Strange Way Of Life 29.

Hope you'll like it!♥

Otvorila som oči a postupne zaostrila na Liama klačiaceho predo mnou. V mojich spomienkach ubehlo 5 rokov, ale nevyzeralo, že v prítomnosti to bolo veľa času. Liam sa tváril zmätene a na môj mozog zaútočila posledná spomienka z večera osudnej nehody.

**
Ležala som na gauči v obývačke, ruky zložené na už trochu vypuklom brušku. Zrazu sa ozval Liamov hlas.
"Ty si mi neožehlila tú košeľu?" spýtal sa mierne podráždene.
"Nie som stroj! Sprav si to sám!" odsekla som v tehotenskom poblúznení.
Zišiel dolu schodmi a myslela som, že sa po mne zaženie. On tam len stál a potom mi vykričal, že som jeho priateľka, bývame spolu, tak by sa to patrilo, keď ma o to požiadal trikrát. A zhúkol to takým tónom, že som vážne myslela, že ma udrie.
Nemusela som to počúvať. Zobrala som kabát a vybehla z dverí.
**

Vrátila som sa do prítomnosti. Z očí sa mi valili slzy. Pre takú malichernosť sme prišli o dieťatko. Pritlačila som si ruky na ploché brucho a nahlas vzlykla. Liam si ma utešujúco privinul. Pochopil, že som si asi spomenula.
"Čšš, to bude dobré," tíšil ma.
"Nie n-nebude. Všetko je to kvô-kvôli m-mne."
"Samozrejme, že nie láska. Keby som na teba vtedy nekričal, všetko by bolo inak. Nie je to tvoja vina."
Jeho hlas ma trochu upokojil, no stále som musela myslieť na nášho malého anjelika. Vo svojej mysli sa mi objavoval ako krásny chlapček s čiernymi vláskami po mne a veľkými Liamovými očami. Zložila som si tvár do dlaní a pritisla sa bližšie k Liamovi. Na jednej strane som bola rada, že som si spomenula, ale na druhej. Nemusela som vedieť, o čo som v skutočnosti prišla. Keď som si to nepamätala, bolo to iné, ako teraz. Naše dieťatko. A navyše je tu jedna vec, čo mi dlhšie vŕta hlavou.
"Liam, budem môcť mať ešte niekedy deti? Nikto mi síce nič nepovedal, ale mohli ste mi to zatajiť či nie?"
Mlčal, čo bolo zlé znamenie.
"Ja som to vedela!" znovu som vzlykla. Nikdy nebudem mať krásneho malého Liamka. Alebo Elizabeth. Pozrela som na Liamovu tvár, ale nový príval sĺz spôsobil, že som ho videla rozmazane.
"Je tu šanca, ale je veľmi malá." Pohladil ma po vlasoch. "Ale zlato, predsa si môžme nejaké adoptovať, je kopa možností."
"Ja viem, ale nebude to ako keby sme mali svoje." Oprela som hlavu o Liamovo plece. On mi nadvihol bradu a jemne sa prisal na moje pery. Bol to slaný bozk, plný mojich sĺz, bolesti, ale zároveň pochopenia.
"Milujem ťa, nech sa deje čokoľvek, rozumieš?" šepol. Prikývla som. "Aj ja teba."

Takto nejak vyzerá moje učenie. Už sa na tú neminu ani kuknúť nemôžem. Arghh!

                               

Dnes dúfam už iba v toto:

P.S.: Jayy, myslím, že psie oči zabrali :D Tak aj dnes, nechááte mi komentáár? ^^
Ľúbim vás! :-*