Christmas Magic.

Napadla ma taká trošku zimnejšia jednodielovka :) Aspoň schladenie v týchto horúčavách, i keď u nás sa mierne ochladilo :D Písala som to z tretej osoby, ani neviem prečo, len tak vyskúšať :D  Hope you'll like it♥

25. December, 2004

„Áaa,“ kričal malý chlapec, ktorý poskakoval dolu po ulici, zanechávajúc za sebou v snehu malé odtlačky nôh. „Mal... som si... zobrať... papuče!“ dychčal medzi každým jeho skokom, a vôbec si už necítil nohy. Svieži decembrový vzduch ho prinútil viacej sa zakrútiť do jeho tenkého bavlneného pyžama so Spidermanom.

Susedstvo bolo absolútne tiché, okrem jeho vlastných výkrikov a premýšľal, či je dobrý nápad bežať a kričať na ulici o pol desiatej ráno. Pozrel sa do okien, okolo ktorých prechádzal, či náhodou nevykúka nejaký sused a nemyslí si o ňom, že je blázon, no všade bol pokoj. Nebolo to predsa len tak nejaké ráno. Bolo vianočné ráno a všetci predsa vedia, že cez Vianoce žiadne pravidlá neplatia. V to ráno máte dovolené zobudiť sa s prvým lúčom svetla a vbehnúť do rodičovskej spálne s výkrikmi: „Darčeky! Darčeky! Máme darčeky!“ Môžete nahlas spievať, spraviť neporiadok zo zdrapov baliaceho papiera, a dokonca raňajkovať dezert. (Všetky veci, ktoré on urobil). A predpokladám, pomyslel si chlapec, že môžete bežať naboso po ulici o pol desiatej ráno, ak to chcete urobiť.

Konečne sa zdalo, že chlapec dorazil do svojho cieľa. Zastal pred vchodovými dverami malého domu, a snažil sa chytiť dych, zatiaľ čo sa rozhliadal okolo. Cez Vianoce boli rána vždy krásne, no tento rok sa zdal byť až prekvapivo neobyčajný. Sneh napadal iba cez noc, a s výnimkou chlapcových stôp, ktoré viedli od jeho domu, bolo všetko nedotknuté.

Slnko vyšlo len pred chvíľou, a slabý jas všade kam dosiahol spôsoboval, že sa sneh trblietal ako brilianty. Perfektné biele Vianoce, presne ako vo filmoch.

Keď nabral dych, zabúchal na dvere a zakričal: „Ellis, pozri! Nechcela si mi veriť, ale ja som ti hovoril, že čaro Vianoc naozaj existuje!“ Samozrejme, že mohol zazvoniť na zvonček ako normálni ľudia, no nemalo by to ten efekt. Ako na dôkaz sa dvere otvorili takmer okamžite a stála v nich útla žena, vítajúca ho milým úsmevom.

„Veselé Vianoce, Liam,“ povedala.

„Dobrý, pani Lowesová,“ kývol jej, pričom prechádzal okolo nej do domu. „Musím nájsť Ell, je to dôležité,“ dodal. Ponáhľal sa do obývačky, kde našiel malé dievča. Jej ryšavé vrkoče poskakovali, ako sa krútila po miestnosti a pospevovala si koledy. Všade sa povaľovali prázdne krabice a baliaci papier, ako dôkaz perfektných Vianoc.

„Šťastné a veselé!“ zvolala naňho, keď ho zaregistrovala. Nebol čas na žiadne privítanie a obkecy. „Ellis, videla si to? Ja som ti to hovoril!“ Liam poskakoval hore-dolu, čo spôsobovalo, že sa ozdoby na stromčeku mierne otriasali. Vždy miloval, ako si Lowesovci zdobili každý centimeter ich domu. Od obrovského stromčeku, po miniatúrnych Santov, všetky zahalené v zeleno-červenej farbe.

Ellis položila ruky na jeho plecia, upokojujúc ho. „Ja viem, videla som. Ale ak neprestaneš poskakovať, rozbiješ ovládač od bratovho nového autíčka!“ Ukázala na dlážku vedľa jeho nohy, kde ležal červený ovládač.

„Prepáč,“ zašepkal, „som len strašne nadšený!“

V tej chvíli vošla pani Lowesová s dvoma šálkami. „Čudujem sa, ako to, že ti tie tvoje malé palce ešte neodpadli, Liam,“ povedala s pohľadom upretým na jeho nohy a lem pyžamových nohavíc, z ktorých sa pomaly topil sneh. „Urobila som vám obom horúcu čokoládu.“
„Ďakujeme,“ povedal, keď položila hrnčeky na konferenčný stolík. Liam sa posadil, vzal šálku do oboch rúk, a cítil, ako sa mu do končekov prstov konečne vracia cit.

Vdychoval vôňu pariacej sa čokolády a pohľad uprel na Ellis. „A ty si si myslela, že som hlúpy, lebo som si myslel, že bude snežiť.“

„Nemyslela som si, že si hlúpy,“ zdôraznila a sadla si vedľa neho.

„Ale snežilo! A je to fantastické.“
„Je to celkom magické, však?“ Ellis vyskočila z jej miesta k oknu, lakte si oprela o parapet, a s bradou podopretou rukami mala úsmev od ucha k uchu.

Nikdy nesnežilo presne na Vianoce, pokiaľ si Liam pamätal. Raz nasnežilo týždeň pred sviatkami, no rozpustilo sa to na nechutnú šedú hmotu. Ale nikdy nie v také ráno, tak úžasne. Liam si nemyslel, že je to vôbec možné, až pokiaľ mu Ellis večer neukázala film, v ktorom bolo celé mesto zahalené mäkkou bielou prikrývkou.

„To chcem zažiť,“ povedal po skončení filmu.

„Si trúba,“ povedala Ellis. „To je len Hollywoodske čaro, každý vie, že sa to nestáva.“

„Keby si to naozaj želáme, stane sa to. Musí,“ presviedčal ju Liam. Ellis sa zasmiala.

„Musíš si to naozaj želať,“ povedal, s pohľadom upretým k oknu. „To je jediná cesta k naplneniu.“

„Jasné, jasné,“ odvetila stále so širokým úsmevom na tvári.

„Sľúb mi to, Ell,“ postavil sa z nepohodlnej dlážky, „sľúb mi, že si to budeš želať. Vianočné želanie vianočného kúzla.“

Ellis sa postavila tiež, bola len o nepatrný kúsok vyššia od neho. „Sľubujem.“

Liam si sadol naspäť. „Dobre. Ja tiež,“ usmieval sa a myslel na to, aké by to bolo nádherné, zobudiť sa do takého rána.

Odpil si z hrnčeka a horúci nápoj, ktorý mu popálil jazyk ho vrátil späť do prítomnosti.

S Ellis ešte rozoberali svoje vianočné darčeky a robili si plány, čo všetko môžu stvárať v snehu. Keď obaja dopili, vrátila sa Ellisina mama a vystrojila Liama domov, kvôli jeho babičke. Podala mu z vešiaka kabát, no on ho odmietal.

„Liam, vezmi si ho, nachladneš. Minulú noc snežilo,“ povedala.

Liam sa pozrel na Ellis a obaja naraz vykríkli „My vieme!“ za sprievodu hlasného smiechu.

24. December, 2011

Z rádia sa ozvala vianočná melódia, zatiaľ čo Liam sedel zamyslene v obývačke po dlhej jazde vlakom. Bolo divné byť tam bez svojich štyroch najlepších priateľov, skoro nepredstaviteľné, že bez nich bol 16 rokov.

Čakal na sedačke, kým jeho rodičia pobehovali okolo, chystajúc všetko na večeru. Mama mu nakázala oddýchnuť si, pokým nepôjdu k Lowesovcom. Bola to tradícia, ich rodiny vždy večerali spolu. Keď bol dieťa, po večeri pozerával s Ellis do noci filmy, alebo hrali stolné hry, ale tá osoba bola ako vymenená. Iný Liam.

Bol nervózny. Bál sa, ako naňho zareagujú starí priatelia. Nemal možnosť sa s nimi stretnúť, okrem pár telefonátov, či rozhovorov cez skype. Budú iní? Je on iný?

U Lowesovcov pocítil nostalgiu. Obe rodiny sa zvítali, a keď objímal Ellis a zacítil jej vôňu, nervozita z neho opadla. Hlavou mu preblesli ich spoločné spomienky, poznali sa už od štyroch rokov. Musí sa s ňou o tom porozprávať.

Všetci sa spoločne navečerali a neskôr sedeli pri kozube, rozprávajúc sa tlmenými hlasmi. Okolo nich vládla úžasná atmosféra. Plamene vrhali na stenu tiene, a keď nazreli z okna, mohli vidieť padať drobné vločky snehu. Vianoce boli tam.

Neskôr sa šiel Liam aj s Ellis prejsť. Potreboval jej vyrozprávať, čo sa stalo za ten čas, keď neboli spolu. Obaja zababušení v hrubých kabátoch, vydychovali malé obláčiky pary a nočné ticho občas narušil ich hlasný smiech. Veci medzi nimi boli iné, no i tak akoby sa nič nezmenilo.

„Stále veríš v čaro Vianoc?“ spýtala sa Ellis, keď sa vracali naspäť.

„Čo?“ spýtal sa Liam trochu zmätene, po tom, čo náhle zmenila tému.

„Čaro Vianoc,“ zopakovala, „pamätáš, keď sme mali asi 10 a ty si mi povedal, že existuje kúzlo Vianoc a potom –“

„Áno, pamätám,“ prerušil ju, „a jasné, že stále verím.“

„Vážne?“ spýtala sa prekvapene.

„A ty nie?“

„Jasné, že hej,“ pozrela na neho, „len som si nemyslela, že ty áno.“

„V prvom rade ty si bola tá, ktorá mi neverila,“ zasmial sa Liam a z vrecka vytiahol ruku. Preplietol si prsty s tými Ellisinými a navzájom si ich zohrievali.

„Ja viem, ja viem! Len som si myslela, že so všetkým čo si spravil za posledné mesiace... No, nie som si istá, jednoducho som myslela, že už nebudeš veriť v také nezmysly,“ vysypala zo seba.

Liam pokrútil hlavou. „Nemyslím si, že je to nezmysel,“ odpovedal. „To je presne ten dôvod, prečo som si myslel, že vianočné čaro existuje. Prináša skvelé veci. Je úžasné, ako sa tvoj život radikálne zmení za malú chvíľu, a potom sa všetko rovnako vráti späť do normálu. Ako ty a ja dnes večer.“

„Myslíš, že my dvaja tvoríme vianočné čaro?“ povedala a z úst jej vykĺzol slabý smiech.

Liam zastal uprostred cesty a zadíval sa na Ellis. Na vlasoch a pleciach jej spočíval poprašok bieleho snehu. Svetlá nočných lámp a výzdoby domov sa od neho odrážali a vytvárali slabé odlesky všade, kam sa človek pozrel. „Myslím, že my dvaja sme neodlúčiteľní. Vždy to budem tvrdiť, a ani úspech či sláva nás nedokážu rozdeliť.“

„Liam a Ellis, najlepší priatelia,“ povedala zasnívane. Liam v tej chvíli znervóznel. Na rohu ulice sa objavilo auto, a Liam strčil do Ellis, aby šla na chodník. No ona stratila rovnováhu, spadla a stiahla so sebou aj jeho. V sprievode hlasného smiechu sa váľali v záveji.

Liam sa ocitol nad Ellis a uväznil ju v jeho náručí. „Myslím, že sme viac ako najlepší priatelia,“ zašepkal a venoval jej jemný bozk na pery, ktorý ich oboch zohrial viac akoby to zvládla horúca čokoláda.

Oprášili zo seba sneh a zamierili domov.

Liam sa po celý čas usmieval. Vianočné čaro, naozaj.

P.S.: Do poviedky ma niečo napadlo, ale neviem na koľko mi to vydá :)x