Just Ordinary People 26.

Áaach, som šťastná! :) Prepáčte, že som dva dni nič nepridala, ale stratila som múzu. Bola som už z toho zúfalá, rozpísala som tri jednodielovky, a toto začala písať päťkrát.

Ale dnes som ju našťastie znovu nadobudla, keď som sa dokopala k písaniu našej poviedky Bez Názvu s Maruš, ešte sa pamätáte? No a dospeli sme k rozhodnutiu, že v nej budú vystupovať aj chlapci, takže sa tešte, mala by pribúdať častejšie :)

Táto časť sa mi veľmi nepáči, ale no veď uvidíme, čo spravím ďalej :)

Pôvodne som chcela napísať celý článok o One Direction day, ale príde mi to zbytočné, tak iba pár slov dolu ;)

V ubiehajúcich dňoch som zostala v škole nesústredená. Moje myšlienky boli upriamené k otcovi, trávila som s ním každý deň a snažila sa o ňom zistiť čo najviac. Nenabrala som dostatok odvahy, aby som spoznala moju nevlastnú sestru, a jeho ženu, takže som s ním bola iba u nás. Zostavila som si zoznam vecí, ktoré som o ňom chcela zistiť a pýtala som sa ho každú maličkosť. Podobali sme sa na seba.

Ako napríklad keď sme jedli zmrzlinu. Obaja sme si ľahli na gauč dolu hlavou, nohy hore a zmrzlinu sme si pchali po veľkých kusoch do úst. Nemohli sme spolu hrať monopoly, pretože sme špinavo podvádzali a privádzali tým mamu do nepríčetnosti. Celé hodiny som s ním len tak sedela v mojej izbe a rozprávali sme sa.

„Obľúbená farba?“ vytiahla som zápisník a netrpezlivo šťukala perom.

„Hmm... nebovomodrá,“ povedal s úškrnom.

Zaznačila som si to a povzdychla si. Vedela som, že nerobím dobre. Naviažem sa na neho, a potom ma opustí. Ale nemohla som si pomôcť. Chýbal v mojom svete celý život a týmito chvíľami som si ho chcela aspoň trochu priblížiť. Keď som chvíľu neodpovedala, stratená v myšlienkach, znepokojene sa postavil z koberca a prisadol si ku mne na posteľ. No skôr, než stihol čokoľvek povedať, vyhŕkla som na neho ďalšiu otázku.

Vždy, keď mi niečo povedal, nútilo ma to usmievať sa, jeho osobnosť bola úžasná. Ako keď som ho zoznámila s Benom. Okamžite mi šepol do ucha: „Páči sa mi, má pekné vlasy.“

Vybuchla som do smiechu a Ben na nás len nechápavo hľadel.

Čím menej času nám zostávalo, tým viac som si želala spomaliť to šialené tempo, ktorým sme sa hnali dopredu. Popretŕhať vlákna času, a zostať s ním. No nemohla som. Začala som sa na to psychicky pripravovať, no nedalo sa. Bolo toho na mňa priveľa.

V deň, keď som slávila plnoletosť, neprišiel. Myslela som, že sa zjaví neskôr, no čakala som márne. Bola som hore do rána, sužujúc sa od strachu a zosypala som sa, keď mame zatelefonovala jeho manželka. Odmietala som to prijať. Upadla som do apatie a ignorovala okolitý svet. Vedela som, že to nezvládnem. Prečo som sa mu len ja hlúpa tak otvorila?

Bolo to pre mňa ešte horšie, než keď som ho spoznala.

Ani sme sa nestihli rozlúčiť. Vždy keď som ho vyprevádzala domov, bola som si vedomá toho, že je možné, že ho vidím naposledy. Nepripúšťala som si to však. Posledný krát, čo som ho videla doslova žiaril. Vyzeral úplne zdravo a doberala som ho kvôli tomu, že bude žiť až do stovky. Kiežby mohol.

Choroba je však zákerná vec. Neberie ohľady na to, čo človek chce, či potrebuje. Rozširuje chápadlá svojej moci a zraňuje tým nielen toho, kto ňou trpí, ale aj ostatných v jeho blízkosti. V deň jeho pohrebu sa moje ruky a nohy triasli viac, ako za celý život. Mama ma musela pridržiavať, i keď ona sama sa skoro zosypala.

Prišli sme medzi poslednými a museli sme sa dívať, ako sa jeho priatelia, či rodina, ktorú mal v Amerike vystriedali pri vravení svojich rečí. Ja som si nepripravila nič, no i tak som poprosila o minútku.

Vyfúkala som si nos a snažila sa zadržiavať nové a nové prívaly sĺz. Trasľavo som sa nadýchla a chytila sa okrajov pultíka, kde som stála.

„Viem, že mnohí z vás ma nepoznajú, no rozhodla som sa prehovoriť. Kedysi váš otec, manžel či priateľ George žil v Anglicku. Spoznal úžasnú ženu a z ich lásky sa zrodilo dieťa, ja.“ Na niektorých tvárach sa zračil šok, no ja som pokračovala. „Spoznala som ho len pred dvoma mesiacmi, no i to bol dostatočný čas na to, aby som si uvedomila, aký je človek. Úprimný, otvorený a zábavný, milý i statočný. Mal úžasnú schopnosť ukázať človeku, že niet sa prečo trápiť, hoci zažíval svoje vlastné problémy. Stále sa v hlave upínam na predstavu, že sa predsa len zjaví vo dverách a vyčaruje mi na tvári úsmev. Veľmi ľutujem, že som nemala príležitosť byť s ním dlhšie. Oci, ak sa teraz pozeráš, vedz, že nezáleží na tom, koľko času sme spolu strávili, ale na tom, ako sme to obaja pociťovali. Navždy zostaneš v mojom srdci. Ďakujem,“ vzlykla som a pobrala sa uličkou k mame.

Po pohrebe sa jeho manželka aj s dcérou lúčila so všetkými hosťami. Aj s mamou sme k nim prišli. Oni dve sa hneď objali a ja som sa pozrela na jeho dcéru. Dopekla, tie oči sú dedičné? Ona si to asi uvedomila tiež, lebo sme tam len chvíľu stáli a ja som ju napokon objala. Rozplakali sme sa naraz. „Je mi to ľúto,“ smrkala som. „Mne tiež,“ povedala potichu. Pomaly sme sa s mamou pobrali domov, vzájomne si utierajúc slzy.

„Mami vieš... bude veľmi ťažké naňho zabudnúť, a ani sa o to nepokúšajme. Verím, že je tu stále s nami a dáva pozor.“

„Ja viem, zlatko. No myslím, že nájdeme v našich srdciach pokoj, pretože je to koniec jeho trápenia. Určite rád trávil čas s tebou, no nerád videl, že nás trápi.“

Prikývla som a nechala voľný priebeh mojim slzám. Nebude to ako predtým, keď bol s nami, no pohneme sa vpred... 

Ehm, ehm. Ráno (na obed) som si na internete pozrela Teen Choice Award :) Bolo mi trochu ľúto, že tam chalani neboli, ale to video čo poslali, ma rozosmialo :D Vtedy som si spomenula na ich začiatky, Video diaries, ako hľadali laptop, ako som hltala každé video ich funny momentov a podobné veci :)

A potom som zistila, že majú výročie :) Bol to pre mňa neskutočný pocit, pretože to dotiahli tak ďaleko a som na nich hrdá, asi ako každý directioner :)