Never Too Late - Prológ

Vymýšľanie názvu bolo trikrát horšie než písanie tohto :D Aj tak neviem, či sa mi páči a či to s tým vôbec súvisí :D 

Každopádne sa tu dnes zrazu objavila múza, a len čo som začala uvažovať nad názvom, prekĺzla mi pomedzi prsty :) Ak ju nájdem, dokopem ja ju tak strašne, že už sa nebude vedieť postaviť a zostane pri mne :D 

Enjoooy♥

„Nie, pusti ma!“ zúrivo som vykríkla. „Hovorím ti, že už toho mám dosť! Plné zuby faloše a predstierania!“

„Ale... čo keď...“ nemohol dokončiť a stisk na mojom zápästí pomaly opadával.

„Čo keď čo? Nezaujíma ma to! Choď si za tou svojou a nechaj ma napokoji!“

„Nechápeš...“ hovoril už zúfalo.

„Ja to ani chápať nechcem! Nič to neznamenalo!“ V okamihu, ako som to povedala, oľutovala som svoje slová. Klamem sama sebe, ale čo to na tom zmení? Pustil ma a bez slova na mňa hľadel, v očiach sa mu zaleskli slzy. Aj ja som sa musela veľmi premáhať, aby som sa nerozplakala. Odstúpila som od neho pár krokov a za sebou na vešiaku nahmatala akúsi bundu. Venovala som mu posledný pohľad, rázne sa otočila a rozbehla sa do chladného septembrového večera.

A toto som ja. Dievča stratené navonok aj vo vnútri, niežeby na tom záležalo. Moje zúfalé kroky viedli po rôznych uličkách, a nemám poňatia, kde som. Vyletela som po schodoch za nejakou budovou a ocitla sa na vrchnom poschodí strešného parkoviska. Teraz tu sedím na múriku, ľudia na mňa zdola pozerajú ako na blázna a v očiach ma štípu horké slzy. Som silná, nebudem plakať.

Viem, že Clara ma zabije, ale je mi to maximálne jedno. Cítim ako mi vibruje telefón vo vrecku, no vytrvalo ho ignorujem, zatiaľ čo mi jemné mrholenie máča vlasy. Prečo som to spravila? A prečo to vlastne on spravil? 

No, myslím že je čas začať...

Ja viem, mierne mätúce, no všetko sa vysvetlí, nebojte :D Ľúúbim vás xx