Just Ordinary People 20.

Keď ďalšia z kníh, no zďaleka nie posledná, zapadla na svoje miesto, spokojne som sa porozhliadala po izbe. Ešte to tam nebolo zabývané, no rozhodne to bolo lepšie ako predtým. V strede nabielo vymaľovanej izby trónila veľká posteľ s kovovým rámom, bol tam masívny pracovný stôl a knižnica z rovnakého dreva. Mala som tam dvere do šatníka a okno s výhľadom na rozbúrený oceán.

Celý jednoposchodový dom bol priestranný a nachádzalo sa v ňom veľa okien, z ktorých pohľad rozhodne stál za hriech. Keď sme prebehli rušnou asfaltkou, ocitli sme sa na mäkkej tráve brehu, z ktorého viedli schody rovno na pláž. Mesto Long Beach, ktoré sa nachádza iba kúsok od Los Angeles - mesta anjelov, nám poskytlo domov.

Chystala som sa pustiť do uloženia topánok, no práve vtedy sa ozvalo zaklopanie na dvere. Vytiahla som si z uší slúchatká a pozrela sa na mamu, ktorá na nakukla cez škáru. „Môžem?“

„Jasné.“

Mama sa poobzerala po izbe a potom sa na mňa usmiala. Okolo očí sa jej vytvorili jemné vrásky, no tie na čele - od starostí, zmizli. „Páči sa ti tu?“
„Samozrejme, no bude trochu ťažké zvyknúť si.“

„Chápem. Chýba ti?“

Zdvihla som obočie. „Joshua? Ani náhodou,“ uškrnula som sa.

Prevrátila očami. „Myslím Zayna.“

„Ja viem, ale naozaj sa o tomto nechcem baviť,“ povedala som, keď ma v očiach zaštípali slzy. Cez okno prenikol lúč popoludňajšieho slnka a roztancoval malé čiastočky prachu vo vzduchu. Mama prikývla, a na odchode ešte dodala: „Ak si hladná, môžeme sa ísť niekam najesť, alebo mám ísť na nákup?“ Napriek tomu, že bolo už niečo po obede, nebola som veľmi hladná. Časové pásmo ma zmohlo, no rozhodla som sa vybaliť, aby som to mala čo najskôr za sebou. Nemohla som ísť spať, chcela som sa čo najrýchlejšie preorientovať na tunajší čas.

„Nie som veľmi hladná, no môžeme sa prejsť a snáď na niečo narazíme.“
Zvalila som sa na posteľ a pohľad uprel do stropu. Zhlboka som sa nadýchla. Ruky sa mi triasli a ani som nevedela z čoho. Spomienka na moje rodné mesto, priateľov a Zayna ma rozrušili. Snažila som sa upokojiť splašený tlkot srdca a hlavne zadržiavať slzy. Vyplakala som sa už dosť.

Lenivo som sa zdvihla z navoňaných perín a zamierila do šatníka. Oblečenie som si vybalila ako prvé, tak som z vešiaka zvesila letné šaty a z kufra vytiahla sandále. Veľa takých vecí som nemala, v Bradforde teploty nestúpali až tak vysoko, no spoliehala som sa na to, že ma mama vezme nakupovať. Bola oblečená podobne, a keď sme spoločne vyšli z dverí, ovalila nás horúčava kalifornského popoludnia. Bol to obrovský rozdiel v porovnaní s chladom, čo vládol u nás vnútri.

S mamou sme kráčali po rozpálenom chodníku, slnko pieklo ako divé. Okolo nás sa akoby zastavil čas. Nikto sa nikam nenáhlil, rodiny s deťmi a kopou hračiek sa pomaly vliekli k pláži. Všetci ľudia mali na tvári úsmev, aký mohlo spôsobiť jedine počasie. Skoro všetci boli opálení, naše kože doslova svietili. Miešali sa tu dovolenkári s miestnymi, oceán k nám privial tú s ničím nezameniteľnú sviežu vôňu. Tu bolo ľahké uveriť, že rozprávky naozaj existujú, cítila som sa ako na dovolenke. Môj nový domov. S mamou sme nadšene komentovali každý detail, aspoň na chvíľu som sa odtrhla od úvah, ako je asi ‚doma‘.

Keď sme uvideli nejakú sľubnú reštauráciu, rýchlo sme zamierili dnu, skryť sa pred horúčavou. Vnútri sa ozývala vrava, klíma ovievala spotených hostí, niektorých ešte v plavkách a všade sa vznášala vôňa morských plodov.

Usadili sme sa k malému stolíku a prezreli si menu. Obe sme sa zhodli na grilovanej rybe a pomarančovom džúse s poriadnou dávkou ľadu.

Pri jedle sme sa rozprávali o rôznych veciach, okrem iného aj o mojej škole. Mama ma prihlásila na miestnu, ktorá, ako mi vysvetlila dokonca ani nebola ďaleko od nášho nového domu. Nedopatrením sa mi podarilo zhodiť moju vidličku na zem. Natiahla som sa po ňu, no nejaká opálená ruka bola rýchlejšia. Chlapec od vedľajšieho stolu mi ju s úsmevom podával.

„Ďakujem,“ zapýrila som sa, lebo bol naozaj pekný. Vôbec nie môj typ, vlastne som typ ani nemala, ale nedalo sa pochybovať, bol rozhodne príťažlivý. Vyšportovaný a opálený, jeho modré oči sa na svet dívali s pobavením. Dlhšie hnedé vlasy a žiarivý úsmev, úplný opak Zayna. A už je to tu zase. Nechcem naňho myslieť! Myslí aj on na mňa?... Rýchlo som potriasla hlavou, vzala si od toho chalana vidličku a úsmev mu opätovala.

Hoci som sa snažila sústrediť na jedlo, pohľad mi k nemu neustále ubiehal. Keďže som ho videla z profilu, všimla som si jeho rovný nos a malé jamky v lícach, keď sa usmial.

Občas zachytil môj pohľad, no ja som ho vždy sklopila k tanieru.

Mama videla, že som akási nesústredená, tak sme dojedali potichu.

Súrila som mamu domov, pretože som chcela ísť do plaviek a na pláž, nech sa posledné dva dni pred školou aspoň trochu opálim. Nebudem predsa ako stena a vybaľovanie počká.

Aj s knihou v ruke a s obrovskými slnečnými okuliarmi na očiach som si rozprestrela uterák na voľnom mieste, ponatierala sa a ponorila sa do knihy. Myšlienky sa snažili sústreďovať na písmenká, no len čo som stratila kúsok pozornosti, odbiehali k Zaynovi a k tomu chalanovi. Sama som bola prekvapená, že častejšie k stretnutiu v reštaurácii.

Už od začiatku poviedky sa snažím prísť na to, ako by mala vyzerať Madison :) Nenašla som však ani jeden obrázok, ktorý by vyhovoval mojim predstavám, že bum TOTO bude ona... Aspoň tento jeden približný, nie je ju tam ani veľmi vidieť :D

A podarilo sa mi vyrobiť "titulnú" fotku :D Môže to byť? :)