Just Ordinary People 21.

Ešteže ste mi napísali aspoň tých 5 komentárov, inak by som to sem ani nedala :D V podstate už mám domyslenú celú poviedku, a mám taký pocit, že to nenapchám ani do tých 25 dielov :D 
Kika to dnes zo mňa skoro vytiahla! :D no žiadne také, všetko si pekne prečítaš, kočka! :)

Prvý deň v škole, maturitný ročník. Divné pohľady a šepkanie za chrbtom. Netešila som sa, ale že vôbec. A čo si má človek obliecť v taký deň? Snažila som sa sústrediť na iné myšlienky. Ako som ležala na pláži na horúcom piesku, na chuť slanej vody na mojich perách, na vôňu môjho kokosového telového mlieka. Na  knihu, ktorú som si už druhý krát vzala na pláž, a mala zvlnené okraje od vody a všade na nej boli odtlačky prstov, mastných od opaľovacieho krému. 

Ruky sa mi však triasli tak, že som si šálkou kávy skoro vybila zuby. Mamin úškrn ma prinútil zamračiť sa ňu, tresla som hrnček do drezu a zamierila k dverám.

„Trafíš?“ podpichla ma.

„Boli sme tam včera,“ precedila som pomedzi zuby, zatiaľ čo som si obúvala baleríny a brala tašku.

„Veľa šťastia!“ zakričala ešte za mnou, keď som bola pri bránke.

Na to, že bolo ráno, vzduch bol teplý, ako každý deň. Náš dom pomaly začínal vyzerať obývane. V obývačke sa na stole povaľovali časopisy, ako obvykle a skoro všetky veci sme už mali vybalené alebo dokúpené. Mama sa rozhodla, že pokiaľ ešte nemusí ísť do práce, postará sa o záhradku. Nebolo síce veľmi o čo, mali sme iba mierne vyprahnuté, ale zelené trávniky, no vzala si do hlavy, že stoj čo stoj nasadí nejaké kvety. 

Na prvej odbočke som zahla doprava, prešla okolo malého parčíku a pár obchodov. Cesta trvala okolo desať minút a ocitla som sa pred moderne vyzerajúcim komplexom budov. S mamou sme včera navštívili riaditeľku, aby sme doriešili pár základných vecí, tak teraz som v ruke stískala plán školy a rozvrh hodín.

Študenti postávali v hlúčikoch pred bránou, ležérne sa opierali o svoje autá, vítali sa s kamarátmi. Našťastie, neboli tu povinné uniformy, čo mi veľmi odľahlo. Vládlo tam veselo, ani na jednej tvári som nebadala známky znechutenia zo začiatku, všetci sa proste tešili, že sú spolu. 

Nervózne som zamierila ku vchodu a snažila sa aspoň trochu zorientovať. Vybrala som sa k budove, kde sme mali mať prvú hodinu angličtiny, až potom som si uvedomila, že mám mapu naopak a idem zlým smerom. Prudko som sa zvrtla a vzápätí do niekoho vrazila. No to snáď nie, a hneď v prvý deň?
Škerila sa na mňa malá hnedovláska s prívetivou jamkou v brade.

„Ahoj, ty si nová však?“ spýtala sa s neskrývanou zvedavosťou.

Prikývla som. Asi bude priateľská. Ako sa mám chovať? Do pekla, Madison, mysli!

„Som Madison,“ vystrela som k nej ruku. Ona ju odignorovala a namiesto toho ma objala. To na nich tak pôsobí to počasie, že sú hrozne milí?  Dokonca sa predtým zastavili u nás susedia a priniesli nám koláč, vážne sme to nečakali a potešení príjemnou návštevou strávili večer s nimi.

„Ja Cassie, teší ma,“ tašku si prehodila na druhé plece a chytila ma podpazuchu. Trochu vykoľajene som sa nechala viesť a počúvala jej rozprávanie. Občas som odpovedala na nejakú jej otázku, ale väčšinu konverzácie si vystačila sama.

„Cassie, nechcem byť drzá, ale kde sú tvoje kamarátky?“ spýtala som sa, potom čo ma povláčila asi celým areálom a mala som dosť slušnú predstavu, ako to tam vyzerá. Nevyzeralo, že sa za niekým zberá.

„Ja žiadne nemám,“ zašveholila. Nechápavo som na ňu pozrela. „Vieš, všetky dievčatá tu ma nemajú radi, pre moju ukecanosť, ale ja si nemôžem pomôcť. No mám priateľa a ešte dvoch chalanov, s ktorými sa bavím. Tí sú v pohode.“
„Tak prečo si sa začala rozprávať so mnou?“

„Neviem, vyzerala si milo. Nevadím ti však?“ zamračila sa a medzi obočím sa jej vytvorila drobná vráska.

„Nevadíš,“ usmiala som sa na ňu, „a kde sú tí tvoji priatelia?“
„Teraz majú inú hodinu. Cez obed ťa s nimi zoznámim, teraz máš angličtinu s Blumom, však? Poď, tamto to je,“ ukázala za seba a vydali sme sa do triedy.

Hlavou sa mi preháňali myšlienky typu – ehm, nechápavosť. Ako som si mohla tak rýchlo nájsť takú kamarátku? Osud, náhoda?

Pán Blum vyzeral ako veľmi príjemný človek. S úsmevom povedal triede moje meno a nechal ma sadnúť si ku Cassie. Tá nadšene vyskakovala pri každom jeho slove a ja som sa zamýšľala nad tým, či je stále taká hyperaktívna a plná endorfínov.
Po pár hodinách som začala rozpoznávať niektoré tváre, s ktorými som mávala hodiny. Všetci očividne patrili do maturitného ročníka, ale nikto sa mi neprihovoril ako Cassie.

Cez obednú prestávku ma Cassie zaviedla do jedálne, kde som si dala nejaký šalát a minerálku, lebo na nič iné mi neprišla chuť. Študenti sa postupne usádzali za stoly, alebo vychádzali presklenenými dverami von. Na pokožke som pravidelne pocítila závan teplého vzduchu, čo sa dral dnu. Všade vládla veselá vrava a nezdalo sa, že by si ma niekto všímal, ako som postávala pri pulte s táckami. Cassie si zabudla tú svoju, pretože sa radostne rozbehla k stolu, kde sedeli dvaja chalani. S povzdychom som vzala obe tácky a pomalým krokom prešla k nej. Ospravedlňujúco na mňa pozrela, na čo som len mykla plecom.

„Chalanii, toto je Madison. Mad, toto sú Dave a Jeff,“ ukázala na nich.

„Rada vás spoznávam,“ povedala som úprimne. Oni sa len vyškierali, obaja ako tekvice. Dave, Cassin priateľ bol nižší, zato svalnatejší ako vyšší Jeff. Samozrejme, opálení, len v bermudách a tričku, ako sa zvyklo na riadneho Kalifornčana.

„Hrávajú plážový volejbal aj sss...“ písmenko s zámerne natiahla, pričom sa otáčala a zrazu ukázala k dverám, „s Benjaminom – Benom.“

V tej chvíli som ďakovala bohu, že som tie tácky už položila, inak by sa mi s rachotom zosypali k nohám. Stál tam ten chalan a mne skoro zamrelo srdce, keď zamieril rovno k nám.

Ľúúúúbim vás! :)