Strange Way Of Life 1.

Začneme :) Prepáčte za chyby, ešte som nematurovala, tak neviem ako to chodí ;) Veľa tam o tom neni, ale však pre istotu ;D Niekedy neskôr vám sem hodím aj fotky postáv :) Budem veľmi rada za akýkoľvek komentár, chváľte, kritizujte, čo len chcete :) ♥

..."okrem uhlíka obsahuje aj zvyšky nerozložených"... mrmlala som si popod nos a myslela na to, že to obsahuje aj zvyšky mojej trpezlivosti, tak som zatvorila zošit a unavene si pošúchala oči. Bolo presne 00:36 a ja som sa snažila do mojej dutej hlavy natlačiť chémiu. Ležala som na posteli, tvár zaborená do vankúša a snažila sa nervovo nezrútiť.
S úsmevom som sa vrátila do prítomnosti. Konečne to všetko bolo za mnou. Úspešne som odmaturovala a tým sa skončila moja stredná škola. Prihláška poslaná na medicínu. (aj za toto sa ospravedlňujem, nebudem tam písať na akú presnú školu, proste je to v Londýne :D)
A začínali mi prázdniny. Mala som v úmysle si ich poriadne užiť aj s mojou najlepšou kamoškou Nicole. Najskôr sme sa ale museli presťahovať. Do nášho malého vysnívaného bytíku v centre Londýna. Bývala som v meste Holmes Chapel s rodičmi. Aj s Nicole sme sa rozhodli osamostatniť, tak sme si (rodičia nám) kúpili byt.
Doma som sa posledný krát pozrela na moju, už prázdnu izbu, otočila som sa na päte a zdupotala dolu schodmi. Rozlúčila som sa s rodičmi. Bolo to už definitívne, všetky moje veci som mala v našom (tak krásne to znie) byte.
Naskočila som k Nicole do auta.
"Čáu, kočka!" hneď sa na mňa vrhla.
"Ahoj, kočkoš!" zasmiala som sa pri tom. Bol to taký náš žartík. Raz sme filozofovali či je to kočkoš, alebo kočičiak. Nejak to už prischlo.
Cesta ubehla dosť rýchlo. Ani sme sa nenazdali a už sme vystupovali hore schodmi.
"Tak..." nadýchla som sa strčila kľúč do dierky.
Náš byt vyzeral úžasne.
Útulná kuchynka nás hneď vítala svojím úsmevom. Polovičná stena ju oddeľovala od jedálenského stolu a obývačky. Potom tam boli troje dverí, ktoré viedli do kúpeľne a dvoch izieb. Moja bola celá biela a na jednej stene bola červeno-čierna tapeta. Nicolina izba mala modré steny a na jednej bola tapeta New Yorku.
Začali sme sa vybaľovať. Skoro všetky veci sme si tam priniesli už predtým.
Najskôr putovalo oblečenie do skríň, pár drobností na zútulnenie. A nakoniec prišli na rad knihy. Obidve sme veľké čitateľky, tak si asi viete predstaviť koľko kníh sme prevlákali. Polovicu steny v obývačke tvorila knižnica. Mali sme dosť času si ich usporiadať podľa obľúbenosti.
Skrinky v kuchyni doslova pišťali po tom, aby sme do nich dali nejaký riad. Tak sa rozhodlo - vyrážame smer Ikea.
Náš odlišný vkus, samozrejme, spôsobil pár hádok.
"Vezmem tieto, vyzerajú pekne," ozvala som sa, keď sme stáli pri regáloch s pohármi.
"Ale veď tie sú úplne obyčajné, vezmi radšej tieto!" protestovala Nicole.
"Jžš, vôbec nemáš vkus!" dala som do košíka tie moje.
"Tak fajn!" prehlásila naštvane a pobrala sa smerom ku pokladniam.
Povzdychla som si, nakoniec zobrala tie jej a rozbehla sa za ňou. Vedela som, že by kvôli tomu mohla na mňa urazená aj mesiac.
Našla som ju, ako stojí pri rámikoch na fotky. Keď zbadala čo mám v košíku, zoširoka sa usmiala a strčila mi popod nos dva rámiky.
"Čo myslíš, tento, či tento?"
"A na čo ti to bude?" spýtala som sa jej so zdvihnutým obočím.
"No, vieš čo budem ich vyhadzovať von z okna ľudom na hlavy!"
"Ahá, tak v tom prípade ber tento, určite budú radšej, keď posledná vec, ktorú uvidia pred smrťou nebude vyzerať hentak ohavne."
"Máš pravdu," zasmiala sa a už sme naozaj museli ísť pri pokladňu.
Po ceste domov sme sa ešte zastavili v potravinách. Nakúpili sme jedla jak na dva mesiace. Ale ako poznám Nicole, nevydrží nám to ani týždeň. Je to taký náš žrút a pritom je ako slíž.
Konečne sme dorazili domov. Unavene som sa hodila do postele, ani som sa nenamáhala prezliecť a už som spala ako bábätko. Keby viem, čo sa stane na druhý deň, určite by som sa tak neponáhľala.