Strange Way Of Life 36.

Za ten včerajšok mi prepáčte :) Bola som do deviatej vonku, ledva čo som sa trochu poučila a na päť minút šla na internet :) Dnes je takáto kratšia, ale zase sa musím dostať tam, kde chcem :D A opäť vás naťahujem, ale vravím, potrebujem sa dostať tam kde chcem :D No a v podstate ešte nemám premyslené, kam sa chcem dostať :DD
Ešte raz prepááčte :) Ľúbim vás!♥ xx

"No ták, Liam. Povedz mi, kam ideme," žobronila som už asi po stý krát.

"Nie, uvidíš," vyškieral sa na mňa.

"Pff," odfrkla som si, na protest zastavila uprostred letiskovej haly a sadla si na kufor.

Pobavene sa na mňa díval, nakoniec ma schmatol za ruku a donútil postaviť sa. Pritiahol si ma bližšie a zadíval sa mi do očí.

"Láska, má to byť prekvapenie." Pobozkal ma na čelo.

"Ale ja neznášam prekvapenia," zašomrala som. 

"Zvykneš si," žmurkol na mňa. "A teraz už poďme, lebo nestihneme toto prekvapenie, pani Paynová."
Musela som sa zasmiať na jeho výraze. Zobrala som kufor a vyrazila k check-inu. Liam ma potiahol zozadu za tričko.

"To nie, ja tam idem. Ty si choď zatiaľ sadnúť... hmm," porozhliadol sa po letisku,"do tamtej kaviarne. O chvíľu prídem."

Tak som sa teda naštvane zvalila na stoličku. Objednala som si iba pomarančový džús. Nervózne som klopala nechtami po pohári. Z letu som nemala nervy, aj keď lietadlá mi nie sú dvakrát príjemné. No bola som neskutočne zvedavá, kam ideme. 

Prechádzali sme kontrolami. Snažila som sa zmocniť leteniek, ale Liam ma k nim nepustil.
Museli sme si dať dolu všetko kovové a položiť to do nejakých nádob, náhodou či nemám v prsteni zabudovanú zbraň. Liamovi skoro padli nohavice, keď si dal dolu opasok a prechádzal tým zariadením, čo pípa.

Myslela som, že nastal nejaký problém, keď pridlho skúmali moju tašku, ale nakoniec som ju dostala naspäť. 

Okolo obchodíkov, čo tam boli, sme len prebehli a zamierili si to k sedadlám. Neznášam čakanie na letisku. O chvíľu sa ozval hlas z rozhlasu. Natŕčala som uši, ale Liam mi jedno zapchal a do druhého mi začal spievať, takže som nemala šancu niečo začuť. 

Keď ma pustil, väčšina ľudí, čo tam sedeli sa začali zberať pri miestnosti, odkiaľ pôjdeme rovno do lietadla. Aj Liam sa postavil a zobral moju tašku, čo som si brala do lietadla. On mal malý kufrík. 

Znovu sme si sadli a ja som si unavene oprela hlavu o Liamovo plece. Náročná noc. A keď som si pomyslela, že nás čaká ešte jedna prebdená, až ma striaslo. No budem s ním.

Konečne otvorili aj dvere do lietadla. Silene som sa usmievala na pána, čo nám kontroloval letenky a želal príjemný let a potom na letušky aj s kapitánom. Liam po celý čas zakrýval naše letenky tak, že som na ne nedovidela.

V lietadle sme sa predierali uličkou cez prvú triedu. Automaticky som zamierila k druhej, ale Liam ma opäť potiahol za tričko. Zastavil pred luxusnými sedačkami prvej triedy. 

"Liaaam, ja som chcela cestovať ako normálni ľudia, nie takto."
"Je to naša svadobná cesta a chceme si to užiť. Máme na to, tak čo... au!" zamračil sa, keď som mu vrazila do brucha. Svoj kufrík aj moju tašku napchal do úložného priestoru a to už som ja sedela a držala v ruke ovládač od televízie.

Liam sa mi ho snažil vytrhnúť z ruky, ale bola som rýchlejšia. Na malom televízore zabudovanom do sedačky oproti sa zobrazila mapa našej cesty. Vyvalila som oči.