Just Ordinary People 27.

Ženy moje zlaté... posledná časť :) Epilóg už mám, bude zajtra :) Enjoy;)
song :) Twilight, ja viem :) dostala som strašnú chuť si to pozrieť, idem :D

Dni...

Týždne...

Mesiace...

Neviem, čo som očakávala. Ako v spomalenom filme, stratená v tme vlastných nočných môr, jediná útecha bol Ben. Zmaturovala som. Nastúpila na vysokú, spolu s ním. Tie udalosti vo mne však nezanechali nič. Žiaden náznak citu. Zmenila som prostredie, ale neužívala si vysokoškolský život. Zmenila som správanie, postoje. Ben ma stále ľúbil. Potichu trpel, keď som si chcela vykričať pľúca, potom ma celé hodiny objímal a utešoval. Keď som telefonovala s mamou, snažila som sa neznieť, akoby som šialená.

Neplakala som. Skôr akoby som nežila. Nič necítila, nespomínala si. Bolo to dôsledkom otcovej smrti? Možno zozačiatku. Lenže mne sa moja apatia páčila a odmietala som sa jej vzdať. Nenosila som ružové okuliare, práve naopak, i slnečné dni som videla šedivo.

Moja izba na internáte vyzerala neobývaná. Posteľ ustlaná, len veci v skriniach a na stole malý pichľavý kaktus. Aj ja som sa tak cítila. Ako malá, pichľavá bodka niekde uprostred vesmíru, na ktorej nezáleží.

Pravidelne som sa chodievala prechádzať von. Potrebovala som aspoň nejaký dôkaz, že svet naozaj nie je vymyslený, že je to všetko pravda. Akoby medzi mnou a realitou bola sklenená stena.

Odkopávala som kamienky špičkami mojich conversiek, ruky hlboko vo vreckách veľkej univerzitnej mikiny. Míňala som praskliny v chodníku, z niektorých vytŕčali vysušené, zablúdené steblá trávy. Presne ako ja. Všade okolo mňa bolo veľa ľudí, no napriek tomu som pociťovala samotu. Prechádzala som okolo obchodov, kaviarní, do ktorých sa ľudia utekali skryť pred dažďom, lebo vyzeralo, že o chvíľu sa rozprší. Mračná v diaľke boli ťažké a čierne, pomaly sa blížili k mestu. Jedna postava oproti mne však kráčala tak isto ako ja. Odhrnula som si ofinu z očí a dych sa mi zasekol v hrdle.

„Zayn?“ vydýchla som. Pohol perami v akomsi úškrne a podišiel ku mne. Bol úplne iný. Havranie vlasy mal vyčesané dohora, aj ten posledný kúsok detskosti z jeho tváre zmizol. Črty sa prehĺbili, výrazne dospel. „Zmenil si sa.“

„Aj ty,“ povedal a na chvíľu nastalo ticho.

„Prečo si tu?“
„Máme turné,“ mykol plecom.

„Ako...,“ preglgla som, „ako si ma našiel?“

„Nebývame ďaleko... ale pýtal som sa Lisy. Dúfal som, že ťa nájdem.“

„Prepáč mi to,“ šepla som.

Pokrútil hlavou. „Nemám čo.“

„Tak v tom prípade by som mala ísť.“

„Neprejdeme sa?“ navrhol.

Pokrčila som plecami a nasledovala ho. Rozfúkal sa prudký vietor. Prechádzali sme pustými ulicami, a ja som pomaly viedla našu cestu k internátu. Veci medzi nami boli napäté, keď sa pýtal na mojich kamarátov, ja zase na tých jeho zo skupiny. Často nastalo dlhé ticho, keď sme počúvali len vlastné kroky, pretože moje odpovede neboli dostačujúce. Bola som proste iná. Nevracali sme sa k minulosti, cítila som, že veci sa len tak do normálu nevrátia. Môj Zayn bol nenávratne preč, vystriedal ho nejaký namyslený pajác s úplne inými názormi. Keď začali dopadať ťažké kvapky, boli sme už len kúsok od internátu.

„Hm... tak... ahoj,“ povedala som definitívne. Vzdialila som sa od neho na pár krokov, no on ma za zápästie pritiahol k nemu a pobozkal na pery. Prekvapene som stuhla, no nič nepocítila. Žiadna láska sa nevrátila a vnímala som iba prítomnosť, jeho drsné pery na mojich.

Keď som sa však odtiahla a prudko sa rozpršalo, začula som vzďaľujúce sa kroky. Otočila som sa a v tej v chvíli sa mi srdce rozlámalo na kúsky.

„Ben!“ kričala som za ním. „Ben počkaj, všetko ti vysvetlím!“

Zayn sa na to bez výrazu díval. „Ty si ho videl!“ obvinila som ho. „Videl si ho, a predsa si to urobil! Nenávidím ťa!“ Bezmyšlienkovite som sa rozbehla a zastala pri ceste, stratená navonok i v myšlienkach. Dážď ma ubíjal, zviezla som sa na chodník a zúfalo sa rozplakala.

Ľúbim vás! x