Bez Názvu 01.

Zase sa idem vyhovárať, tentokrát na lenivosť, ale keď sáčok mrazenej zeleniny na hlave vyzerá tak dobre :DD
Moje myšlienky v hlave sú len fzhcngbnidsh, a nie a nie to usporiadať do zmysluplných viet :) Myslím, že som zastala na mŕtvom bode.. nápady do budúcnosti mám, len neviem, ako sa tam dostanem bez preskakovania veľkej doby. A to práve robím, keď sa mi písať nechce, lebo nič nateraz vymyslené nemám :)
A navyše pfuj, to teplo! V našom biednom bazéne sa teplota pohybuje okolo 34 stupňov, takže nachystajte mrkvu a korenie a ide sa variť :D 
Taak je tu aspoň prvá časť našej poviedky s Maruš zatiaľ Bez Názvu :D Dúfam, že sa bude páčiť:)x

Škerila som sa takým zákerno-ironickým úsmevom...rovno do ksichtu nejakého idiota. Bola to bizarná scéna. Na ulici sa preháňali ľudia a ja som ležala na zemi s akýmsi chmuľom nado mnou. Utekala som do školy, keď ma tento blonďavý, modrooký pán neviemakosavolá zrazil k zemi. Bola som mierne dezorientovaná, bolela ma hlava a mala som chuť kopnúť ho niekam.
"Si v poriadku ?"
"Netykaj mi ty dilino malý. Rozprávaš sa s 23 ročnou."
"Tak to je fajn...slečna. Mám 25."
„Vyzeráš na 15."
"Ou, kompliment."
"Netrep, radšej mi pomôž dvihnúť sa."
Podal mi ruku a s hlasným stonom som sa dvihla zo zeme. Konečne sa mi podarilo zaostriť pohľad tak som sa zapozerala na vinníka. Musím uznať, že to bol kus. Taký vysoký, s vlasami divocha, očami býka a na perfektnom tele obtiahnutou košelou.
Momentálna ma pridržiaval aby som nespadla znova, zvysoka sa na mňa pozeral (a to som mala dvadsať centimetrové ihličky) a vydýchol mi do tváre:
"Kávu ?"
Dych mu voňal po takej sladkej detskej žuvačke, ktorej chuť vydrží minútu. Ale ja osobne som ich zbožňovala.
"Žuješ pedro ?"
Zasmial sa. 

"Áno. 100% potrebuješ kávu. Metie ti."
"Nemetie. Odpovedaj."
"Áno žujem pedro. V jednom kuse."
"Fajn. Tak ma môžeš ponúknuť, čiastočne si to vyžehlíš a ja sa poberiem na prednášku na ktorú už aj tak meškám."
Z čiernych obtiahnutých nohavíc vyhrabal žuvačku v červenom obale a podal mi ju.
"Tuším som našiel druhého milovníka pedrínov na svete. Vždy som vravel, že tá, ktorá bude tiež milovať pedro žuvačky bude tá pravá."
"Tak budeš musieť hľadať tú tretiu osobu. Na kávu ti seriem, meškám. Ďakujem za žuvačku, zbohom."
Zasmial sa, ostala mu šmuha mojich dlhých vlasov a odkráčala som prudko od neho. Bol to však neuvážený čin, vymaniť sa takto s tých pevných rúk lebo som sa zaknísala a absolútne neelegantne som sa znovu zrútila.

V tej chvíli som začula z diaľky hurónsky rehot. Nadvihla som sa, aby som videla, kto sa na mne rehoce, akoby nemal boha pri sebe. Quinn. To som si mohla myslieť. Vrhla som na ňu ten najškaredší pohľad, aký som dokázala a snažila sa postaviť, čo v mojich obtiahnutých šatách nebolo také jednoduché.

 „Potrebuješ pomoc?“ nado mnou sa ozval naoko sladký hlas, a hneď som v ňom spoznala toho chalana. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Nevrazím mu. Nie. A to nie je kvôli tomu, že by som naňho ani nedočiahla.

 „Nie, ďakujem,“ odsekla som so všetkou dôstojnosťou, čo som v sebe našla. Prevalila som sa na chrbát, po tom úžasne špinavom chodníku, ale to ma vôbec netrápilo.

 Ten chalan stále stál nado mnou a s pobaveným výrazom ma sledoval. Horko-ťažko som sa postavila, ale v okamihu sa mi podlomila noha a keby ma nezachytí, opäť skončím na zemi, tentoraz zadkom.

„Sakra! To nie je možné!“ nadávala som potichu, keď som zistila dôvod. Môj dvadsaťcentimetrový podpätok sa mi zlomil. Zaúpela som, chytila ho do ruky a odšklbla z topánky. Moje krásne, a poriadne drahé, topánky. Budem teraz ako idiot? No nič, nemám na výber.

Jednou rukou som sa pevne chytila toho chalana, ktorého meno som ešte stále nepoznala, ani nechcela a druhou chytila opätok z druhej topánky. 

Zatvorila som oči akoby to malo bolieť a odtrhla si aj ten. Rehot silnel a Quinn sa blížila k nám. Tentoraz sa poriadne rozosmial aj ten chalan.

Panebože, prečo sa to stáva len mne?

Pohľad Quinn

„Peňaženka, doriti, peňaženka!“ podráždene som si mrmlala popod nos, ako som sa hrabala v taške. „Aha, zrkadlo,“ pousmiala som sa nad svojím úlovkom a hneď sa v ňom skontrolovala.

Pramene ryšavých vlasov som mala dokonale upravené, a pritom strapaté, na horných viečkach čierna linka a poriadna vrstva maskary. Mejkap som nepoužívala, nebolo treba. Spokojne som mľaskla a zrkadlo dala naspäť do tašky.

To bolo hotové bludisko pre mňa, keď som to potrebovala, nikdy som to nenašla a objavilo sa to v tej najneočakávanejšej chvíli.

„Kde som ju do pi... aha tu je!“ Ešteže som pred školou bola relatívne sama, ľudia by si mysleli, že som blázon.

Poobzerala som sa dookola a netrpezlivo zadupala nohou. Kde je zase Stella? V tej chvíli som zbadala, ako sa rúti po ulici a zrazu ju k zemi zrazil akýsi chalan. Začala som sa smiať a ešte viac vtedy, keď ju zdvíhal. O niečom sa tam rozprávali, potom sa prudko zvrtla a znovu spadla. Ona sa naozaj zdrbala po druhý krát?

Očividne môj smiech doľahol až k nej, pretože na mňa škaredo zazrela a pokúšala sa postaviť. Podišiel k nej ten chalan, ale postavila sa aj bez pomoci, no potom to začalo vyzerať, že znovu spadne.

Ona je opitá, alebo o čo sa pokúša? Snažila som si vybaviť, či sme minulú noc robili niečo, čo sme nemali. Ale predpokladám, že to by som si pamätala.

A vtedy ma úplne dorazila, keď si odšklbla opätok a chystala sa urobiť to isté aj s tým druhým. Z očí sa mi valili slzy smiechu a pomaly som kráčala k nim.

S týmto dievčaťom si teda človek užije. Som zvedavá, ako bude chodiť celý deň.



P.S.: Nechcem sa vyhrážať, ale ak pri častiach JOP nebude aspoň 6 komentárov, odmietam písať (čo mi teraz padne celkom vhod, takže nepíšte! :D) Vaše slová ma skutočne motivujú, možno ma dokážu dostať aj k tomu, že ma múza dokope (a tak poriadne, nie aby som mala hlavu len na kraviny :D)