Stole My Heart 4.

Uch, prepáčte, že som včera nič nepridala ALE bola som na výtvarnej. Potom som hrabala trávu, a len čo som zaspala nad zošitom z fyziky, opustila ma všetka energia. Takže som bola nenaučená a ešte aj extrémne unavená. Našťastie, sme nič nepísali, asi by ma porazilo :)
Soo, enjoy! ;)♥

Louis
Stále som ju nemohol dostať z hlavy. Široký úsmev, veľké oči, dlhé vlasy. Snažil som sa spomenúť si na jej priezvisko, ale nepamätám si, že by mi ho hovorila. Christie, Christie... Christie aká?! Na vizitke bolo iba priezvisko Price, ale nevedel som posúdiť, či je to jej cestovná kancelária alebo koho. Za opýtanie nič nedám. Natiahol som na seba pásikavé tričko a červené nohavice. Samozrejme nesmeli chýbať obľúbené "papučky". Haroldovi som napísal odkaz, že som preč a šiel som pátrať po adrese cestovky. Už som prestával dúfať, že vôbec niečo také existuje a potom som zistil, že som zadal zlú adresu do GPS. Tomlinson, si tupý, nadával som si v duchu. Otvoril som presklenené dvere a rozhliadol sa okolo.
"Dobrý, prepáčte, nepracuje tu náhodou nejaká Christie?" spýtal som sa milo vyzerajúcej pani stojacej za pultíkom.
"A vy ste kto?"
"Ja som jej... známy." odvetil som po dlhšom zvážení.
"Neposkytujeme síce informácie, ale keď vravíte, že ju poznáte. Áno, pracuje tu. Robí priehladky po Londýne. Viac vám nemôžem povedať."
Presne toto som potreboval. "A neviete náhodou, či tu bude aj dnes?"
Pozrela sa do nejakých papierov. "Zhodou okolností áno. O pol jedenástej začína prehliadka. A teraz, chcete sa zúčastniť, lebo ak nie, bola by som rada, keby uvoľníte miesto ďalším zákazníkom." Obzrel som sa cez plece a zbadal netrpezlivo vyzerajúci starší pár.
Toto musí byť osud! Tak strašne som ju túžil vidieť. Zabudol som si vypýtať číslo a už som sa za to aj dostatočne zvozil. Vybavil som teda všetko potrebné a s úsmevom na tvári som vyhľadal môj autobus. Prišla. Naozaj to bola ona. Keby som nemal uši, úsmev by sa mi roztiahol okolo hlavy ako zips. Všimla si ma a skríkla moje meno do mikrofónu. Začal som sa smiať na jej výraze a výraze ostatných cestujúcich.
Ani som nevedel kam ideme, a bolo mi to úprimne jedno. Stále som ju hypnotizoval pohľadom. Ona sa mi vyhýbala. Prechádzali sme po najznámejších pamiatkach Londýna. Snažil som sa s ňou rozprávať, ale bola chladná. Nechápal som, čo som spravil.
"Christie, čo ti je? Správaš sa ku mne, akoby som ti ublížil alebo čo."
"Prepáč Louis, ja len... Prešla som si ťažkým rozchodom a nechcem sa viazať. A ty... si až príliš... no..." snažila sa nejak vykoktať.

Prosím komentujte! :) Vidím, že si to prečíta asi okolo 50 ľudí, a pritom komentujú iba 3-4 :) Práve vaše komentáre ma dokážu nakopnúť k ďalšej časti, takže budú aj dlhšie, ak budete viacerí komentovať!! :))
Ľúbim vás!♥