Just Ordinary People 02.

Tadáá, ďalšia časť :) Som rada, že sa vám prvá kapitola páčila, snáď sa bude aj táto ;)
Ľúbim vás!! :-*

...„Prepáčte, mohol by som si objednať?“ spýtal sa nejaký chlap, čo stál za mnou, s nepríjemným výrazom. Pokrútila som hlavou a otočila sa k Becce.

„Tak dík,“ povedala som a odobrala sa domov. Pred kaviarňou som do niekoho opäť vrazila.

„No to snáď nie,“ začula som povedomý hlas. To je ten chalan! Osud, či náhoda?
Sklesnuto som zdvihla som pohľad a zase som sa stratila v jeho očiach.

„Nehľadáš náhodou niečo?“ spýtal sa a pred nosom mi zamával mojím mobilom.

„Panebože, ďakujem!“

„No Pánboh síce nie som, ale nemáš začo,“ uškrnul sa na mňa.
„Prepáč, už musím ísť. Ešte raz vďaka.“ Nemohla som tam s ním dlhšie stáť, lebo by som sa naňho vrhla, alebo tresla nejakú kravinu. Jediné na čo som mohla myslieť bolo uslintané oooo.

V duchu som výskala. Nestratila som ho! Niekedy mám pocit, že mi na mojich veciach záleží viac ako na vlastnom zdraví.

„Počkaj, ani neviem tvoje meno!“ kričal za mnou.

„Madison!“ otočila som sa k nemu. V obyčajnom čiernom tričku a džínsoch vyzeral neodolateľne. Liz budem mať čo rozprávať.

Celú cestu som nemyslela na nič iné, len na neho. Dokonca aj holub na streche mal jeho tvár. Tak som sa zasnívala, že som si nevšimla stĺp predo mnou.

„Au!“ pošúchala som si čelo, a stlačila si hrču, ako keby sa dala zatlačiť späť do hlavy. Pre istotu som si dala ešte aj facku, aby som sa spamätala. Je to iba chalan. Ale krásny chalan. Preboha Madison, spamätaj sa. Videla si ho dvakrát v živote...

Nejako som sa už dostala domov, a to som si uvedomila, až keď som musela loviť kľúče z tašky.

„Accio kľúče“ zahundrala som si pod nos. Hej, keby to tak fungovalo. No tu nie som v Rokforte.

Tašku som hodila do predsiene a vyzula si tenisky. Nemala som na nič chuť, tak som si iba vzala jablko a vyšla do mojej izby. My sme vlastne mali jednoposchodový dom, ale na vrchu sme spravili jednu okrúhlu miestnosť, aj s kúpeľnou a šatníkom pre mňa.

Okno so širokým parapetom, na ktorom som mala vankúše, poskytovalo výhľad do záhrady. Nebola veľmi veľká, ale dobre sa mi v nej premýšľalo.

Preto som si zobrala z poličky Pýchu a Predsudok, z obývačky deku a natiahla sa v tráve. Snažila som sa začítať, ale písmenká mi stále poletovali pred očami. Keď som prečítala tú istú vetu už asi po piaty krát, vzdala som to a hlavu si položila na knihu. Myšlienky sa mi stále uberali za tými očami, vlasmi a telom. Ako v  inom svete. Ani som sa ho nespýtala na meno. A už sa s ním asi nikdy nestretnem. I keď toto mesto nie je až také veľké, a ja dúfam v zázrak, bola moja posledná myšlienka, predtým, než som zaspala.

Zobudila som sa až na otváranie garážových dverí. Slnko už skoro zapadalo, jeho posledné lúče ma šteklili na pokožke.
Vlhkú deku som oprášila a poskladala.

„Maddie?“ ozvalo sa z terasy. Mame som jedinej dovolila, aby ma tak volala.

„Ahoj mami!“ povedala som a dala jej pusu na líce. „Ako bolo?“
„Ani sa nepýtaj,“ povzdychla si a prevrátila očami. „Som strašne unavená, pôjdem si ľahnúť.“ Posledné slovo zaniklo v škvŕkaní môjho žalúdka. „Och, skoro by som zabudla. Pozri sa do kuchyne,“ žmurkla na mňa a zmizla v dverách.

Deku som odložila a knihu si položila na stolík v obývačke. Prešla som do kuchyne a radostne zvýskla. Nákup!

Z tašiek som všetko povykladala a keď som zbadala moje obľúbené lasagne, skoro som sa rozčapila na plafóne. Keď je človek hladný...

Kým sa lasagne zohrievali v trúbe, sadla som si pri telku. O chvíľu sa celým domom začala šíriť príjemná vôňa. Žalúdok sa ozval ešte hlasnejšie.

„Neboj sa zlatíčko, už len chvíľku,“ upokojujúco som ho hladila. Nie som normálna.

Aspoň toto ma dokázalo vytrhnúť z mojich myšlienok na Pána Nádherného. Tak som ho pomenovala. A teraz, keď som si naňho spomenula, už neprestanem. Hlupaňa...

Konečne som sa mohla najesť. Bolo to síce strašne horúce, mne to však nevadilo. Čo ale môj jazyk? Strčila som si prvé sústo do úst a vzápätí začala poskakovať. Horúce! Prebehla som k umývadlu a napustila si ľadovú vodu. Vypila som to na jeden krát.
"Všetko mám dokonale premyslené," vzdychla som a radšej to nechala chvíľu tak.

Keď som sa konečne mohla najesť, moje myšlienky sa uberali iba jedným smerom. Skvelý život. A potom som zistila, že zajtra bude opäť škola. Nálada mi klesla o pár stupňov.

Neochotne som sa odvliekla do mojej izby a na posteli si rozložila knihy.

Zbadala som, že mi zasvietil mobil. Snáď nová esemeska!...

Och, a ešte som chcela, že sme prekonali 20 000 návštev! Keď som pred viac ako dvomi mesiacmi zakladala tento blog, ani som v to nedúfala! ĎAKUJEM!!♥