Just Ordinary People 24.

Just enjoy♥ I love you all xx

„Pčíí!“ kýchlo sa mi, vedľa seba som nahmatala vreckovku a vyfúkala si nos, no nepomohlo mi to uvoľniť ho. Bol piatok večer, a ja som ležala dnu na posteli, zakrútená do paplóna. Mala som ho vytiahnutý až po uši, každú chvíľu ma buď triaslo od zimy, alebo mi bolo horúco. Krútila sa mi hlava, no i tak som sa snažila čítať pod svetlom malej lampičky, ktorá bola položená na nočnom stolíku. Klasický román Jana Eyrová od Charlotte Brontëovej ma dokázal vtiahnuť vždy, i keď som ho v rukách držala asi piaty krát. Kniha v mäkkej väzbe bola celá ošúchaná, z prednej strany sa lepenie odtŕhalo, strany boli ušpinené. Kvôli malým písmenám som si ju dala blízko k očiam, no o chvíľu som už videla rozmazane.

Vedela som, že by som sa mala ísť najesť, pretože som naposledy zjedla včerajší obed, ale nechcelo sa mi a hladná som nebola, jedine v krku som mala trochu sucho.

Mama pracovala na nejakom prípade, takže bola zatvorená v spálni a nevystrčila odtiaľ nos tak isto ako ja. Podchvíľou som odpisovala Benovi na esemesky a snažila sa sústrediť na knihu. Obliala ma horúčava, no vydržala som a neskopala zo seba paplón. Kniha sa mi vyšmykla z ruky a dopadla na dlážku – našťastie som si pamätala, že som skončila na dvadsiatej štvrtej kapitole.

Z vysokého drdola sa mi uvoľnilo pár prameňov, natiahla som sa k nočnému stolíku s úmyslom nájsť sponku. Keďže som bola v paplóne ako v kukle, skoro som spadla tvárou rovno dolu, ale stihla som sa zachytiť. Hlava sa mi zatočila úplne, tak som sa musela posadiť a zatvoriť na chvíľu oči – cítila som sa ako na vode. Podarilo sa mi nájsť sponku, zopla som si neposlušné vlasy a vytiahla ďalšiu vreckovku. Pokojne som mohla byť aj na vode, topila som sa totiž v horách vreckoviek pohádzaných okolo mňa.

Zrazu mi na paplón čosi vyskočilo, pocítila som jemnú váhu a pootvorila oči. Dorrit. Poškrabkala som ju za ušami, a pritúlila sa k nej, jej malé telíčko spokojne priadlo.

Malé mačiatko sa objavilo na našom prahu pred pár dňami. Vyvesili sme oznamy, no nikto sa neozýval, tak sme sa rozhodli si ho nechať a pomenovali ho Dorrit. Môže byť rada, že je rada (že sme ju nenazvali Mačka).

Teraz akoby vycítila môj stav, zostala pri mne a nechala sa prikryť. Ľahla som si do vankúšov a zhasla svetlo. Vedela som, že aj tak nezaspím, no oči som mala zatvorené. Zhlboka som dýchala ústami a o chvíľu sa opäť začala triasť – pre istotu som si ešte cez paplón pretiahla deku.

V škole nás s Benom začali akceptovať ako pár, nevyhla som sa však vražedným pohľadom od jeho obdivovateliek. Hlavne Tiffany fučala ako býk, keď sme náhodou okolo nej šli. Čakala by som, že sa o niečo pokúsi, ale zatiaľ sa nič nedialo. Bola som však v strehu, takým typom neradno veriť.

Čo sa týkalo nás dvoch, trávili sme spolu každú voľnú chvíľu. Prišlo mi na um, že som predsa len ten nos vystrčila, keď som mu poobede šla otvoriť. Priniesol mi plyšáka s jeho vôňou, ktorého som fetovala, až pokiaľ sa mi nos neupchal už úplne a nič som necítila. Predtým mi nebolo tak hrozne, ale postupne sa to zhoršovalo.

Dorrit si kýchla a po nej hneď ja, upokojujúco som ju pohladkala.

Ťažko som sa prispôsobovala na tunajšiu klímu, stále som čakala, že vyjdem do chladného novembra a namiesto toho teplo. Zimy sú tu príznačné veľa zrážkami, a pôsobením oceánu bývajú časté hmly. Leto už odišlo, no tie zrážky sa odmietali ukázať, teplota však klesla, pohybovala sa okolo dvadsiatich stupňov.

Blížili sa moje narodeniny a taktiež Vianoce. Nevedela som, či sa mám tešiť, že už budem dospelá a zodpovedná za seba, alebo byť smutná z toho, že je moje detstvo už definitívne preč. Keď som bola malá, chcela som byť dospelá, ako každé dieťa. Vyrovnať sa ostatným, a nebyť len krpec, čo nič nemôže. No teraz to bolo iné. Akoby mi s blížiacim sa dátumom na plecia padala obrovská zodpovednosť. Som pod krídlami mamy, to je jasné, ale i tak, všetky tie starosti. Alkohol až po dvadsať jednotke, ale nie že by ma to nejako trápilo.

Skoro som nevnímala, keď sa mi v izbe rozsvietilo a vošla mama.

„Maddie, poď, máme návštevu,“ povedala potichu. Dorrit som opatrne položila na zem, s ťažkosťami som sa postavila, a zrak mi padol na knihu. Na obálke bolo dievča, či žena, ktorá vyšívala tapisériu. Premýšľala som, či niekto takto tká aj naše životy, ovplyvňuje každý moment. Čo by sa stalo, keby som vtedy odmietla ísť z postele? Odišiel by?

Prešla som ku skrini a vytiahla z nej ešte jednu mikinu. Keď som pomaly šla do obývačky, pukala som si prsty. Kto prišiel? Moje bosé nohy sa zaborili do koberca a ja som zdvihla pohľad k človeku sediacemu na sedačke.

Bol to chlap, vyzeral že v maminom veku, no vrásky na tvári mu pridávali roky. Bol strhaný a vychudnutý, tričko na ňom len viselo. Napriek tomu bol upravený, vyzeralo to však, že sa o seba stará. Čierne vlasy mal popretkávané pár šedinami, a na tvári jednodňové strnisko.

„Kto...?“ začala som unavene, no keď som sa stretla s jeho pohľadom, dych sa mi zasekol v hrdle. Dívala som sa do očí presne takého istého tvaru a farby, ako boli moje.

V tej chvíli sa mi zatočila hlava a telo mi ochablo. Mama ma našťastie stihla zachytiť skôr, než som dopadla na zem. Niečo mi hovorila, no nevnímala som. Odviedla ma k autu a cestou niečo kričala na toho muža.

V hlave som mala prázdno, krútila sa mi, bolo mi zle od žalúdka, ale keby vraciam, nevyjde zo mňa asi nič. Čo to bolo? Zmätené myšlienky. Cesta. Nemocnica. Posteľ. Prázdnota...

Môj stý príspevok na blogu :) To je až na neuverenie ;)