„Pčíí!“ kýchlo sa mi, vedľa seba som nahmatala vreckovku a vyfúkala
si nos, no nepomohlo mi to uvoľniť ho. Bol piatok večer, a ja som ležala
dnu na posteli, zakrútená do paplóna. Mala som ho vytiahnutý až po uši, každú
chvíľu ma buď triaslo od zimy, alebo mi bolo horúco. Krútila sa mi hlava, no i tak
som sa snažila čítať pod svetlom malej lampičky, ktorá bola položená na nočnom
stolíku. Klasický román Jana Eyrová od Charlotte Brontëovej ma dokázal vtiahnuť
vždy, i keď som ho v rukách držala asi piaty krát. Kniha v mäkkej
väzbe bola celá ošúchaná, z prednej strany sa lepenie odtŕhalo, strany
boli ušpinené. Kvôli malým písmenám som si ju dala blízko k očiam, no o chvíľu
som už videla rozmazane.
Vedela som, že by som sa mala ísť najesť, pretože som
naposledy zjedla včerajší obed, ale nechcelo sa mi a hladná som nebola,
jedine v krku som mala trochu sucho.
Mama pracovala na nejakom prípade, takže bola zatvorená v spálni
a nevystrčila odtiaľ nos tak isto ako ja. Podchvíľou som odpisovala Benovi
na esemesky a snažila sa sústrediť na knihu. Obliala ma horúčava, no
vydržala som a neskopala zo seba paplón. Kniha sa mi vyšmykla z ruky a dopadla
na dlážku – našťastie som si pamätala, že som skončila na dvadsiatej štvrtej
kapitole.
Z vysokého drdola sa mi uvoľnilo pár prameňov, natiahla
som sa k nočnému stolíku s úmyslom nájsť sponku. Keďže som bola v paplóne
ako v kukle, skoro som spadla tvárou rovno dolu, ale stihla som sa
zachytiť. Hlava sa mi zatočila úplne, tak som sa musela posadiť a zatvoriť
na chvíľu oči – cítila som sa ako na vode. Podarilo sa mi nájsť sponku, zopla
som si neposlušné vlasy a vytiahla ďalšiu vreckovku. Pokojne som mohla byť
aj na vode, topila som sa totiž v horách vreckoviek pohádzaných okolo mňa.
Zrazu mi na paplón čosi vyskočilo, pocítila som jemnú váhu a pootvorila
oči. Dorrit. Poškrabkala som ju za ušami, a pritúlila sa k nej, jej
malé telíčko spokojne priadlo.
Malé mačiatko sa objavilo na našom prahu pred pár dňami. Vyvesili
sme oznamy, no nikto sa neozýval, tak sme sa rozhodli si ho nechať a pomenovali
ho Dorrit. Môže byť rada, že je rada (že sme ju nenazvali Mačka).
Teraz akoby vycítila môj stav, zostala pri mne a nechala
sa prikryť. Ľahla som si do vankúšov a zhasla svetlo. Vedela som, že aj
tak nezaspím, no oči som mala zatvorené. Zhlboka som dýchala ústami a o chvíľu
sa opäť začala triasť – pre istotu som si ešte cez paplón pretiahla deku.
V škole nás s Benom začali akceptovať ako pár,
nevyhla som sa však vražedným pohľadom od jeho obdivovateliek. Hlavne Tiffany
fučala ako býk, keď sme náhodou okolo nej šli. Čakala by som, že sa o niečo
pokúsi, ale zatiaľ sa nič nedialo. Bola som však v strehu, takým typom
neradno veriť.
Čo sa týkalo nás dvoch, trávili sme spolu každú voľnú chvíľu.
Prišlo mi na um, že som predsa len ten nos vystrčila, keď som mu poobede šla
otvoriť. Priniesol mi plyšáka s jeho vôňou, ktorého som fetovala, až pokiaľ
sa mi nos neupchal už úplne a nič som necítila. Predtým mi nebolo tak
hrozne, ale postupne sa to zhoršovalo.
Dorrit si kýchla a po nej hneď ja, upokojujúco som ju
pohladkala.
Ťažko som sa prispôsobovala na tunajšiu klímu, stále som
čakala, že vyjdem do chladného novembra a namiesto toho teplo. Zimy sú tu
príznačné veľa zrážkami, a pôsobením oceánu bývajú časté hmly. Leto už
odišlo, no tie zrážky sa odmietali ukázať, teplota však klesla, pohybovala sa
okolo dvadsiatich stupňov.
Blížili sa moje narodeniny a taktiež Vianoce. Nevedela
som, či sa mám tešiť, že už budem dospelá a zodpovedná za seba, alebo byť
smutná z toho, že je moje detstvo už definitívne preč. Keď som bola malá,
chcela som byť dospelá, ako každé dieťa. Vyrovnať sa ostatným, a nebyť len
krpec, čo nič nemôže. No teraz to bolo iné. Akoby mi s blížiacim sa
dátumom na plecia padala obrovská zodpovednosť. Som pod krídlami mamy, to je
jasné, ale i tak, všetky tie starosti. Alkohol až po dvadsať jednotke, ale
nie že by ma to nejako trápilo.
Skoro som nevnímala, keď sa mi v izbe rozsvietilo a vošla
mama.
„Maddie, poď, máme návštevu,“ povedala potichu. Dorrit som
opatrne položila na zem, s ťažkosťami som sa postavila, a zrak mi
padol na knihu. Na obálke bolo dievča, či žena, ktorá vyšívala tapisériu.
Premýšľala som, či niekto takto tká aj naše životy, ovplyvňuje každý moment. Čo
by sa stalo, keby som vtedy odmietla ísť z postele? Odišiel by?
Prešla som ku skrini a vytiahla z nej ešte jednu
mikinu. Keď som pomaly šla do obývačky, pukala som si prsty. Kto prišiel? Moje
bosé nohy sa zaborili do koberca a ja som zdvihla pohľad k človeku sediacemu
na sedačke.
Bol to chlap, vyzeral že v maminom veku, no vrásky na
tvári mu pridávali roky. Bol strhaný a vychudnutý, tričko na ňom len
viselo. Napriek tomu bol upravený, vyzeralo to však, že sa o seba stará. Čierne vlasy mal
popretkávané pár šedinami, a na tvári jednodňové strnisko.
„Kto...?“ začala som unavene, no keď som sa stretla s jeho
pohľadom, dych sa mi zasekol v hrdle. Dívala som sa do očí presne takého
istého tvaru a farby, ako boli moje.
V tej chvíli sa mi zatočila hlava a telo mi
ochablo. Mama ma našťastie stihla zachytiť skôr, než som dopadla na zem. Niečo
mi hovorila, no nevnímala som. Odviedla ma k autu a cestou niečo
kričala na toho muža.
V hlave som mala prázdno, krútila sa mi, bolo mi zle od
žalúdka, ale keby vraciam, nevyjde zo mňa asi nič. Čo to bolo? Zmätené
myšlienky. Cesta. Nemocnica. Posteľ. Prázdnota...
Môj stý príspevok na blogu :) To je až na neuverenie ;)
čóóóó??? niééé! nič sa jej nestane, jasné? toto čo má znamenať, skvelé to je, ale daj ju doporiadku :) úžasne píšeš sweetie, dokonalé to je love ya much more :* :* ♥
OdpovedaťOdstrániťupokoj sa, to nie je tá zápletka, ktorú som ti spomínala :D ďakujem, hun, loooove ya much much moore! :)xxx
OdstrániťHa? :O to čo jeee? Kto je ten "ujo" ? :D perfektné! :) ďalšiu! :D dokonalé to je! <3
OdpovedaťOdstrániťdozvieeš sa :) ďakujem :)
Odstrániťinak už dlho sa chystám ísť na tvoj blog, len mi to vždy nejako nevydá, ale sľubujem, že zajtra si prečítam tvoje poviedky :)
to je jej otec! :D že jo? :D btw, musím sa priznať... keď som prvý krát prečítala meno Dorrit, "pomýlilo" sa mi to na -do riti- a v tom momente som začala paníkariť, prečo do pekla nadáva?! :DDD ale inak som normálna ;D :DD ..k časti, mega áááá :) ♥ láf jú sou mač! :D ♥ xxx
OdpovedaťOdstrániťto vážne? :DDD pekne :D ďakujeeem, láf jú mač mór ♥ xx
Odstrániťnie nie nie... to je Zaynerov otec, že hej?! ja ťa uškrtím, ak áno! že to je Malikov otec?! .. och bože dievča, tak úžasne píšeš.. ja chcem písať ako ja..
OdpovedaťOdstrániťmeno Dorrit som najprv čítala ako Do riti :D potom som nechápala kontext :D a upozorňujem, že som mala okuliare! :D
milujem ťa, ale ak niečo urobíš Malikovi tak si ma nepraj :D :D xx
vlastne môžeš.. ako odplatu za Perrie :D (ak ju máte radi, tak pardón, ale.. :))
Odstrániťto ťa ako napadlo, že Zaynov otec? :O ale inak dobrý nápad, ďakujem :D (nie, nebudem riskovať uškrtenie:D)
Odstrániťveď ty píšeš ako ty (ja viem, chcela si že ako ja, chápem ťa, ale ver mi, nechceš :D) ďakujem :)
asi som jej vážne nemala dávať také meno :D dobre, nič mu neurobím, i keď... :D nemáme ju radi (teda ja osobne, popremýšľam nad tým :D)
Dnes som to začala čítať a poviem ti, píšeš krásne :)
OdpovedaťOdstrániť