká nervózna som už dávno nebola. Samozrejme, pri Zaynovi sa to nejakým spôsobom vyparilo. No nohy sa mi triasli až doteraz, ale že neskutočne.

Mama ma nakoniec nezabila, pretože keď som vo vnútri zapla odkazovač, tentoraz ma čakala správa od nej tam. Je preč až na týždeň, no skvelé. Ani sme sa nerozlúčili. Trochu som zosmutnela, ale moju euforickú náladu v tej chvíli by nič neprekazilo.

Ledva som vyšliapala do izby a zvalila sa do postele. Chvíľu som len zízala do stropu, neschopná prijať skutočnosť, že Zayn je ešte úžasnejší než v mojich predstavách. Potom som sa natiahla po notebook, na zem a zapla si fejsbuk.

Ako prvé som napísala Lise a líčila jej všetky detaily nášho stretnutia. Asi po hodinke mi zasvietila nová žiadosť o priateľstvo. Otrávene som na ňu klikla, pretože som sa už chystala odhlásiť. O to väčšie však bolo moje prekvapenie, keď som tam uvidela meno Zayn Malik.

Tak rekordne sprchu som ešte asi nikdy nemala. Dole som v odniekiaľ vyhrabala aromatickú sviečku s vôňou vanilky, spravila si čaj a urobila si pohodlie v posteli. Klikla som na ikonku potvrdiť priateľstvo a o chvíľu mi blikla správa v chate.

Tentoraz som sa obávala, že už sa naozaj nebudeme mať o čom baviť, že sme všetky témy už vyčerpali. No opäť bol opak pravdou.

I keď sme sa bavili o úplných kravinách, ako je plyšový jednorožec Zaynovej sestry, nenastala situácia, že by som nevedela, čo odpísať.

Nakoniec som sa odhlásila, pretože na druhý deň bola škola. Napriek tomu, že som sa chcela poriadne vyspať, zistila som, že už sú dve hodiny. S hlasným povzdychom som sa zvalila do vankúšov a ešte chvíľu premýšľala nad jeho úsmevom. Zrazu mi zavibroval mobil a z posledných síl som lúštila písmenká esemesky od Zayna.

„Dobrú noc, sladké sny. Nie že zajtra kvôli mne nevstaneš :)x

Ukončila som to normálne, spokojné? :D 

Túto časť som písala ako nadrogovaná, pretože som si pozrela jedno video a potom čítala poviedku od kamošky, ktorá ma totálne dostala :D Páčila sa? :)