štvrtok, 31. mája 2012

Life Isn't Fair ;)


Konečne som to dopísala! :) Túto jednodielovku píšem už štyri dni a to takým spôsobom, že som každý deň naťukala asi dve vety :D Dnes som sa k tomu dokopala a vzniklo toto :) Hope you'll like it:)x

Neskutočne ma oziabali nohy. Možno preto, lebo som nemala ponožky... a asi preto, že som bola vonku v strede decembra. Nemala som make-up a všetko, čo som mala na sebe boli vypraté úzke čierne džínsy a voľný sveter s kotvou vpredu. Nebola som učesaná, hnedé vlasy mi padali v prirodzených vlnách na plecia a šírili vôňu čerešňových kvetov.
Oči mi obklopoval jemný odtieň červenej od tej trochy spánku, čo som mala, alebo skôr nemala, minulú noc.
Ešte nesnežilo, ale zdalo sa, akoby na tráve spočívala námraza.
Ocitla som sa v strede prázdnej ulice, a nehľadala nič konkrétne, na čo by som mohla myslieť. Teplota pomaly klesala. Vedela som, že by som sa mala otočiť, a tak sa uchrániť pred poriadnym prechladnutím, ale nechcelo sa mi vracať späť do toho prázdneho domu, čo mi nechali rodičia. Boli preč, nechali mi všetko, čo by som mohla potrebovať, ale... prázdnota bola stále tam.
Snažila som sa zamestnať myseľ inými myšlienkami, aby som aspoň na chvíľu zabudla na to, že totálne mrznem. Oči sa mi pomaly zatvárali s každým krokom po kamenistej ceste, až pokiaľ som necítila, ako sa mi podlomili nohy a spadla som na malé kamienky, ležiace uprostred ulice.

Čo je to za pípanie... a kde som? spýtala som sa v duchu. Prinútila som ťažké očné viečka, aby sa otvorili, a tým som zistila, kde moje telo ležalo, zdalo sa akoby roky.
Prižmúrila som oči, keď jemné svetlo preniklo až k nim a pohľadom prechádzala po bielej miestnosti, kde som ležala. Nos mi pošteklil ostrý zápach čistiaceho prostriedku a ja som sa zamračila.
Pocítila som na mojej pravej ruke teplo a kútikom oka som zazrela osobu dívajúcu sa na mňa. Žmurkla som predtým, než som zaregistrovala, kto držal moju studenú dlaň.
Jeho dokonalo nagélované blonďavé vlasy s nádychom hnedej mu trčali do strán a upieral na mňa oči najmodrejšej farby, akú som kedy videla. Pery mal vysušené od mrazivého vzduchu a teraz jemne sa mu zavlnili.
„Si hore... konečne,“ prehovoril. Jeho hlas mal silný írsky prízvuk, a tým bolo každé slovo oveľa zaujímavejšie.
 „Čo sa stalo?“ spýtala som sa po tom, čo som si uvedomila, že ležím uprostred nemocničnej izby na nepohodlnej posteli. Môj hlas bol slabý, ale vedela som, že ma počul, keď som zbadala jemný úsmev na jeho tvári.
„No,“ nadýchol sa pred vysvetľovaním. „Aj s mojimi kamarátmi sme išli v aute po tej prázdnej ceste, keď som zbadal dievča ležiace uprostred. Povedal som im, nech zastavia a bežal som k nej. Nehýbala sa. Moje prsty sa dotkli chladnej kože, tak som ju zdvihol a vzal do auta. Skončili sme v tejto prekliatej nemocnici, kde som kričal na personál, nech pomôžu tej úbohej dievčine. To dievča si bola ty. Dievča, pri ktorom som zostal celú noc, len aby som sa uistil, že je v poriadku, i nemám poňatia, ako sa volá, a nič o nej neviem. Tak povieš mi prosím, darling, tvoje meno predtým, než sa zbláznim?“
Srdce mi zastalo.
„Patricia,“ nadýchla som sa a stlačila jeho ruku silnejšie.
„Patricia,“ zopakoval šeptom, a sklopil pohľad dolu, na jeho nohy.
„Ďakujem,“ zachripela som sotva počuteľne, snažiac sa povedať mu, čo už pre mňa znamenal.
Zdvihol hlavu a na zdanlivo zmätenej tvári sa mu objavil úsmev.
„Nemusíš tu so mnou zostať, odteraz si dám pozor,“ uistila som ho, i keď sa zdalo, že ho trápi niečo iné.
„...nemôžem tomu uveriť,“ začal, a ja som naňho zmätene pozrela, snažiac sa zistiť, čo tým myslel. „Jediné čo viem, je tvoje meno... a neskutočne sa chcem o tebe dozvedieť všetko,“ potichu vydýchol.
Neveriacky som zažmurkala.
„Je to divné si predstaviť, však? Nikdy som nič podobné nezažil, tak prečo je to malé dievča, čo som našiel mrznúť uprostred cesty v mojej mysli, od kedy som ju uvidel? Toto nie som ja,“ pokrútil hlavou.
Nadýchla som sa. „Tak, aspoň vieš moje meno... prepáč, že som spôsobila toľko problémov,“ zašepkala som s horkosťou, keď som vytiahla ruku z jeho dlane a pretočila som sa tak, aby som sa nemohla pozrieť do jeho žiariacich očí. Nastalo ticho.
„Niall... Len Niall,“ povedal a ja som počula, ako škrípajúc odsúva stoličku. Otočila som sa naspäť práve v tej chvíli, keď vychádzal z dverí bez obzretia sa.
Zatvorila som oči, ako opustená slza dopadla na deku, kde ležali naše ruky... ale teraz jeho dlaň bola preč, asi navždy,

Zobudila som sa na zvuk viacerých hlasov a jeden, snažiaci sa stíšiť ich. Opatrne som otvorila oči a vzápätí skoro dostala infarkt. Skláňalo sa nado mnou päť hláv, a ako som si uvedomila, jedna z nich patrila Niallovi.
„Prebúdza sa!“ zajačal jeden z nich a bol to nanešťastie ten, čo mal hlavu pri mojom uchu.
„Louis! A teraz je pravdepodobne hluchá, od tvojho dokonalého hlasu, ty idiot!“ okríkol ho Niall s jeho írskym prízvukom. Nemohla som si pomôcť, ale zasmiala som sa.
„Ja som Liam,“ predstavil sa chalan stojaci vedľa Nialla.
„Harry,“ uškrnul sa ten s kučeravými vlasmi a zamával mi.
„Zayn,“ povedal potichu čiernovlasý, ktorý sa mi zdal najviac hanblivý.
„LOUIS!“ opäť zajačal chalan v pásikavom tričku.
„Louis, preboha! Práve sa zobudila, a určite nepotrebuje, aby jej každú chvíľu niekto jačal do ucha!“ povedal mu Niall, a znel naštvane.
„Čo je to tu?“ do izby vletela sestrička. Keď uvidela všetkých natlačených na mne, chytila sa za srdce. „Potrebuje kľud! A povedala som iba pár minút! Radšej choďte von. Všetci von!“ skríkla na nich a ja som sa zasmiala. Ani mi nestihli vysvetliť, prečo vlastne boli pri mne, pomyslela som si sklamane.
Zrazu som pocítila ostré pichnutie v srdci. To nič nie je, upokojovala som sa.
Ešte som videla, ako na mojom stolíku pristál nejaký papierik. Zbadala som na ňom číslo a pod tým Ozvi sa, xo – Niall. Na tvári sa mi zjavil obrovský úsmev a mala som ho po celý čas, čo mi sestrička kontrolovala pulz.

Povinne k tomu pustiť toto! :))

Z pohľadu tretej osoby
No Patricia sa mu už neozvala. Zistili jej závažné ochorenie srdca a ona podľahla.
V deň pohrebu Niall postával pred cintorínom. Na nos mu dopadla snehová vločka. Potom ďalšia a ďalšia. Pribúdalo ich, až kým vzduch nenaplnili prívaly snehu a celý svet sa ochladil a zbelel. Popoludňajšia obloha bola od zúriacej búrky temná.
Cez topánky Niallovi presakoval mokrý sneh, od ktorého ho oziabali prsty na nohách a celý premrzol až na kosť. Za bránou cintorína sa tiahla cesta lemovaná stromami, ktorých holé konáre sa vypínali na pozadí olovenej oblohy. Z bieloby čerstvo napadaného snehu trčali náhrobné kamene a kríže ako špinavé krivé zuby.
Potichu prešiel bránou, a šál si povytiahol až k nosu. Ruky si prekrížil na hrudi a pomaly kráčal k skupine ľudí odetých v čiernom na konci cesty. Kým k nim prišiel, pohreb sa skončil. Všetci opúšťali cintorín, a okolo Nialla prechádzali, akoby tam ani nebol.
Na náhrobnom kameni bolo vytesané meno Patricia Ann Counts. Niall si kľakol do studeného snehu, a dlane položil na hlinu. Bola vlhká, temná a mrazivá. Zaboril do nej ruky, ktoré mu takmer okamžite premrzli, ale bolo mu to jedno, vítal to pálenie.
Nevedel vlastne, ani čo robí, iba pociťoval obrovský smútok. Nič o nej síce nevedel, no to dievča mu obrátilo celý život hore nohami.
Vyvrátil hlavu k nebu, ktoré bolo pokryté chumáčmi čiernych mračien. Bol celý zasnežený, sneh mu zlepil mihalnice a zamočil špičku nosa. „Prečo?“ zaúpel potichu. Osamelá slza dopadla do snehu.
Život nie je fér. A on to práve zistil na vlastnej koži.

streda, 30. mája 2012

Just Ordinary People 10.


Ako pekne nám to vyšlo na 10 časť, čo poviete? :D Dnes je takáto kratšia, lebo poviem vám úprimne, nechcelo sa mi :D Normálne sa mi surovo nechcelo vstávať z vyhriatej postele :D Aj k tomuto som sa ledva dokopala, takže to aj tak vyzerá :D Never mind, zajtra bude dlhšia ;)♥

„Zayn... počkaj, niečo si si zabudol!“ zvolala som za ním. Mikinu som mu vtisla do ruky. „Ale to nie je všetko,“ šepla som a sklopila pohľad. Potom som sa postavila na špičky a pritiahla si jeho tvár bližšie. On ma objal okolo pása a mierne nadvihol. Na chvíľu sme si navzájom pozerali do očí, potom sa naklonil a pritisol jeho pery na moje. Najskôr jemne, akoby sa ma bál, no keď som sa doňho oprela, pootvoril ich a prešiel mi jazykom po spodnej pere. Cítila som presne také klišé, ako to znie. Ohňostroje. Oheň. Lávu. Srdce sa mi rozbúchalo ako ešte nikdy v živote, a chlpy na rukách sa mi zježili.

Na chvíľu som sa odtiahla a pozrela naňho. Usmial sa, v očiach mu zaihrali iskričky, a ja som cítila, ako sa mi úškrn rozlieva po celej tvári. Vplietla som si prsty do jeho vlasov a pobozkala ho na kútik úst. Natočil sa za mojimi perami a ja som sa mu o ne jemne obtrela.
Vymanila som sa z jeho objatia a žmurkla naňho. „Vidíme sa,“ povedala som omámene a šla naspäť. Cítila som na sebe jeho pohľad, tak som sa otočila a zamávala mu. On potriasol hlavou, akoby si to len teraz uvedomil a zamával naspäť.
Bola som ako nafetovaná, normálne som lietala. Ak som bola z neho mimo už vtedy, keď som ho videla po druhýkrát v živote, s týmto sa to ani nedalo porovnať. Pripadala som si ľahká, akoby všetky starosti zo mňa opadli a ja som slobodne dýchala. Myslela som, že mi náladu už nič nepokazí, no zvládla to mama, ktorá si prišla pobaliť veci.
„Zase služobná cesta?“ spýtala som sa jej so zdvihnutým obočím.
„Uhm... no, áno,“ zakoktala sa. Nič som na to nepovedala, iba stisla pery do tenkej čiarky.

So Zaynom som sa nevidela dva dni, pretože sme obaja mali skúšky.
„Dievča, ty na ktorej planéte žiješ?“ spýtala sa ma Liz v utorok ráno v škole.
„Prečo?“ nechápala som.
„Veď o dva týždne je koniec školského roka!“
„To už?“ vyvalila som oči. Vážne musím menej myslieť na Zayna a viac na moje osobné potreby.
Po druhej prestávke mi zazvonil mobil. Mama? Nikdy mi nevolala do školy. 
„Mami, čo sa deje?“ spýtala som sa. No namiesto mamy sa ozval hlas, ktorý by som nechcela počuť ani v najhoršom sne.
„Tvoja mama leží v nemocnici,“ hovoril Joshua, zdalo sa, že aj trochu vystrašene. 

Bože, cítim sa ako pojazdná lekáreň... -_- Mám toľko tabletiek, asi ma picne :) A takto sa dopujem - čajík s citrónom a medíkom v šálke (kýbli) pomaly väčšej ako moja hlava :D
Som vážne chorá, inokedy by som sem fotku aj s mojím trápnym paplónikom (ale ja ho ľúúbim) nedala :Dxx


utorok, 29. mája 2012

Just Ordinary People 09.


Po dlhej dobe tu opäť máme aj JOP :) Za ten koniec ma asi zabijete, ale nebojte sa, dočkáte sa :D Enjooy♥

Ráno som sa zobudila s neobyčajne dobrou náladou a dokonca bez bolesti hlavy. Opatrne som sa vymanila zo Zaynovho objatia a skontrolovala hodiny. Pol desiatej. Keď môžem, nespím dlho. Povzdychla som si a postavila sa z postele. Mierne sa mi podlomili nohy, radšej som sa  chytila stola a prešla ku dverám.
Dolu som sa postavila na špičky a vytiahla zo skrinky pohár. Akoby automaticky som si napustila vodu a potom si ho zdvihla k perám. Fuj, teplá. Vyliala som ju naspäť a na druhý krát si už dala ľadovú.

Na vysušené hrdlo to pôsobilo zázračne. Ani som neuvedomila, aká som smädná, až pokiaľ som nevypila dva poháre. Položila som ho do drezu a zadívala sa na kuchyňu. Čo budem robiť? Rukou som si prehrabla vlasy, a rýchlo som utekala do kúpeľne, pretože som sa radšej nechcela ukázať Zaynovi v takom stave. I keď to už je asi jedno. Ani som sa nepozerala do zrkadla, schmatla kefu a otočila sa mu chrbtom. Vlasy som si vypla do copu a vyčistila si zuby.

V kuchyni som zapla rádio, z chladničky vytiahla džús a napila sa rovno z krabice. Položila som ho na stôl a po chvíli k nemu putovali aj misky s lyžičkami, cereálie a mlieko. Ani za svet som nechcela myslieť na predošlú noc. Dúfala som iba, že sa to už nebude opakovať, a preto som všetko pevne uzamkla do šuplíka v zákutí mojej mysle. Práve, keď som si cereálie zalievala mliekom, vo dverách sa objavil rozospatý Zayn. Rukou si poškriabal zátylok a hodil na mňa neskutočne zlatý pohľad.

Vyčarovala som úsmev a kývla rukou na jedlo. „Chceš?“
Pokrčil plecami a sadol si za stôl. Videla som na ňom, že je unavený. Odkašľala som si a začala. „Prepáč... za ten včerajšok.“
Zdvihol pohľad od svojich raňajok. „Ty sa ospravedlňuješ? A čo ten...“ nevedel nájsť vhodné slovo, tak iba naštvane pokrútil hlavou.
„Zayn, pozri... nechcem sa o tom už baviť, zabudnime dobre?“ Chvíľu na mňa pozeral, potom si rezignovane povzdychol a opäť sa začal venovať svojmu jedlu. Chytila som ho za ruku a pevne ju stisla. Videla som, ako sa pousmial a ja som sa zaškerila.

Po chvíli sa z rádia ozvali tóny mojej obľúbenej pesničky. Začala som si pohmkávať a kývať hlavou. Zayn ma zrazu vytiahol na nohy. Zachichotala som sa a chytila ho okolo ramien. Začali sme tancovať tango po našej kuchyni, aj keď sa to k rytmu vôbec nehodilo. Výkop, otočka, pochod. O chvíľu som sa už tak smiala, až mi tiekli slzy. Zvalili sme sa vedľa seba na dlážku a nemohli sa dosmiať.

„Nevedela som, že vieš tancovať,“ vysúkala som zo seba po chvíli.
„Veď ani ja,“ zaškeril sa a dodal: „A pochybujem, že toto by sa dalo nazvať tancom.“
„Urážaš moje tanečné schopnosti?“ spýtala som sa naoko oduto.
„Ty nejaké máš?“
„No dovoľ!“ vykríkla som a prevalila sa na neho. Sadla som si obkročmo na jeho brucho a prsty priblížila k jeho bokom.
„Ani to neskúšaj!“ varoval ma. Nepočúvala som ho a začala ho štekliť. Snažil sa nesmiať, ale o chvíľu sa už zvíjal akoby mal epileptický záchvat. 

„Nabudúce si rozmysli, či chceš urážať moje tanečné nadanie.“
„Dob-dobre,“ dychčal, až som sa nakoniec zľutovala a odsadla si. On sa chopil príležitosti a zvalil sa na mňa. Víťazoslávne sa usmial, ale môj úškrn ho prevýšil. Nasadila som poker face, keď ma začal štekliť na bokoch. Zdvihol obočie a dostal sa k môjmu chodidlu. V tej chvíli som začala jačať ako šialená a mykať sa. „Pomsta býva sladká,“ zvýskol, no pustil ma.
„Vyrovnaní?“ vystrela som k nemu ruku. Chytil mi ju a pritiahol si ma bližšie. Zaborila som si tvár do jeho hrude a pocítila pery v mojich vlasoch.

Obaja sme sťažka dýchali, tak sme sa chvíľu nehýbali, až pokiaľ sme neupokojili šialený tlkot našich sŕdc. Ani jeden z nás nechcel prerušiť tú chvíľu, ale Zayn musel ísť domov.
Vyprevadila som ho k dverám a ešte raz ho objala.
Madison, ty si neskutočne blbá, nadávala som si v duchu, keď sa za ním zatvorili dvere. On sa k ničomu nemal a ja tiež nie. Ale kedy, ak nie teraz? Schmatla som jeho mikinu, čo som uvidela prevesenú cez stoličku a vybehla za ním von.
„Zayn...!“

pondelok, 28. mája 2012

My Carrot Boy :)


Woo, mám to! :D Tuto teda ďakujem mojej Nikolke za nápad :)x
Ako vám určite názov napovedal, bude to o Louíím :) Nie je to tragické, skôr také... ja neviem, divné? Proste niečo trochu iné, tak dúfam, že sa bude páčiť♥

„Mrkva!“ vykríkla som a vrhla sa na sáčok s mrkvovými semiačkami. „To rozhodne chcem.“
Trisha sa na mne len smiala a krútila hlavou. Boli sme v záhradníctve a ja som hľadala vhodný kvetináč, do ktorého by som presadila maminu rastlinu. Nejakým nedopatrením sa mi ho podarilo rozbiť, a keďže naši aj bratom boli preč, mohla som nerušene škodu napraviť. A práve vtedy som zbadala mrkvové semiačka a náhle ma napadlo, že keď už idem presádzať, zasadím si aj ich.
Nakoniec som vybrala dva milé kvetináče, a rozlúčila sa s Trishou.

V byte som na seba hodila fialové tepláky a biele tielko, zobrala vrecko zeminy a usadila sa na balkón. Opatrne som zasadila mamin kvet a vrátila ho na pôvodné miesto. Dúfala som, že si nič nevšimne.
Potom som do obdĺžnikového črepníka nasypala semiačka, zaliala a položila ho na parapet. Prešla som do kúpeľne a pomaly si umývala ruky. Fascinovane som sledovala, ako sa voda farbí na hnedo a steká do odtoku. V byte pestovať mrkvu sa môže zdať čudné, ale už sme mali aj papriku a reďkovku, tak prečo nie? A navyše som veľký milovník mrkvy. Nemôžem stále takto snívať, ešte si robím chúťky. Povzdychla som si a zamierila do kuchyne, s úmyslom vytiahnuť nejakú z chladničky. Po ceste som sa zastavila na balkóne a zadívala sa na črepník. Zdá sa mi to, alebo odtiaľ trčia vlasy? Asi mi to hrablo. Potriasla som hlavou a konečne sa dostala do kuchyne. Vybrala som krásne oranžovú mrkvu a umyla si ju. S chuťou som do nej zahryzla, spokojne sa usmiala a vracala sa naspäť do izby.

Pohľadom som sledovala izby, vedľa ktorých som prechádzala. V obývačke som zaregistrovala nejaký pohyb, ale potom svoju pozornosť upriamila na dvere. Vzápätí ma myklo, keď som si uvedomila, čo som videla. Prudko som zacúvala späť a nakukla do obývačky.
Vykríkla som a začala sa dusiť kúskom mrkvy. Chalan, ufúľaný od hliny, podotýkam nahý, na mňa uprel vystrašený pohľad. „Č-čo...?“ bolo jediné na čo som sa zmohla a rýchlo sa od neho odvrátila.
„Prepáč, ja naozaj neviem, ako som sa sem dostal. V záhrade som sadil mrkvu a zrazu som sa ocitol tu,“ drmolil rýchlo a ukázal rukou na balkón. „Vyšiel som z črepníka,“ skrivil tvár.
Vyšlo zo mňa prekvapené huh? a radšej som mlčala. „Mal... mal by som ísť,“ povedal chalan po chvíli ticha.
„Takto?“ kývla som rukou jeho smerom, ale nepozerala sa naňho. „Hmm... máš pravdu.“

„Kúpeľňa je tamto, donesiem ti bratove veci,“ povedala som a rýchlo sa pratala do bratovej izby. Zo skrine som vytiahla šedé tepláky a prúžkované tričko. Malo by mu to byť dobré.
Pootvorila som kúpeľňové dvere a hodila mu veci na podlahu. Potom som sa oprela o stenu a sťažka dýchala. Z môjho kvetináča – vyrástol? to je jedno, dôležité je, že chalan. Ale aký? Preboha, Cora, skľudni hormón, nadávala som si v duchu. No som vôbec normálna?
Zrazu sa otvorili dvere a vyšiel ten chalan. „Mimochodom som Louis,“ podal mi ruku.
„Cora,“ hlesla som.
„Cora, ďakujem a už asi naozaj pôjdem. Takáto divná vec sa mi v živote nestala, neviem čo ti mám povedať,“ usmial sa a okolo očí sa mu vytvorili jemné vrásky.
„Tak proste zostaň,“ zamrmlala som potichu. „Čo?“ spýtal sa. Zopakovala som mu to a on pokrčil plecami. Zaviedla som ho do kuchyne, a ponúkla mu mrkvu. A tak sme si obaja sadli na zem, opreli sa chrbtom o kredenc a ticho narúšalo iba chrúmanie mrkvy.

Ako som si tak Louisa prehliadala, niekoho mi strašne pripomínal, ale nevedela som si spomenúť, že koho.
Nejako sa popri chrúmaní mrkvy začali ozývať aj naše hlasy a po chvíli sme sa od smiechu váľali po zemi. Začali sme pri úplných kravinách, napríklad akú farbu má naša posteľná bielizeň, a potom ma pochválil, že som mu vybrala pásikavé tričko. Chvíľu som naňho zízala, on vyprskol do smiechu a objasnil, že ich zbožňuje.
Celý čas sa nám ústa nezatvorili, veľmi som si s ním rozumela. Nejakým spôsobom sa mi ho podarilo presvedčiť, nech mi zaspieva.
Očarene som ho sledovala a potom sa mu vrhla okolo krku. Bolo mi jedno, že ho poznám iba pár hodín, moje ústa našli jeho.
Jeho posledné 'be my baby', putovalo do môjho uška, ale zrazu sa zmenilo na screamovanie a ja som sa automaticky strhla.

Rozlepila som oči a zastavila tóny môjho budíka. Iná pesnička by ma neprebrala, ale teraz som ani nechcela, aby som sa prebrala. Preboha, veď je sobota. Opatrne som sa postavila a vzápätí takmer stúpila na tanier, na ktorom bol ešte kúsok zoschnutej mrkvy. Aha, tak už chápem ten sen. Ospalo som si vlasy vypla do copu a šla do kuchyne.
„Cora, nemáme mlieko, skočíš do obchodu?“ vybehla na mňa mama. Brat sa na mňa vyškieral spoza stola. Niekedy sa správa ako pubertiak, aj keď je už dospelý.
„A čo mám robiť?“ zamrmlala som si pod nos. Štvalo ma, že som sa zobudila. Nádherný sen, nádherný chalan. Ale také kraviny sa mi snívajú, pch, že z kvetináča. Ani som sa neprezliekala, iba si hodila na vrch mikinu, obchod sme mali hneď za rohom.

Už som bola iba pár metrov od nášho domu, spolu s taškou s nákupom, keď ma niekto poklopal po pleci. Zvrtla som sa a ocitla sa pred chlapcom s kockovanými pyžamovými nohavicami. To ma ale ani v najmenšom prípade netrápilo.
„Cora?“ vydýchol.
„Louis?“ spýtala som sa a on vyvalil oči. Musela som vyzerať podobne, až na to, že som zízala aj s otvorenými ústami. „Ty... čo?“  nechápala som.
„Mal som sen...“
„Ja tiež,“ zmätene som zažmurkala.
„Čože?“ šepol. Ja som neodpovedala, namiesto toho som pustila tašku a preplietla si s ním prsty. Opreli sme sa čelami a chvíľu si pozerali do oči. Louis zdvihol naše ruky a priložil si ich k lícu. „Našli sme sa,“ zašepkala som.

Ten koniec som mala asi spraviť inak, však? Who cares... :D xx




Nadpis No.3 ;)

Čaute kočeny, pochváľte sa, aký ste mali víkend? :)) 
Ja som si ho užila, až na to, že som ochorela :) Ako tak rozmýšľam, asi mi to aj udrelo do hlavy, pretože popíjam čajík a škerím sa ako nenormálna pri pozeraní teletubbies a pokémona! :D Chýbajú mi tie detské časy... 
Tá koza doktorka mi zase dala šumivé tablety! Vŕr, ako ich len neznášam! Musím prežiť... Aspoň sa konečne dostanem k Búrlivým Výšinám, až do stredy som domaa :D 
No ale to som nechcela,... :D Moja geniálna Nikolka mi poskytla dva nápady na jednodielovky, už ich len spísať... včera som sa o to pokúšala, ale skrátka som nemala takú náladu a vydala som zo seba asi dve písmenká :D No dnes sa teda do toho pustím, a večer by ste tu mali mať buď JOP alebo niečo nové!:)x


                                                                             Ňúúúú^^

No aha, nie sú chutníí? :D

Žeby som sa videla? :D

Všetky soundtracky z THG jednoducho milujem! Ešte si pustím Ollyho, napĺňa ma úžasnou energiou, hádam pri jeho hlase aj vyzdraviem :D

A práve som si spomenula, že už iba dva týždne a idem do LONDÝNA! Teda je to Londýn-Paríž, ale pre mňa je Londýn najpodstatnejší :D Aj keď silno pochybujem, že by sa mi našich boyzz podarilo stretnúť :D
No skrátka momentálne vyzerám asi takto:




                                  (bože Liam, prečo mi to robíš? tu si taký naspapanie♥)

piatok, 25. mája 2012

♥My Favorites♥

Ahojte moje mrkvičky, či lyžičky, čo len chcete :) Ako sa dnes máte? :)
Mne sa deň neskutočne vliekol, ešte poupratovať a potom už len vyčkávať :) Tento víkend máme hody, takže príde kamarátka, roztočíme to :D (Už nás poznám, nevydržíme byť hore ani do druhej rána :D)


Neviem, či sa mi podarí písať, ale skúsim z nej povyťahovať nejaké myšlienky na jednodielovky, podobné ako bola táto posledná :D 


A vlastne celý čas sa chcem dostať k tomu, prečo píšem tento článok :D Pridávam 'moje naj', blogy, ktoré preklikávam dennodenne! Tieto dievčatá píšu naozaj skvele, klobúk dole :)


One Direction Fanfix - Úžasná *Vé* a jej Love Once Again :) Príbeh o Niallovi a Hollie, asi bude najdlhší, aký som kedy čítala - má mať až okolo 100. kapitol :)  Je nenormálne talentovaná, niekedy si pripadám, ako keby čítam román! Vrelo odporúčam ;)


Story About One Direction - Nellie a Nessa - dokonalé žienky s obrovskou fantáziou :) Nie je jeden príbeh, pri ktorom by som sa neškerila ako blázon :) Neviem, kam na tie nápady chodia, ale veď sa presvedčte sami ;)


Small town girl - Jajka a jej London, či Directioner Princes - už len z tých názvov mi príde slabo :D Každou jej story ma dostáva do kolien! Na tomto blogu je tiež Kikuškina poviedka Amy, who lives next to you? s Niallerom :) Dokonalé♥


Sunny Down - kto nepozná legendárnu Di, toho osobitne nakopem! :D Ale vážne, všetkému, čo napíše patrí môj VELIKÁNSKY obdiv! Či už sú to jej More Than This, Stole My Heart, Lego House, Same Mistakes, alebo jednodielovky :)  Úplne skvelé! :))


Born To Be Me - Tanya ma doslova opantala príbehom lásky Melanie a Louího :) Ešte je len pár prvých kapitol, a už nás stihla aj vystrašiť a ponaťahovať! Ak si môžem požičať, jediné čo to vystihuje je jej obľúbené - mňaaaam!:)xx


The Right Direction - Katherine a Sue s ich You Found Me a We Found Love In One Direction sú famózne! Naozaj - zápletky, opisy, neskutočne dokonalé :) Na tomto blogu je ešte I Want a Stand up od Tanye, a Tell Me a Lie od Kath, takže šup-šup čítať!:))

štvrtok, 24. mája 2012

Without A Word.


Ako ste si mohli všimnúť, opäť som sa trochu pohrala so stránkou :D Len je tu jeden problémik... Chcem dať svoje príspevky do rubrík, aby ste sa tu trochu vyznali, ale ani za toho boha neviem prísť na to ako :D Pomaly si trhám vlasy z toho, takže ak by ste boli také láskavé, tie, čo sa v tom vyznáte, napíšte mi do komentáru, prosím :))

No a teraz k tomuto... Dnes som si dala mojito s rumom a potom som cmúľala ľad, aj som si ho hodila za tričko :D Takže mi primrzol mozog a výsledkom je také čudné toto :D Dúfam, že sa bude páčiť! :P

Nezamkýnajúc som vybehla z bytu, po schodoch až na ulicu. Tam som si uvedomila, že je treskúca zima a ja mám na sebe len tenučké tepláky a tričko, no nezastavovala som sa. Bežala som po známej ceste, k neďalekému bytovému komplexu a tam rozrazila vchodové dvere.
Všetci stáli v hale aj so svojimi kuframi.
„Harry, v–vy od–chádzate?“ povedala som udýchane. Pozrel cezo mňa, akoby tam ani nie som.
„Mhm,“ bola jeho jediná odpoveď.
„A to si mi kedy chcel povedať? Musím sa to dozvedať z internetu?“
„Nie je to snáď jedno?“
Prekvapene a šokovane som naňho zízala. Tak isto aj ostatní.
„Predsa spolu chodíme.“ Podišla som k nemu a snažila sa ho chytiť za ruku, no on sa odtiahol.
„Už nie,“ zamrmlal potichu. Celá som sa roztriasla, a nie len od zimy. Pozrel mi do očí a ja som cítila, ako sa mi rozbúchalo zdrvené srdce.
„Čo?“ hlesla som.
„Všetko to boli lži, Sophia,“ povedal, bez štipky citu, neústupčivo.
„Tak prečo potom...“ posledné slovo som zašepkala a nedokázala pokračovať. V hrdle sa mi vytvorila veľká hrča.
„Prečo som bol s tebou? Sám neviem! Ale mala by si vedieť, že som nebol ten čestný. Jedna veľká lož,“ zavrčal.
Na jazyk sa mi drali nadávky od výmyslu sveta, ktorými by som ho tak rada počastovala, ale nevyšlo zo mňa ani slovo. V očiach sa mi zbierali slzy, bolesti aj zúrivosti.
Harry schmatol rúčku svojho kufra a vyšiel von. Stála som na tom istom mieste, akoby mi nohy primrzli k zemi. Na pleci som pocítila niečiu ruku a pri uchu sa mi ozval hlas.
„Je mi to ľúto,“ povedal Niall. Zarazene som pokrútila hlavou, ale inak som sa ani nepohla. Prečo? Tak som ho ľúbila.
Závan vzduchu mi prezradil, že odišiel aj posledný človek a ja som si tvár zložila do dlaní. Snažila som sa zadržiavať slzy a pomaly sa pobrala domov. Začínala mi byť neskutočná zima, tričko som si stiahla nižšie a ruky si prekrížila na hrudi.
Zistila som, že dvere mám zabuchnuté a nemám kľúče. Zviezla som sa po nich dolu a objala si kolená. Cítila som sa... ponížená? Sklamaná? Veľmi. Ale najviac ma premohla zúrivosť. Po celý ten čas mi klamal, a podvádzal ma. Premýšľala som nad tým, čo budem robiť. A pomaly sa mi v hlave začal rysovať plán.

Po pár milých slovách recepčnej som sa viezla vo výťahu na poschodie. Ešte stále som predsa známa ako priateľka Harryho Stylesa, uchechtla som sa v duchu. Ešte stále nezverejnil, že už nie sme spolu.
Nepreniesla som sa cez to ľahko, práve naopak. Mala som pocit, že som sa zbláznila. To, čo som išla urobiť bolo absolútne šialené, neprípustné. Ale rozhodla som sa tak, a už som to meniť nechcela. Adrenalín v krvi sa mi zvýšil, keď som pootvorila dvere na Harryho izbe.
Bol v posteli s nejakou šľapkou. Zatla som zuby a zovrela päste.
„Zmizni!“ sykla som na ňu. Pod mojím pohľadom sa radšej rýchlo obliekla a vybehla z izby.
„Ale, ale, ale...“ ozval sa Harry. „Prišla si sa doplaziť po kolenách naspäť?“ prehodil uštipačne.
„Zabudni Styles,“ odsekla som a na nič viac nečakala. Pomaly som prišla až k posteli a na jeho vyzývavý pohľad zdvihla obočie. Nebadane som siahla do tašky s úmyslom vytiahnuť pištoľ. Nasadila som na ňu tlmič a pousmiala sa nad Harryho šokovaným výrazom.
Mali by si svoje superhviezdičky lepšie chrániť. Z hrdla sa mu dral výkrik, ale než stihol čokoľvek urobiť, vystrelila som.

Z pohľadu tretej osoby
Deň na to Sophia stála na balkóne a dívala sa na mesto. Jej pohľad často pútala socha Ježiša Krista na neďalekom kopci. Rio de Janeiro. Tu sa skrývala, aj keď si nemyslela, že by ju niekto upodozrieval. No možné je všetko.
Keď sa začali správy, vstúpila zo sparnej horúčavy dovnútra a so spokojným výrazom pozrela na televíziu.
„Včera v noci našli na izbe mŕtveho speváka skupiny One Direction, Harryho Stylesa. Okolnosti jeho smrti...“
Ďalej už nepočúvala, zo stolíka vzala zbraň a priložila si ju k spánku. „Ľúbila som ťa, ty idiot!“ 

streda, 23. mája 2012

Just Ordinary People 08.


 Mám taký pocit, že som sa zcvokla... Never mind.
Anyway, keď som toto písala, zježili sa mi chĺpky na rukách :D Hope you'll like it ;)




Potme som vyliezla hore schodmi skoro po štyroch. Obliekla som si Zaynovu mikinu, v posteli sa skrútila do klbôčka a až tam ma plne zasiahlo, čo sa stalo. Mamin úžasný priateľ je úžasný sviniar. Už len kvôli tomu, že mama nič ani netuší. Dúfam, že to nebude pokračovať. Bol síce opitý, no iba trošku. Ale dá sa tým zdôvodniť/ospravedlniť to, čo spravil? A prečo to vlastne spravil? Urobila som mu niečo? Alebo som mu proste iba spadla do rany, či si musel na mne vybiť nejaký komplex zo života?

„Mad?“ ozvalo sa zdola.
„Som hore.“
Počula som kroky po schodoch a po chvíli sa vo dverách zjavila silueta. Zayn prešiel k mojej posteli a sadol si na okraj. Ja som sa posadila tiež. Jeho prítomnosťou spôsobil, že som si to uvedomovala ešte viac a rozvzlykala som sa. Roztiahol ruky a ja som sa mu hodila do náručia.

„Čšš, no tak. Čo sa stalo?“
Všetko som mu rozpovedala, on sa potom natiahol a zapol nočnú lampičku.
„Preboha, ten sviniar! Ukáž!“ chytil mi hlavu a obzeral si to miesto. „Bolí ťa to?“
„Nie, neboj, to je len škrabnutie,“ povedala som. I keď sa u nás Zayn veľmi nevyznal, potiahol ma za ruku do kuchyne a tam ma posadil na stoličku. Na chodbe som sa vyhýbala pohľadu do zrkadla, lebo som vedela, že to čo tam uvidím mi veru na nálade veľmi nepridá.

Sledovala som, ako opatrne namočil uteráčik, potom prešiel ku mne a jemne mi vyčistil miesto tesne nad obočím. Nejakým spôsobom sa mu podarilo nájsť lekárničku, šikovnými pohybmi z nej vytiahol dezinfekciu.  Vedela som, čo príde, tak som silno zatla zuby a stisla mu ruku, no i tak som sa mykla, keď ma ranka zaštípala. Prelepil mi miesto leukoplastom a usmial sa na mňa. "Hotovo."
"Ďakujem," zašepkala som. Celý čas mi po tvári stekali horké slzy. Ani som vlastne nevedela, prečo plačem, ale neskutočne ma to rozcítilo. Týmto zážitkom zo mňa vyprchala aj posledná kvapka alkoholu.

Zayn ma schytil do náručia a vyniesol hore schodmi. Posadil ma na posteľ a zhasol svetlo. Pritúlila som sa k nemu, čelo si oprela o jeho hruď a silno zavrela oči. Počúvala som pravidelný tlkot jeho srdca a rovnomerný dych. Telo sa mi otriasalo jemnými vzlykmi, zatiaľ čo ma upokojujúco hladil po chrbte.
„Mad,“ oslovil ma po chvíli. „Počúvaj.“ Zdvihla som k nemu hlavu.

„Hm?“ zamrmlala som potichu. Chytil mi tvár do oboch dlaní a šepol. „Bude to v poriadku, uvidíš.“ V tej chvíli by som mu asi uverila všetko. V tme som síce nevidela, ako sa tvári, ale jeho horúci dych ma pošteklil na koži. Vedela som, čo sa chystá urobiť. V očakávaní som sa nahla bližšie. Už som cítila teplo, sálajúce z jeho pier, keď v tom nás prerušilo modrasté svetlo Zaynovho mobilu.

„Dopekla,“ zahrešil a zdvihol hovor. Ja som si od neho odsadla a zamyslene si hrýzla spodnú peru. Ten bozk sa nám asi nikdy nepodarí. Zayn zakryl mobil rukou a pozrel na mňa. „Mám zostať?“ spýtal sa. „Musíš,“ šepla som. Po chvíli to zrušil, mobil vypol a dal si ho do vrecka. Ľahla som si, on ma objal zozadu a oprel si hlavu o môj krk. Nosom mi prechádzal po chrbte a mne naskočila husia koža. Rýchlo som nás prikryla paplónom a pritisla sa k Zaynovi ešte bližšie. V jeho náručí som sa cítila bezpečne.

„Maddie?“ oslovil ma Zayn po druhýkrát za ten večer. Otočila som sa k nemu v očakávaní. Nevidela som, čo robí, ale po chvíli sa jemnučko obtrel o moje pery. Nebol to taký 'naozajstný' bozk, ale to stačilo na to, aby v mojom tele ožil každý nerv. Myslela som, že sa na mieste roztopím. „Dobrú noc,“ šepol.
„Aj tebe.“ Hlas sa mi mierne zatriasol, no už som neplakala. Neuvedomila som si ako, a už ma myšlienky unášali do sveta fantázie, kde sa jej nekladú žiadne medze. 

Inak, do nadpisu som najskôr napísala Strange Way Of Life a uvedomila som si to, až keď som to išla publikovať :D I miss you SWOL :)

Ešte toto, ak ste nepočuli, povinne pustiť! :) Neviem, či máte radi Eda Sheerana, ale ja ho zbožňujem ;) 

utorok, 22. mája 2012

Just Ordinary People 07.

Zase som nič nepridala dva dni :// No včera bolo tak krásne, že som zostala vonku až do deviatej a v nedeľu som bola mimo z toho hokeja :) 
Som si myslela, že keďže máme také v podstate voľno (branné, atď.), lebo sú maturity, budem veľa písať. Ale mám ešte menej času, než normálne :D Enjooy♥

Ráno som sa zobudila na jemné vibrovanie, vychádzajúce spod paplóna. Dezorientovane som hľadala telefón, až kým som ho nenašla pri mojej nohe.
„Hmm?“ ohlásila som sa.
„VSTÁVAJ!“ zakričala Lisa vysokým hlasom, až som sa zrútila z postele. Rozhodla som sa nevstávať a ležať, dolu tvárou na zemi. Pravou rukou som si pošúchala zátylok.
„Do kelu, Liz! Prečo si to spravila?“ podráždene som zamrmlala. Slabo sa zasmiala. „Znelo to, ako keby nie si úplne prebratá, tak som ti trochu dopomohla. Tááák, VSTAŇ!“  zakričala ešte raz. Mobil mi vypadol z ruky, rýchlo som sa poň natiahla a s ťažkosťami sa posadila. Odhrnula som si vlasy z tváre a povzdychla si. „Načo mi vlastne voláš?“
„Nepôjdeme na nákupy? Prosím.“ Normálne som si vedela predstaviť, aký ksicht nahodila.
„Možno. Keď sa mi podarí dostať sa zo zeme. Nič nehovor!“ varovala som ju, keď som ju počula zadržiavať smiech. „Ozvem sa neskôr. Okej?“
Nedala som jej šancu odpovedať, hneď som zavesila. Môj mozog bol príliš spomalený na to, aby som vymyslela, čo budem cez deň robiť, tak som sa ešte zvalila naspäť do perín. Nejakým spôsobom sa mi podarilo zaspať. Zdalo sa mi, ako keby ubehlo len päť minút a opäť som pocítila vibrovanie.
„Prečo sa dnes všetci rozhodli budiť ma telefonovaním mi?“ zavrčala som pre seba a do mobilu zrúkla „ČO?“
„Madison!“ mama mi zakričala späť.
„Prepáč mami, zobudila si ma. Čo potrebuješ?“ vzdychla som.
„Prídem domov už dnes. A nesiem malé prekvapenie, tak dohliadni na to, aby bolo pekne upratané. Vidíme sa!“ zašvitorila a zložila. Čo dnes tým ľudom je? Niečo vypustili do vzduchu, aby mali totálne entuziastickú náladu, alebo čo?
Zaborila som si tvár do vankúša a vzápätí sa prudko posadila, až mi ruplo v chrbtici a zatočila sa mi hlava. Malé prekvapenie? Bože, nech to nie je to, čo si myslím. Bez rozmýšľania som naťukala Lise esemesku. Čakaj ma o hodinu pred našou fontánou.x

Keď som večer prišla domov, uťahaná po vyčerpávajúcich nákupoch, tašky som zhodila v predsieni a zamierila do obývačky, odkiaľ sa ozýval televízor.
„Mááá...“ zasekla som sa uprostred slova a vyjavene civela na osobu sediacu na našom gauči. Pánboh nevyslyšal moje slová. Ten chlap z reštaurácie.
„Ahoj zlatko, toto je Joshua, môj priateľ,“ usmievala sa mama. Postavil sa a vystrel ku mne ruku. Silene som vyčarovala na tvári akúsi grimasu a potriasla mu ňou. Prehliadala som si ho od hlavy po päty. Hnedé vlasy mal nejako strapato zčesané do čela, pery vykrivené do čudného úškľabku. Nebol extra chudý, viac vypasenejší. No najhoršie boli jeho oči. Tmavosivé, ako búrkové mračná sa do mňa zabodávali, akoby mi videl až na dno duše. A mne sa to veru ani za mak nepáčilo. Fuj, čo na ňom mama vidí? V duchu som sa striasla odporom. Niečo na ňom ma odpudzovalo, jeho vnútorné vyžarovanie a utvrdilo ma v to v tom, keď prehovoril.
„Rád ťa spoznávam.“ Jeho hlas bol ostrý, ako cez cirkulárku. Alebo som si jeho nechutnosť iba namýšľala?
„Aj ja vás,“ odvrkla som.
„No to je skvelé,“ zatlieskala mama. Panebože, ochraňuj ma, aby som nevyskočila z okna. „Teraz by sme si spolu mohli dať dezert!“ povedala nadšene.
Mala som neskutočnú chuť odmietnuť, ale keď som sa dívala na jej rozžiarenú tvár, nemohla som. Už tak dlho nebola šťastná. Nemôžem jej to pokaziť. Hlúpa Madison, ona bude šťastná a ty budeš trpieť však? Tichý hlások v mojej hlave sa ozval. Áno, to je to najlepšie. Ale to naozaj nie je dobrý nápad, odíď. A pokaziť jej radosť, ako s ním skvele vychádzam? Nie, ďakujem. A vypadni z mojej hlavy! To sa predsa nedá, iba si to namýšľaš. Ticho tam! Dobre, ale pamätaj si, ja som ťa varovala.
Madison, si šialená, bolo jediné konštatovanie, čo mi z toho vzišlo. Potriasla som hlavou a snažila sa čo najveselšie prikývnuť.
Celý čas, čo som musela počúvať Joshuu sršiaceho úžasnými vtipmi, zarývala som si nechty do dlane. Bála som sa, že ak nevypadnem, spravím si tam dieru.
Keď sa dostali od politiky až k téme moji chlapci, prudko som sa postavila zo stoličky.
„Ospravedlňte ma, som dohodnutá s Liz. Vrátim sa neskoro,“ vyhlásila som. „Tešilo ma,“ povedala som Joshuovi, spravila smerom k nemu akýsi kŕčovitý úklon a vybehla z domu.

Lisu som počkala v neďalekom bare, a potom som si mohla vylievať srdce. Nielen Lise, ale aj poháru vodky predo mnou.
„Neboj, musíš ho iba lepšie spoznať,“ upokojovala ma Liz.
„Prosím ťa, dnešný večer mi úplne stačil,“ povedala som pripito. Pomaly som strácala pojem o čase, no dokázala som si uvedomiť, že už je dosť neskoro, aby u nás nebol. Postavila som sa a vzápätí sa musela chytiť stola, aby som nespadla.
Svet sa mi totižto krútil. Zemeguľa sa asi vážne točí. Prisámbohu otáča sa! Nechápem prečo to ten posero Galileo odvolal. Nakoniec sme sa s Lisou rozlúčili a každá sme šli svojou cestou. Ja som vlastne lietala. Alebo som sa to kotúľala? 
Chladný nočný vzduch mi trochu prečistil myseľ, ale stále som bola v akomsi alkoholovom opare. Pri našom dome som videla, ako mužská postava kráča von. Joshua sa trochu tackal, asi si aj on s mamou vypili.
Keď som podišla bližšie k nemu, skríkol na mňa oplzlé slová, potom sa rozbehol a jednu mi surovo vrazil. Zatackala som sa a podarilo sa mi naraziť hlavou do auta. Chytila som si líce a po chvíli pocítila, ako mi po ňom steká niečo horúce. Zahmlené zmysly mi umožnili myslieť len na jednu otázku, ktorú som si dookola opakovala v hlave. Bolo to zmätené a šokované čo?!
Videla som, ako mama vyšla von z dverí a zamkla. Schovala som sa za auto, nedajbože by ma zbadala. Dobehla Joshuu a spolu kráčali, bohviekam. Tí sa už dnes v noci asi nevrátia.
Nahmatala som vo vrecku mobil a vytočila prvé číslo, čo ma v tej chvíli napadlo.

sobota, 19. mája 2012

Just Ordinary People 06.

Kočky, prepáčte, že som sem dva dni nič nepridala, ale... Vo štvrtok, po tom hokeji som pomaličky umierala a musela sa učiť na debilnú náuku. A včera som definitívne zomrela - v  posteli s čajíkom. Ledva som prišla na chvíľu na internet.
Ako vynahradenie tu máte teda extra dlhú časť ;)
Inak, myslím, že aj napriek tomu, že mám vymyslenú zápletku, táto poviedka bude mať len okolo 20-30 dielov? Neviem, ešte to premyslím :))
Enjoy!♥

Netrvalo dlho a so Zaynom sme si opäť vyrazili von. Presviedčala som ho, že mi úplne stačí normálne kino, až nakoniec ustúpil. Ani neviem, na aký film sme vlastne šli, pretože som bola znovu vykoľajená zo Zaynovej blízkosti. Jedli sme spoločný popkorn a vždy keď sa nám dotkli ruky, prebehol mnou elektrický prúd. Občas sa môj pohľad stretol s tým jeho a on sa tak nádherne usmial, v očiach mu zahrali iskričky. Vtedy som mala neskutočnú chuť vrhnúť sa naňho, a už nikdy ho nepustiť.
Po skončení sme sa ešte rozhodli, že pôjdeme na zmrzlinu. Aj s našimi kornútikmi sme prešli k neďalekej fontáne. Keď sme prechádzali okolo reštaurácie, zazrela som známu postavu. Mama? A oproti nej sedel nejaký muž.

To nie je možné. Mama by mi predsa povedala, keby si našla priateľa. Preboha. Mozog mi začal pracovať na plné obrátky, ako som vymýšľala rôzne varianty možnej katastrofy.
A počkať... nemala mama byť na služobnej ceste? Takže takto vyzerajú služobné cesty?
Z rozjímania ma vytrhol až Zayn. „Mad, počúvaš ma vôbec?“
„Prepáč, zamyslela som sa. Asi by som už mala ísť,“ pozrela som naňho. Mierne zovrel pery a zamračil sa.
„V poriadku,“ povedal odmeranejšie a postavil sa.
Cez cestu som mala zase plnú hlavu mamy. Prečo by mi klamala? Hovoríme si všetko. A čo keď mi ho chce predstaviť? Pri tej predstave ma striaslo.
Zayn mlčal, ja tiež. Skazila som to, a nebola som si istá, či je dôležitejšia mama, alebo on. Pred domom som sa pritisla k Zaynovi, on chvíľu strnulo stál. Nakoniec ma objal aj on.
„Zavolám ti,“ bola moja rozlúčka a potom som zmizla vo dverách.

Na internete som sa Zaynovi ešte raz ospravedlnila a potom mu objasnila situáciu.
Dohodli sme sa na piatok, vraj sa mám pripraviť, príde po mňa autom. Chcela som zistiť, že kam pôjdeme, povedal len neurčito, že do prírody.

Mama mi iba párkrát zavolala, vraj sa má dobre a práca jej ide od ruky. Jasné, práca. Mala by sa vrátiť v nedeľu, potom ju rozhodne vyspovedám.
V piatok som sa teda vychystala. Navliekla som sa do džínsov, obyčajného bieleho trička a tenisiek. Nedočkavo som postávala v kuchyni a vyzerala ho cez okno, a keď zatrúbil pred naším domom, už som bola dávno vonku.
„Ahoj,“ na privítanie som ho objala.
„Ako sa máš?“ spýtal sa, upierajúc pohľad na cestu, keď sa auto pomaly rozbiehalo.
„Dnes skvelo, a ty?“
„Hneď lepšie,“ pousmial sa.
„Kam vlastne ideme?“ dobiedzala som.
„Nechaj sa prekvapiť.“
„Neznášam prekvapenia,“ šomrala som si popod nos a sledovala krajinu ubiehajúcu okolo. O chvíľu sme sa dostali z rušného Bradfordu do malebnej krajinky, ako z pohľadnice. Polia, lúky, občas nejaká farma.

Zayn niekam odbočil, ani som to nezaregistrovala a zaparkoval v tieni pod stromom.
„Odtiaľto už pôjdeme pešo.“ Povedal, keď som vystúpila som a rozhliadala sa okolo. Malá cestička viedla niekam cez kríky, vyzeralo, že sme úplne odrezaní od sveta. Okrem nás tam bolo ešte jedno auto. Zayn otvoril kufor, začal z neho vyberať veci a podávať mi ich do rúk.
Držala som deky, a na ich vrchu sa nebezpečne hompáľal piknikový kôš.

Zayn mi ho zobral a niesol ešte jednu tašku. Zamieril k tej cestičke a ja po menšom zaváhaní za ním. Nebol tam hustý porast, no cez stromy som nedovidela, kam vlastne ideme.
Keď sme sa vynorili na voľnom priestranstve, neverila som vlastným očiam. Nachádzali sme sa pri neveľkom jazere, od ktorého sa odrážali lúče zapadajúceho slnka. Zayn položil veci na zem a pomohla som mu rozprestrieť deky, tesne pri vode.
„Je tu krásne,“ povedala som, keď sme sa usadili.
„Dedko nás sem brával, keď som bol menší,“ povedal a ľahol si na chrbát. Po chvíli som sa k nemu pridala. Ležali sme vedľa seba, chrbty rúk sa nám takmer dotýkali.
Zízala som na oblohu, ako sa po nej premávali nadýchané oblaky. Nastalo ticho, no nebolo nepríjemné. Naše myšlienky sa skrátka uberali iným smerom. Narušoval to iba jemný špľachot vody o breh, a štebotanie vtákov pred tým, než sa odoberú ku spánku.
Zayn prekonal tú vzdialenosť medzi našimi rukami a preplietol si so mnou prsty. Srdce sa mi rozbúchalo, a v žalúdku som nemala jedného motýľa, ale rovno celý roj. Jemne mi prechádzal palcom po ruke a ja som sa išla roztopiť od blaha. A to spôsobil iba jeden dotyk.

Ani jeden z nás nemal potrebu prerušovať pokoj, no mne začalo tŕpnuť telo. Posadila som sa a Zayn tiež. Natiahol sa po tašku a tým prerušil náš kontakt. Vylovil odtiaľ volejbalovú loptu a spýtavo na mňa pozrel. Namiesto odpovede som mu ju vytrhla a rýchlo sa postavila. Vyzula som si tenisky a bosá sa postavila na trávu. On odo mňa o kúsok cúvol a začali sme si jemne pinkať.

Nejakým nedopatrením sa mi po chvíli podarilo loptu odpáliť rovno do jazera. Zayn zobral konár a začal ju loviť, než by odplávala veľmi ďaleko.
Naťahoval sa po ňu, a keď už ju skoro mal, stratil rovnováhu a zrútil sa do vody. Vyprskla som do smiechu a sledovala som, ako preplával po loptu a pokúšal sa dostať na breh. Z vlasov mu kvapkalo a jeho namosúrený výraz ma rozosmial ešte viac.
„Pomôž miii,“ žobronil, až som sa nakoniec zľutovala a podala mu ruku. No on ma potiahol do vody za ním. Potom mi už do smiechu veľmi nebolo, namiesto toho sa rozosmial Zayn. Šplechla som mu vodu do tváre a pobavene sa dívala na jeho prekvapenú tvár, až kým mi to nevrátil.

Jašili sme sa ako malé deti, no potom zašlo slnko a ochladilo sa. Dostali sme sa na breh, mokrí ako myši.
Zayn našťastie vytiahol z tašky osušky a jednu po mne hodil. Potom si vyzliekol tričko a sušil sa. Zízala som naňho ako bezprízorná. On si naozaj vyzliekol tričko. Čudovala som sa, že mi nezačali z úst tiecť sliny. Spamätala som sa, až keď si natiahol suché tričko. Prezliekol si aj nohavice a ja som stále nemenila svoju polohu.
„Vždy pripravený,“ pozrel na mňa a ja som prudko potriasla hlavou. Ukázala som na svoje oblečenie.
„A ja?“ zdvihla som obočie. Chvíľu si ma prehliadal.
„Kľudne by si mohla zostať takto,“ zaškeril sa, no potom mi podal jeho mikinu. Otočila som sa mu chrbtom a vyzliekla si mokré tričko, čo sa mi lepilo na kožu. Rýchlo som sa obliekla a zistila, že Zayn niekam zmizol. 

Po chvíli sa vynoril z lesa, nesúc plnú náruč dreva. Keď sme ho nazbierali dostatočne, postavili sme malú pyramídu, do priestoru, ktorý tam bol na oheň.
„A teraz to zapálime ako, kameňom?“ ironicky som poznamenala.
„Čo myslíš, na takú podstatnú vec predsa nezabudnem,“ zamával mi pod nosom zápalkami.
A tak keď sme mali oheň, Zayn ešte vytiahol keksíky a marshmallows.
„Ty počúvaj ma, to čo všetko tu máš?“
„Ako vravím, vždy pripravený,“ uškrnul sa. Ja ešte v mokrých džínsoch som natiahla nohy k ohňu a pomaličky sa sušila.
V tichosti sme sledovali, ako plamene oblizujú drevo a napchávali sa sladkým. Keď som dojedla, zložila som si nohy pod seba a pritúlila sa k Zaynovi. Rukou ma objal okolo pásu a položil si hlavu na moje plece.
Keď plamene pomaly dohasínali, skontrolovala som hodinky.
„Zayn, už bude pomaly polnoc. Mali by sme ísť,“ ozvala som sa.
„Máš pravdu,“ prisvedčil a začal sa dvíhať. Zbalili sme si veci, našťastie už som bola suchá a vyrazili sme domov. Pred mojím domom Zayn nechal bežať motor a prešiel mi otvoriť dvere.

„Ďakujem, za všetko,“ pousmiala som sa.
„Aj ja ďakujem,“ povedal Zayn a zastrčil mi prameň vlasov za ucho. Naklonil sa bližšie k mojim perám. V tej chvíli sa však na konci ulice zjavilo auto a osvetlilo nás jasným svetlom. Odkašľala som si a objala ho.
„Vidíme sa,“ rozlúčil sa a nasadol do auta. Omámene som sa za ním dívala a uvedomila si, že mám na sebe ešte stále jeho mikinu. Jeho vôňa sa na nej držala ako kliešť a opantávala mi zmysly.
Ani neviem, ako sa mi podarilo strčiť kľúč do dierky a dostať sa do sprchy. Ešte stále mimo som sa zabalila do Zaynovej mikiny a zaspala.

Ja viem, že Zayn sa bojí vody, alebo nevie plávať, alebo čo :D Ale je to vymyslené, tak si môžme domyslieť aj toto :)
Ľúbim vás! :-*

streda, 16. mája 2012

Just Ordinary People 05.


Aaaand... his identity is revealed! :) Dúfam, že som vás potešila, aspoň niektorých♥

...“Som Zayn,“ povedal a pustil ma. Ja som sa naňho len prihlúplo uškŕňala.
„Madison, ale to už vieš.“
„Ideme dovnútra?“ spýtal sa. Mykla som plecom a vybrala sa k dverám. On ma však predbehol a otvoril mi ich. Smiešnym gestom ruky ma navigoval dnu.
Obzerala som sa po kaviarni, kam si sadnúť. Zayn si zľahka položil ruku na môj chrbát, medzi lopatky, skoro som to necítila a potlačil ma smerom k zadnému boxu. Usadili sme sa a hneď sa dovalila čašníčka. Nemohla som si nevšimnúť tie veľavravné pohľady, čo hádzala po Zaynovi, no ten mal oči len pre mňa.
„Poprosím vás, cappucino,“ ozvala som sa ako prvá.
„Dve,“ usmial sa Zayn, ale neodtŕhal odo mňa pohľad. Cítila som, že pomaly červeniem. Do jeho očí som sa obávala pozrieť, z rizika, že zabudnem zatvoriť ústa.
„Tak, koľko máš rokov?“ prelomil Zayn trápne ticho, ktoré medzi nami nastalo. Musíme sa iba rozhovoriť, upokojovala som sa v duchu. Konečne som sa odvážila zdvihnúť pohľad od mojich rúk, ktoré sa mi v tom momente zdali nesmierne zaujímavé.
„Sedemnásť a ty?“
„Tiež. A čo súrodenci?“
„Som jedináčik,“ pousmiala som sa.
„To ti teda závidím. Mám tri sestry, hotové peklo,“ prevrátil očami. Tými nádhernými očami, orámovanými hustými mihalnicami. Veľmi som sa musela ovládať, aby som si nestrelila, za moju úžasnú myseľ, ktorá nebola schopná vypotiť jednu súvislú myšlienku.
Našťastie v tej chvíli nám doniesli kávu.
„Kam chodíš do školy?“ Vážne som sa začala obávať, že naša konverzácia uviazne na mŕtvom bode. Trápne, cítila som sa jednoducho trápne.
„Do chlapčenskej na druhej strane mesta.“
Moje obavy neboli na mieste. Len čo sme prebrali témy ako sú škola, rodina a priatelia, plynule sme prešli na záľuby, záujmy, hudbu.
Trápnosť sa zmenila na zvedavosť a ja som hltala každé písmenko, čo zo seba vypustil.
Uzatvorili sme sa do našej súkromnej bubliny, čas okolo nás ani neexistoval. Nikoho sme nevnímali a oddávali sa slovnej vášni, pri ktorej sme si naozaj rozumeli.
Okrem toho, že kreslí, aj spieva a rád číta. Iba som nad tým nechápavo krčila obočie, až potom sa priznal, že hráva aj futbal a basketbal v škole.
„Preboha, to už je toľko?“ zhíkla som, keď som zbadala, že sme tam sedeli vyše dvoch hodín.
„Prepáč, ale naozaj budem musieť ísť, mama ma zabije. Ani nevie, kde som,“ ospravedlňujúco som naňho pozrela.
„Odprevadím ťa,“ povedal a zakýval na čašníčku, aby nám priniesla účet. Už som vyťahovala z tašky peňaženku, keď ma plesol po ruke.
„Ja platím,“ vyhlásil neústupne.
„Ale...“ snažila som sa protestovať, no umlčal ma výhražným pohľadom. „Tak aspoň nabudúce,“ zašomrala som si popod nos. Víťazoslávne sa usmial. „Čo sa uškŕňaš?“
„Že vlastne aj nejaké nabudúce bude.“ Musela som sa usmiať aj ja.

Cestu som vlastne ani nevnímala a skoro opäť narazila do toho stĺpu. Našťastie som nejako vykľučkovala. Najmenej tri krát som sa potkla, ale ďakovala som svojej nemotornosti, lebo vtedy Zayn ku mne vždy vystrel ruky, aby ma zachytil.
„Bolo mi s tebou fajn,“ povedala som, keď sme stáli pred naším domom.
„Mne tiež,“ pousmial sa a na rozlúčku ma objal. Ešte dlho som sledovala, ako mizne za rohom a išlo ma poraziť. Celé naše, rande? Rande. Som bola akosi mimo reality, nevnímala to, ale až teraz som si naplno uvedomila svoje pocity.
Taká nervózna som už dávno nebola. Samozrejme, pri Zaynovi sa to nejakým spôsobom vyparilo. No nohy sa mi triasli až doteraz, ale že neskutočne.
Mama ma nakoniec nezabila, pretože keď som vo vnútri zapla odkazovač, tentoraz ma čakala správa od nej tam. Je preč až na týždeň, no skvelé. Ani sme sa nerozlúčili. Trochu som zosmutnela, ale moju euforickú náladu v tej chvíli by nič neprekazilo.
Ledva som vyšliapala do izby a zvalila sa do postele. Chvíľu som len zízala do stropu, neschopná prijať skutočnosť, že Zayn je ešte úžasnejší než v mojich predstavách. Potom som sa natiahla po notebook, na zem a zapla si fejsbuk.
Ako prvé som napísala Lise a líčila jej všetky detaily nášho stretnutia. Asi po hodinke mi zasvietila nová žiadosť o priateľstvo. Otrávene som na ňu klikla, pretože som sa už chystala odhlásiť. O to väčšie však bolo moje prekvapenie, keď som tam uvidela meno Zayn Malik.

Tak rekordne sprchu som ešte asi nikdy nemala. Dole som v odniekiaľ vyhrabala aromatickú sviečku s vôňou vanilky, spravila si čaj a urobila si pohodlie v posteli. Klikla som na ikonku potvrdiť priateľstvo a o chvíľu mi blikla správa v chate.
Tentoraz som sa obávala, že už sa naozaj nebudeme mať o čom baviť, že sme všetky témy už vyčerpali. No opäť bol opak pravdou.
I keď sme sa bavili o úplných kravinách, ako je plyšový jednorožec Zaynovej sestry, nenastala situácia, že by som nevedela, čo odpísať.
Nakoniec som sa odhlásila, pretože na druhý deň bola škola. Napriek tomu, že som sa chcela poriadne vyspať, zistila som, že už sú dve hodiny. S hlasným povzdychom som sa zvalila do vankúšov a ešte chvíľu premýšľala nad jeho úsmevom. Zrazu mi zavibroval mobil a z posledných síl som lúštila písmenká esemesky od Zayna.
„Dobrú noc, sladké sny. Nie že zajtra kvôli mne nevstaneš :)x

Ukončila som to normálne, spokojné? :D 
Túto časť som písala ako nadrogovaná, pretože som si pozrela jedno video a potom čítala poviedku od kamošky, ktorá ma totálne dostala :D Páčila sa? :)

utorok, 15. mája 2012

SWOL - EPILÓG


Uvedomila som si, že som šla príliš do budúcnosti. Je to veľmi divné, ale keď už som to urobila, dokončím to. Enjoy! ♥
P.S.: Na konci vás čakajú moje úplne zmysluplné kecy :)

„Mamíí, poď dolu,“ ozval sa detský hlások.
„Už idem!“ zakričala som a okolo krku si omotala šatku. Po ceste z izby som sa skontrolovala v zrkadle. Musela som si položiť základnú otázku. Zmenila som sa? Nie len výzorovo, ale aj vnútorne. A to je dôležité. Pretože keby sa neudobrím s Harrym, nikdy sa nespoznám s Liamom a nezaložíme si rodinu. Verím, že všetko je dopredu určené, ale my svojimi rozhodnutiami to môžeme ovplyvniť. No môj osud neľutujem. Stalo sa, čo sa malo a som šťastná.
Zbehla som dolu schodmi do obývačky, kde na zemi ležal Liam. Rukami si podopieral bradu a sledoval malého Nialla, ako loví Spartaka z akvária.
Spartakus je len jedna z našich piatich korytnačiek.
Niall ho položil na koberec a prisadol si k nám . Chvíľu sme ticho zízali na konštrukciu, čo vyrobil Liam.
Nakoniec sme sa do toho pustili. Pripevnili sme papier, namaľovali nohy a hlavu a nakoniec pancier, podľa Spartaka.

Keď sme dorazili na obrovskú lúku, všetci tam už nedočkavo postávali. Podmienky na púšťanie šarkanov boli priaznivé, fúkal dosť silný vietor.
Rad za radom som po nich prechádzala pohľadom.
Nicole, klepajúca sa v Niallom náručí a zvierajúca ich malú dcérku, ktorá držala v rúčke obrovskú sušienku Oreo. Keď som si uvedomila, že to je ich šarkan, vyprskla som do smiechu.
Louis sa snažil chytiť Elijaha, utekajúceho pred ním aj s ich šarkanom v tvare mrkvy s očami. El ich s úsmevom pozorovala a jemno hojdala ich druhého syna.
Obďaleč postával Harry a vymieňal si zamilované pohľady s jeho snúbenicou, zatiaľ čo sa snažil ignorovať Zayna a Taylor, ktorý okolo nich veselo pobehovali do kruhu. Nakoniec im to vydržalo, Zayn ju po roku požiadal o ruku.
Nialla s Liamom som postrčila k ostatným a ja sama som sa zviezla na zem. O chvíľu si ku mne prisadla Nicole.
„Ani si nevieš predstaviť, aká som šťastná,“ povedala som jej so slzami v očiach.
„Viem, veľmi dobre. Našli sme to, čo sme hľadali.“ Oprela sa hlavou o moje plece a pozrela na mňa.
„Navždy budeš moja najlepšia kamarátka,“ pousmiala sa. Namiesto odpovede som ju zovrela v objatí.
„Harry Potter večer?“ zašepkala som jej do ucha. Rozosmiala sa a potiahla ma k Niallovmu autu. Všetkých sme nechali, tak ako boli a nenápadne sa snažili zmiznúť. Chovali sme sa opäť ako šialené tínedžerky.
Hoci som dospela, a nadobudla mnoho skúseností, vo vnútri srdca vždy taká budem.
Nikdy nevieš, kam vedie tá ‘Strange Way Of Life’.

V prvom rade MASSIVE THANK YOU! Ja viem, je to strašné klišé a všetko okolo toho, ale ja vám to skrátka musím povedať!
Kedysi (asi minulé leto) som na internete objavila nejakú novú skupinu. Povedala som si, prečo nie, vypočujem si to (WMYB). A ten je akýý zlatý, a tento tiež, to boli asi moje prvé reakcie. A potom začal ošiaľ One Direction. Pomaly mi to začínalo liezť hore krkom, a ani vo sne by ma nenapadlo, že ich niekedy budem počúvať, nieto ešte o nich písať poviedku! 
No opäť ma to chytilo asi po pol roku, keď som sledovala všetky fan stránky o nich a dostala som sa k prvým poviedkam o nich. Jediná, čo mi tak utkvela v pamäti bola More Than This od Di. 
Vznikalo ich čoraz viac a ja som si začala len tak pre seba písať hrubý náčrt niečoho čo som volala 'My 1D storx' - áno storx, pomýlila som sa a potom sa mi to už nechcelo opravovať :D Vlastne to tak mám doteraz, ale bola to úplne iná poviedka. (Niekedy sa ju pokúsim dostať do použiteľnej formy)
No a konečne sa dostanem k pointe - pozor, najskôr som myslela, že žiadna nebude -, že vlastne sa mi to zdalo ako kravina zakladať si blog. Nakoniec som to predsa len skúsila a AHA! Našla som si pár - tých najúžasnejších - čitateľov! Viem, že veľa poviedok (asi všetky) sú oveľa lepšie, ako tá moja, no som rada, že som mohla písať PRE VÁS!
A ak ste sa dostali až sem bez unudenia k smrti gratulujem a ešte raz ĎAKUJEM! Bez vás by to nebolo ono!
Až sa mi tlačia oči do očí (moje obľúbené, nie slzy:)), kvôli koncu. Boli to síce iba dva bezvýznamné mesiace v mojom živote, ale pre mňa mali neskutočný význam! Niekedy som váhala - ukončiť to už, alebo ešte počkať? Som rada, že som sa rozhodla pokračovať. Ale teraz je to už pevne zaškatuľkované a nebudem sa k tomu vracať, asi by som sa rozplakala (aké sentimentálne, poviete si, ale ja som vážne citlivá povaha! :D:))
MILUJEM VÁS, ženy moje!♥ xxxxxxxx

pondelok, 14. mája 2012

Just Ordinary People 04.


Och, ja viem, že by ste ma najradšej zabili, ale nebojte sa. V ďalšej už sa to dozviete, sľubujem :D :)

Vážený zákazník,.... Rýchlo som to zatvorila a otvorila druhú.
Nedalo mi opísať si číslo takej krásky. Nezájdeme niekedy na kávu? Záchranca tvojho mobilu ;)
Skoro som od šťastia explodovala. Asi päť minút som si tú esemesku čítala dookola. A potom som sa zamýšľala, čo mu odpísať. Na posteli som vystriedala všetky možné polohy, až som nakoniec visela dolu hlavou a valila sa mi do nej krv. Práve vtedy som sa konečne rozhodla.
To znie fajn. Čo takto v pondelok o tretej pri Starbuckse? M. Naťukala som trasúcimi prstami a stlačila odoslať. O chvíľu prišla odpoveď.
V pondelok o tretej pri Starbuckse. Súhlasil.
Preboha! Správam sa ako pojašená trinástka. Už len dúfať, že sa pri ňom nestrápnim.

Zostávala mi ešte celá nedeľa. Moje mozgové bunky sa varili pod vplyvom toho, ako som sa snažila vymyslieť, čo budem robiť. Nakoniec som si zobrala skicár, foťák a deku a zakotvila v parku.
Vybrala som z krabičky uhlík a moja ruka sa rozpohybovala po papieri. Základné črty tváre, obočie, nos, oči, ústa, vlasy. Do kelu. Prečo som z neho tak mimo? Papier som skrčila a položila vedľa seba.
Tentoraz som sa pokúsila nakresliť scénu pred sebou. Chodník, na ktorom stála mamička kočikujúca dieťa, stánok zo zmrzlinou, a chlapec s loptou. Za nimi pár stromov a v rohu cíp mojej deky. Keď sa chalan začal až podozrivo podobať na toho 'môjho', vzdala som to. Oprela sa chrbtom o strom a chvíľu pozorovala mraky. Preháňali sa po oblohe, pomaly a nenútene. Bol naozaj vážne krásny deň. Prstom som si kreslila po nohe špirály a uvažovala prečo sa zmrzlina volá zmrzlina. A dostala som na ňu chuť.
„Jednu veľkú čokoládovú vás poprosím,“ povedala som milo vyzerajúcemu predavačovi.
Zalizovala som sa až za ušami, keď mi po brade stekala kvapka.
Keď som dojedla, vytiahla som z tašky foťák a porozhliadla sa okolo. Spravila som pár záberov, ale nebola som s tým spokojná. Najlepšie sa mi fotí skoro ráno, alebo navečer.
Zbalila som si veci a odišla domov.
Asi hodinu som meditovala nad knihami, pokiaľ som neusúdila, že mám dosť.
Zo stola som zobrala notebook a nalogovala sa na fejsbuk a twitter. Po chvíli ma aj to omrzelo.
Znudene som si povzdychla a skúsila poslednú možnosť. Prepínanie televíznych kanálov ma, ani neviem ako, uspalo.

Ráno som - klepajúc sa - pätnásť minút postávala pred mojimi vecami. Rozhodla som sa pre jednoduchosť- džínsy, tričko a sveter. Vlasy som si nechala voľne rozpustené.
V škole som čakala, že sa celý deň bude buď strašne vliecť, alebo ubehne rýchlosťou svetla. Bola by som radšej za tú prvú možnosť, no ako na potvoru, prebleskol tak, že som sa z toho ani nespamätala a už kráčala ku Starbucksu.
Ruky sa mi začínali potiť a srdce mi búšilo na plné obrátky. Museli ho počuť aj na druhom konci mesta.
Nervózne som sa obzerala, až kým som ho nezbadala, ležérne sa opierajúc o pouličnú lampu. Aj on ma zaregistroval a široko sa usmial.
„Ahoj,“ povedal. Prešiel ku mne rýchlym krokom a jemne ma objal. Zmätene som zaklipkala očami a zdalo sa, že som primrzla ku chodníku.
„Ja som sa vlastne ani nepredstavil. Som…“

A čakám aspoň 10 komentárov, lebo uvidíte! :D Vlastne neuvidíte, lebo nič nebude! :D Ale vážne :( Som z toho smutnýýýý ^^ (psie oči, opäť :P) 
Dobre viete, že vás milujem, ale týmto ma naozaj viete naštvať :-**

nedeľa, 13. mája 2012

Just Ordinary People 03.

Rozmýšľam, čo dokáže spraviť jediný víkend u kamošky... Sťahujem už druhý album skupiny Asking Alexandria, aj keď je to úplne mimo môjho hudobného vkusu :D Pre vlastnú bezpečnosť neodporúčam počúvať :D


Batéria je vybitá. Hlásil môj mobil. Úžasné.  Otvorila som učebnicu dejepisu. Bezpodmienečne som si potrebovala nejako zamestnať myšlienky, aby som nemyslela naňho.
Nedarilo sa. Stále ma sledovali jeho oči. Ja som sa asi zbláznila. Otrieskala som si knihu o hlavu, nepomohlo. Musím sa ísť prevetrať. Síce mám školu, a z dejepisu neviem ani ceknúť.
Hodila som na seba sivé tepláky a mikinu. Do uší som si strčila slúchatká môjho iPodu a hudba mi zaplnila myseľ. Snažila som sa sústrediť iba na text piesní.
Na chodníku som sa rozcvičila a nahodila mierne tempo smerom k parku. Nádych, výdych, nádych, výdych. Dych sa mi zrýchľoval a pomaly som sa začínala potiť. Nevšímala som si to, pokračovala som. Musím sa poriadne vyčerpať, aby večer moje myšlienky nemali šancu. Zaľahnem a zaspím!
Dala som si asi šesť veľkých koliečok okolo parku, a zamierila domov.
V sprche som počúvala šumenie vody a dookola si v hlave spievala tú istú odtrhovačku. Citrusový šampón ma vrátil do reality, že som v sprche už trištvrte hodinu. Rýchlo som vypla vodu a zabalila sa do osušky.
V izbe som si obliekla veľké tričko a vlasy si zopla do copu. Knihy som si zbalila do tašky, nemala som silu ešte aj sa celú noc učiť. Nejako to zvládnem.
Ráno som prekvapivo nemeškala. Prišla som tak akurát, aby som mohla Lise porozprávať o tom chalanovi.
„A je to jasnéé,“ zatiahla.
„Čo je jasné?“
„Buchla si sa do neho,“ priateľsky ma štuchla do pleca.
„Hmm, ale aj tak o ňom nič neviem. A ty dobre vieš, že chalanov podľa vzhľadu nesúdim.“ Pod jej prísnym pohľadom som nakoniec musela dodať. „No, možno trošku.“
„Určite sa ešte stretnete.“
Dosť som o tom pochybovala, no radšej som bola ticho.

„Thanks god it’s Friday,“ otrávene zahlásila Liz po skončení vyučovania. Z dejepisu sme dostali písomku, ale otázky boli ľahké a prehľadné. Vyplnila som všetko a to som sa ani nemusela učiť!
„Čo robíš cez víkend?“ spýtala sa ma.
„Mama ma chcela niekam zobrať, konečne nepracuje.“
„Aha, tak sa vidíme v pondelok,“ objala ma a pobozkala na líce. „Bye honey!“
„Byee,“ zakričala som za ňou.

Mama ma zobrala na nákupy do Londýna. Taká dámska jazda.
Na Oxford Street sme brázdili jeden obchod za druhým. Užívala som si ten pocit, pretože s mamou často nebývam. Chichotali sme sa ako pubertiačky, keď sme si skúšali rôzne veci.
„Ľúbim ťa, mami,“ vyhlásila som, keď sme sedeli na káve.
„Veď aj ja teba,“ usmiala sa a okolo očí sa jej vytvorili malé vrásky. Gaštanové vlasy jej padali v úhľadných vlnách na plecia. Sivé oči sa na mňa dívali s láskou a nehou.
Vraj sa na ňu veľmi podobám, okrem očí. Tie mám po otcovi. Nikdy som ho nevidela, odišiel, keď som bola veľmi malá. „Musel odísť, zlatko,“ hovorievala mama. „Veľmi nás ľúbil, ale okolnosti mu nedovolili zostať s nami.“
Mama sa veľmi snažila nahrádzať mi ho. No i kvôli svojej práci nemala na mňa toľko času, tak som sa naučila samostatnosti. Okamihy s ňou sú pre mňa preto vzácnosťou.

Doma v izbe som zistila, že mám dve nové esemesky, tentoraz to však nebol planý poplach...

Ja viem, že vás naťahujem, ale baví ma to :D Takže, čo keby ste mi do komentáru napísali, kto si myslíte, že to bude? :P
Ľúbim váás!:) xx

piatok, 11. mája 2012

Just Ordinary People 02.

Tadáá, ďalšia časť :) Som rada, že sa vám prvá kapitola páčila, snáď sa bude aj táto ;)
Ľúbim vás!! :-*



...„Prepáčte, mohol by som si objednať?“ spýtal sa nejaký chlap, čo stál za mnou, s nepríjemným výrazom. Pokrútila som hlavou a otočila sa k Becce.
„Tak dík,“ povedala som a odobrala sa domov. Pred kaviarňou som do niekoho opäť vrazila.
„No to snáď nie,“ začula som povedomý hlas. To je ten chalan! Osud, či náhoda?
Sklesnuto som zdvihla som pohľad a zase som sa stratila v jeho očiach.
„Nehľadáš náhodou niečo?“ spýtal sa a pred nosom mi zamával mojím mobilom.
„Panebože, ďakujem!“
„No Pánboh síce nie som, ale nemáš začo,“ uškrnul sa na mňa.
„Prepáč, už musím ísť. Ešte raz vďaka.“ Nemohla som tam s ním dlhšie stáť, lebo by som sa naňho vrhla, alebo tresla nejakú kravinu. Jediné na čo som mohla myslieť bolo uslintané oooo.
V duchu som výskala. Nestratila som ho! Niekedy mám pocit, že mi na mojich veciach záleží viac ako na vlastnom zdraví.
„Počkaj, ani neviem tvoje meno!“ kričal za mnou.
„Madison!“ otočila som sa k nemu. V obyčajnom čiernom tričku a džínsoch vyzeral neodolateľne. Liz budem mať čo rozprávať.
Celú cestu som nemyslela na nič iné, len na neho. Dokonca aj holub na streche mal jeho tvár. Tak som sa zasnívala, že som si nevšimla stĺp predo mnou.
„Au!“ pošúchala som si čelo, a stlačila si hrču, ako keby sa dala zatlačiť späť do hlavy. Pre istotu som si dala ešte aj facku, aby som sa spamätala. Je to iba chalan. Ale krásny chalan. Preboha Madison, spamätaj sa. Videla si ho dvakrát v živote...
Nejako som sa už dostala domov, a to som si uvedomila, až keď som musela loviť kľúče z tašky.
„Accio kľúče“ zahundrala som si pod nos. Hej, keby to tak fungovalo. No tu nie som v Rokforte.
Tašku som hodila do predsiene a vyzula si tenisky. Nemala som na nič chuť, tak som si iba vzala jablko a vyšla do mojej izby. My sme vlastne mali jednoposchodový dom, ale na vrchu sme spravili jednu okrúhlu miestnosť, aj s kúpeľnou a šatníkom pre mňa.
Okno so širokým parapetom, na ktorom som mala vankúše, poskytovalo výhľad do záhrady. Nebola veľmi veľká, ale dobre sa mi v nej premýšľalo.
Preto som si zobrala z poličky Pýchu a Predsudok, z obývačky deku a natiahla sa v tráve. Snažila som sa začítať, ale písmenká mi stále poletovali pred očami. Keď som prečítala tú istú vetu už asi po piaty krát, vzdala som to a hlavu si položila na knihu. Myšlienky sa mi stále uberali za tými očami, vlasmi a telom. Ako v  inom svete. Ani som sa ho nespýtala na meno. A už sa s ním asi nikdy nestretnem. I keď toto mesto nie je až také veľké, a ja dúfam v zázrak, bola moja posledná myšlienka, predtým, než som zaspala.
Zobudila som sa až na otváranie garážových dverí. Slnko už skoro zapadalo, jeho posledné lúče ma šteklili na pokožke.
Vlhkú deku som oprášila a poskladala.
„Maddie?“ ozvalo sa z terasy. Mame som jedinej dovolila, aby ma tak volala.
„Ahoj mami!“ povedala som a dala jej pusu na líce. „Ako bolo?“
„Ani sa nepýtaj,“ povzdychla si a prevrátila očami. „Som strašne unavená, pôjdem si ľahnúť.“ Posledné slovo zaniklo v škvŕkaní môjho žalúdka. „Och, skoro by som zabudla. Pozri sa do kuchyne,“ žmurkla na mňa a zmizla v dverách.
Deku som odložila a knihu si položila na stolík v obývačke. Prešla som do kuchyne a radostne zvýskla. Nákup!
Z tašiek som všetko povykladala a keď som zbadala moje obľúbené lasagne, skoro som sa rozčapila na plafóne. Keď je človek hladný...
Kým sa lasagne zohrievali v trúbe, sadla som si pri telku. O chvíľu sa celým domom začala šíriť príjemná vôňa. Žalúdok sa ozval ešte hlasnejšie.
„Neboj sa zlatíčko, už len chvíľku,“ upokojujúco som ho hladila. Nie som normálna.
Aspoň toto ma dokázalo vytrhnúť z mojich myšlienok na Pána Nádherného. Tak som ho pomenovala. A teraz, keď som si naňho spomenula, už neprestanem. Hlupaňa...
Konečne som sa mohla najesť. Bolo to síce strašne horúce, mne to však nevadilo. Čo ale môj jazyk? Strčila som si prvé sústo do úst a vzápätí začala poskakovať. Horúce! Prebehla som k umývadlu a napustila si ľadovú vodu. Vypila som to na jeden krát.
"Všetko mám dokonale premyslené," vzdychla som a radšej to nechala chvíľu tak.
Keď som sa konečne mohla najesť, moje myšlienky sa uberali iba jedným smerom. Skvelý život. A potom som zistila, že zajtra bude opäť škola. Nálada mi klesla o pár stupňov.
Neochotne som sa odvliekla do mojej izby a na posteli si rozložila knihy.
Zbadala som, že mi zasvietil mobil. Snáď nová esemeska!...

Och, a ešte som chcela, že sme prekonali 20 000 návštev! Keď som pred viac ako dvomi mesiacmi zakladala tento blog, ani som v to nedúfala! ĎAKUJEM!!♥

Just Ordinary People 01.

Hallelujah! :D Napadla ma nová poviedka! Ešte netuším, ako bude dlhá, ale snáď to moja debilná hlava premyslí :)
Dúfam, že sa bude pááčiť ;)


„Ooch,“ s hlbokým povzdychom som sa prevalila na posteli a vzápätí spadla na zem. Z nočného stolíka som zobrala mobil a dala si ho tesne pred oči. Párkrát som musela zažmurkať, kým som konečne zaostrila na čas.
Opatrne som sa postavila a utekala do kúpeľne.
„Ježiši,“ zamrlala som pred zrkadlom. „Prečo mi to robíš? Veď som len obyčajný človek, aj keď teraz tak veľmi nevyzerám!“ Radšej som sa rýchlo začala chystať.
Keď som sa pchala do džínsov, počula som zdola nejaký krik. Snažila som sa vybehnúť zo šatníka, ale s jednou nohou v džínsoch to nie je veľmi jednoduché. Zoskackala som po schodoch a otvorila dvere na ulicu. Suseda práve kričala z okna na nejakého chlapa a vyhadzovala jeho veci na ulicu. Myslela som, že toto sa stáva iba vo filmoch. Prevrátila som očami a konečne sa mi podarilo obliecť sa.
Na chladničke ma čakal odkaz od mamy, že príde až večer. Ako sudkyňa má strašne veľa povinností. No niekedy je zaujímavé počúvať jej rozprávanie o rôznych prípadoch. Napríklad minule... zarazila som sa vo svojom snívaní, keď som zbadala hodinky. Ježkove oči, už zase nestíham! Tak som si iba napchala do tašky pár čokoládových tyčiniek a vyrazila z domu. Našťastie som školu nemala ďaleko, a ešte bližšie bol môj obľúbený Starbucks. 

„Ahoj Becca, jednu kávu so sebou, ponáhľam sa,“ vychrlila som na predavačku.
„Jasné,“ prikývla.
Nedočkavo som klepala nechtami po doske a potom rýchlo zaplatila. Peňaženku som napchala do tašky, schmatla kávu a začala sa rýchlo predierať k východu.
„Prepáčte, pardon,“ mrmlala som každému ospravedlnenie. Konečne som bola pri východe. Otvorila som dvere plecom, pretože v jednej ruke som držala knihu a v druhej kávu. Vycúvala som teda na ulicu, a keď som sa otočila, že pobežím do školy, prudko do mňa niekto vrazil. Celý obsah kelímku skončil na mne.
„Tak to ti teda pekne ďakujem,“ zavrčala som a zdvihla pohľad k dotyčnému. Dívali sa na mňa asi tie najkrajšie oči, aké som kedy videla.
„Prepáč, nechcel som,“ povedal potichu ten chalan.
„Na tom už aj tak nezáleží, ponáhľam sa,“ do náručia som mu strčila moje veci a rýchlo si vyzliekla mikinu. Potom som si ich vzala späť a rozutekala sa na hodinu. Ešte dlho som na sebe cítila jeho prekvapený pohľad.
Stihla som to presne načas. Učiteľka sa na druhej strane chodby s niekým rozprávala, tak som nenápadne vkĺzla do triedy, na miesto vedľa mojej najlepšej priateľky Lisy.
„Kde toľko trčíš?“
„Poviem ti to neskôr,“ odvetila som s pohľadom upretým na dvere, do ktorých práve vchádzala naša učiteľka angličtiny.

Keď zazvonilo na prestávku, Lisa na mňa vychrlila asi milión otázok. Nechápem, čo ju tak štve, veď meškám pravidelne. Všetko som jej vysvetlila, čo sa samozrejme nezaobišlo bez výsluchu.
„Ako vyzeral? Bol pekný?“
„Liz, ja netuším, vravím, že som si ho neobzerala,“ prevrátila som očami.
„Mad, to si vážne nespomenieš? Ty si niekedy strašná,“ zamračila sa na mňa. Liz momentálne prechádzala obdobím, keď ju zaujímal hocijaký chalan.
„Jediné čo viem je, že mal krásne oči.“ Mykla som plecom a začala sa hrabať v taške, aby som našla mobil. Nakoniec som to vzdala a všetky veci vysypala na lavicu. Prehľadala som každé zákutie, no nikde nebol. Pomaličky som začínala panikáriť.
„Dopekla,“ zahrešila som, keď som si ohmatala aj vrecká na nohaviciach a nenašla nič, okrem pár centov a starej vreckovky.
„Čo je?“ pozrela na mňa Liz.
„Asi som stratila mobil.“ Ešte raz som pre istotu prezrela všetky moje veci, či tam náhodou nie je. Nič som nenašla.

Celý deň v škole sa strašne vliekol. Len čo skončila aj posledná hodina, rýchlo som sa rozlúčila s Lisou a letela do kaviarne. Bola to moja jediná šanca. Je dosť možné, že som si ho tam nechala, alebo, a na to som nechcela ani myslieť... Čo keď ho má ten chalan z rána?
„Zdravím Becca, prosím ťa, nenašiel sa tu mobil?“
„Nie, prečo?“
„Len...“ nedokončila som, lebo ma niekto poklopal po pleci...

Inak epilóg napíšem niekedy nabudúci týždeň :-**
A pevne verím, že tentoraz sa do komentovania zapojí viacej ľudí! Píšem to predsa pre vás, nie pre seba ;)xx

streda, 9. mája 2012

Strange Way Of Life 40.

Nebudem sa tu nejako rozpisovať, iba že- toto je posledná časť+ bude ešte epilóg :) Ľúbim vás! xxxx


Liam
"Á-áno, už sme na ceste," vykoktal zo seba Zayn a viditeľne zbledol.
"Kto volal?" zamračil som sa naňho.
"Tvoja žena... práve... rodí," vyvalil oči. Chvíľu som naňho neveriacky civel.
"To nemyslíš vážne! Tak čo tu ešte robíme?!" skríkol som a začal ho ťahať von.
Nasadol som na miesto šoféra, a už sme sa rútili po diaľnici viac než povolenou rýchlosťou. No v tomto prípade mi to bolo jedno. Asi som mal na tvári stále zhrozený výraz, pretože ešte mierne podnapitý Zayn sa začal ospravedlňovať.
"Pozri, ja som vážne nevedel, ako do dopadne," skrivil tvár.
"Na tom už nezáleží. Načo sme sem vlastne šli?" zlostne som po ňom šibol pohľadom.
"Som, som si myslel, že to bude dobré odreagovanie. Vieš, aspoň na chvíľu vypadnúť z domu. A keď si tu zadriemal..." povzdychol si.
Prevrátil som očami. Rukami som pevne zvieral volant, od nervozity sa mi potili. O chvíľu budem otcom. Tá predstava bola taká... divná. Mal som dosť času pripraviť sa na to, ale keď už to bolo tu, nevedel som, ako sa mám chovať. Zmení ma to? Určite, z Louisa sa po narodení Elijaha stal krotký baránok. Výrazne dospel.
A ja? Snáď som už dosť dospelý, "otecko 1D family". Ale i tak. A naša skupina. Bolo to to najlepšie rozhodnutie, čo sme mohli učiniť, že sme sa jej vzdali. Budem mať dosť času sa venovať svojej rodine. Malej dcérke, alebo synčekovi. Ako asi bude vyzerať?
Neuvedomil som si, že zadržiavam dych. Prudko som vydýchol a znovu sa nadýchol. Liam, bude to v poriadku, nepanikár.
Uľavilo sa mi, keď som vošiel do Londýna a hnal sa smerom k nemocnici.
"Prepáčte, je tu niekde Elizabeth Paynová?" vyhŕkol som na pani pri recepcii. Podozrievavo sa na mňa zahľadela. "Ona teraz rodí, ja som otec!" skríkol som na ňu od nervov.
Prikývla a nasmerovala ma na poschodie. Tryskom som sa rozbehol k sále. Beth ležala na nemocničnej posteli a vyzerala strhane. V tvári bola celá bledá a spotená, v očiach sa jej leskli slzy. Keď ma uvidela, uvoľnila ruku, ktorou zvierala Nicole a chytila moju. Vyzeralo to, že dieťatko je už skoro vonku.
"Liam James Payne! Ako si to, uh, predstavuješ?! Ak umriem, ja ťa, urghh, vlastnoručne zabijem!" Odmlčala sa, aby vzápätí z jej úst vyšiel malý výkrik. Bože, ona trpí. V ruke som pomaly strácal cit.
Lekári ma navliekli do nejakého plášťa.
"Láska, už som tu, neboj sa, všetko bude dobré. Zvládneš to," vravel som jej upokojujúco.
"Neopovažuj sa to vravieť! Skús-si-to-sám!" dychčala.
"Ešte posledný krát zatlačte, silno!" povedal lekár.
Zrazu miestnosť naplnil detský plač. Beth s úľavou vydýchla, a na tvári sa jej rozlial šťastný úsmev.
"Môžete prestrihnúť pupočnú šnúru," počul som doktora. Musel mi to zopakovať dvakrát, bol som z toho strašne mimo. Strčil mi niečo do ruky, ale nezistil som, čo to bolo, pretože som zamdlel.
Prebral som sa až keď ma niekto prefackal. Zistil som, že som na nemocničnej chodbe. Všetko som mal zahmlené. Zmohol som sa iba na to, že som vyhľadal sestričku a spýtal sa na náš uzlíček radosti.
"Nech sa páči, váš Niall Liam Payne," podala mi ho. (meno som sa snažila vymyslieť asi pol hodinu, no nič také príhodné som nenašla, takže som to vzdala :D - rozhodovala som sa medzi Loganom, Nathanom a Dannym :D ak by vás niečo napadlo, do komentáru ;))
Drobné telíčko, čo mi spočívalo na rukách mi vyčarilo jemný úsmev a v očiach ma zaštípali slzy. Slabučko sa pomrvil a zamrnčal. Prešiel som s ním za Beth.
Oči držala ledva otvorené, no starostlivo natiahla ruky a zručne si ho prebrala.
"Ahoj maličký," prihovorila sa mu. "Ja som tvoja mamička, a toto je tvoj otecko." Usmiala sa na mňa a ja som ju pobozkal. Teraz sme na všetko traja.

Inak, neviem prečo, v e-maily mi zobrazí, že mám nový komentár, ale tu v bloggerovi ani za boha :D
Aj teraz napríklad tu mám komentár od Kiky, a nedá sa mi to zobraziť! Tak ti odpíšem sem: Nie je to trápne, mne sa páči, že sa ti to páči :D a že ďakujem a aj ja ťa milujem♥