Just Ordinary People 23.

Ahojtee, konečne doma :) Zistila som, že nie je hodné spoliehať sa na funkčnosť internetu v Tatrách. Ale zase som aj rada, aspoň som si od tohto chvíľu oddýchla a nesedím tu stále :) 
Užili sme si toho teda dosť, Kežmarok - Festival európskeho ľudového remesla - boli ste?, Ródeo v Mengusovciach i Slovenský raj :) prisahám, že tak ako som mala nohy mokré dnes, som nemala nikdy :D Najskôr som sa snažila chodiť po kameňoch, no voda sa valila a potom, keď som tam tak krásne čľupla, vykašľala som sa na to a šla rovno po potoku. "Mám v topánkach rybičky, plávajú mi okolo nôh a hovoria: "no joo." Asi jedine týmto sa to dá opísať :D
Tak ale už prejdime k poviedke, upravovala som to snáď tisíckrát :) enjooy♥

Do uší mi pomaly preniklo škriekanie čajok a šumenie rozbúreného oceánu. Vietor uchytil pramene mojich vlasov, chvíľu sa s nimi hral, až kým som ich nestiahla do gumičky. O chvíľu aj tak opäť poletovali okolo mojej tváre. Žabky sa mi zabárali do piesku, tak som to napokon vzdala, vyzula si ich a kráčala po rozpálenej pláži bosá. Kedy si konečne odvyknem od pocitu, že tu bývam a nie som len na dovolenke?

V diaľke sa na vlnách hojdali veľké lode a plachetnice, a oceán sa tiahol až po horizont. Spenené vrcholky vĺn sa pomaly ukrývali a znovu vynárali v mojom dohľade. Začínala som ľutovať, že ma nenapadlo vziať si klobúk. Slnko mi pálilo na vlasy, a keby nefúkal vietor, bola by som dávno spotená. Aj tak som o chvíľu pocítila, ako mi po zátylku stekajú kvapôčky potu.

Z úvah ma vytrhlo až ostré pichnutie v mojom chodidle – narazila som na mušľu. Zdvihla som ju a chvíľu sa s ňou hrala medzi prstami. Zvonku bola vrúbkovaná, no z vnútornej strany dokonale hladká a slnko na nej vytváralo dúhové odlesky. Bez rozmýšľania som ju hodila do vĺn, pričom som si musela zacloniť oči pred ostrým slnkom.

Každú chvíľu som obchádzala plážové ležadlá a farebné slnečníky, či malé deti veselo pobehujúce po piesku.

Keď mi do uší doľahlo pískanie davu, zistila som, že som na mieste. Zastala som na okraji ihriska a pohľadom pátrala po Cassie. Zbadala som ju v rovnakej chvíli ako ona mňa a vybrali sme sa k sebe so širokým úsmevom.

„Paráda, čo?“ spýtala sa, keď uvidela, ako obdivným pohľadom sledujem volejbalistov, čo sa pripravovali na zápas.

„To si píš,“ zasmiala som sa. Keď sa zápas začal, bola som uchvátená, s akou ľahkosťou dokážu odpáliť loptu a chytiť skoro každú strelu. Niežeby som to nikdy nevidela, no naživo, keď som pociťovala tú atmosféru to bolo niečo iné. Síce žiaden výnimočný zápas, aleb i tak som bola rada, že tam som. Zabávala som sa, akoby tam patrím odjakživa, výskala, keď „naše“ družstvo získalo bod. Môj pohľad často putoval Benovým smerom.

Cassie nám niekedy v polovici skočila pre pitie a zrazu som pocítila, že niekto vystriedal jej miesto vedľa mňa. Otočila som sa a najskôr som nezaregistrovala tú vrstvu mejkapu a umelosti. Tiffany mala prižmúrené oči a mračila sa na mňa.

„Videla som, ako sa dívaš na Bena,“ prehodila akoby náhodou.

„Ako?“ tvárila som sa, že nechápem.

„Je môj,“ zamračila sa ešte viac, „takže ruky preč, rozumieš?“

Pohŕdavo som odfrkla jej smerom. Nejaká tupá blondska mi bude rozkazovať. A vieš čo, ty krava? Ešte náročky ruky preč nedám. Ben o teba záujem nemá. Kašľať na Zayna, je to môj život a navyše ma tak vytočila, že som akoby neuvažovala triezvo. Nech ju aj roztrhá.

Chalani mali práve prestávku, takže som sa vybrala rovno za Benom.

„Ide ti to úžasne,“ pochválila som ho, keď som stála iba kúsok od neho.

„Tak ty si prišla!“ zvolal.

„Netvár sa, že si si ma nevšimol.“
„No dobre,“ porazenecky vzdychol, „a ďakujem.“

Žmurkla som naňho a otočila sa, že pohľadám Cassie. Keď som sa obzrela za ním, mykalo mu svalmi na tvári, akoby nad niečím váhal.

„Madison!“ zakričal za mnou a dobehol ma. Zdvihla som obočie. „Nechceš...“ poškrabal sa na zátylku a pokračoval, „nechceš niekedy ísť na večeru?“

Chvíľu som váhala. Predsa len... Ale veď to nemusí byť rande, uvažovala som. Normálne kamarátske stretnutie. Videla som na ňom, že je nervózny, pokiaľ čakal na odpoveď.

„Jasné,“ povedala som napokon, „to by bolo fajn.“

Viditeľne mu odľahlo. „Tak... zastavím sa zajtra o šiestej, fajn?“

„Nevieš, kde bývam,“ zasmiala som sa.

„Po škole mi to ukážeš,“ usmial sa na mňa a sledovala som, ako beží naspäť k spoluhráčom.

Obaja sme boli nervózny, keď po mňa prišiel v podvečer, no prvotná nervozita rýchlo opadla pri otázke, čo najradšej robím.

„Čítam, kreslím, a po nociach vypĺňam kvízy na Facebooku. Už mi vyšlo, že v minulom živote som bola ovocím do jogurtu, z domácich spotrebičov sa najviac podobám na mikrovlnku, a v teste, kedy zomriem som zistila, že minulú jeseň.“

Ben sa zasmial a rozprúdila sa medzi nami živá konverzácia. Obaja sme sa rýchlo uvoľnili. Dozvedela som sa kopu zaujímavých vecí, a on keď videl, že nechcem veľmi rozprávať o minulosti, rýchlo zmenil tému.

Nakoniec objatie, pusa na líce. Začala som pochybovať, že to zostane len pri jednom rande, no bola som rada. Našla som porozumenie, a páčilo sa mi, keď som bola s ním.

Milovala som naše večerné prechádzky po pláži, keď ma nesmelo chytil za ruku a keď mi zamrelo srdce z jeho úsmevu.

Držala som si malý odstup, ale veľmi rýchlo to zmizlo. Bolo mi s ním fajn, tak som sa nemala prečo brániť.

Keď sme raz večer sedeli na starom móle, hompáľali nohami nad vodou, posunul sa ku mne bližšie a ukazovákom natočil bradu k nemu.

Mimovoľne som sa naklonila, no iba pár centimetrov od jeho pier sa odtiahla.

„Ben, sľúb mi niečo,“ vážne som sa naňho zahľadela.

„Čokoľvek.“
„Neopusti ma, prosím.“

Pozrel mi do očí a pomaly prikývol. „Sľubujem.“

Vtedy som ho objala okolo krku a pocítila jeho pery na mojich. Jemný, no náruživý bozk spôsobil pocit, na ktorý som už dlho čakala. Zimomriavky. A bola som úprimne šťastná.

Aa, jedna z mojich otrasných vlastností. (čítaj Suzan! :D) Keď mám naplánovaný koniec, vždy sa toho tak nemôžem dočkať, že preskakujem udalosti, len aby som sa k tomu dostala a potom ľutujem, že som to napísala moc hrr :D Ale nemôžem si pomôcť, ja vážne neviem, čo k tomu napísať :) 

Taakže, ak ma ešte niečo nenapadne, toto by mala byť predposledná časť ;) Ak by ste mali nejaké nápady, čokoľvek - napíšte mi, mejl je na boku, alebo fejsbúk (Katarína Jančeková) možno práve kvôli tomu sa poviedka ešte rozbehne :P
ľúúúúúbim vás!xx

A fotoo :)