piatok 20. júla 2012

Just Ordinary People 25.


Ach. Bože. Vysvetlíte mi, prečo som taká sprostá? Teda vlastne neviem čo to s tým má dočinenia, ale proste som strašne revala, tam na konci. Chápete to? Písala, počúvala som Siu a zrazu som sa len rozplakala, akoby ja som hlavná hrdinka. Never mind, enjoy this part, my lovely girls :)x





Nadýchla som sa a otvorila oči do prudkého svetla. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že som v nemocnici. Z ruky mi viedla akási hadička, vedľa mojej postele stála infúzia a pomaly odkvapkávala. Nebola som napojená na žiadne prístroje. Po ľavej strane som mala veľké okno s výhľadom na ulicu, žalúzie boli dopoly odostreté. Miestnosť bola vymaľovaná na modro, nachádzala sa v nej skriňa a v rohu písací stôl. Na ňom stála televízia a bola potichu pustená, zatiaľ čo z chodby ku mne doliehali nejaké hlasy. Vzápätí sa dnu objavil Ben s frustrovaným výrazom na tvári, no len čo zbadal, že som hore, nahradil ho radostný. Podišiel k mojej posteli, sadol si na stoličku a chytil ma za ruku.
„Čo si preboha stvárala, Madison?“
Zamračila som sa a snažila si spomenúť. Ako som ležala v posteli, nenajedla sa a nenapila, mala horúčku a zimnicu. Pousmiala som sa. „Hups,“ šepla som slabým hlasom.
„Toto už nerob nikdy viac! Vieš ako si vystrašila tvoju mamu?“ povedal karhavo, no usmieval sa na mňa. Naklonil sa a venoval mi bozk na čelo.
Hlava sa mi stále trochu krútila, ale bolo to lepšie. Chladná tekutina mi tiekla cez hadičku do žily a vracala mi silu. Keď som nahmatala tlačidlo na ovládanie postele, a naklonila ju do sediacej polohy, vošla do izby mama.
„Už si hore!“ zvolala. Ako som uvidela jej tvár, vybavilo sa mi ešte čosi. „Ma-“ skúsila som to, no musela si odkašľať, „mami, povedz mi prosím, že to nebol on.“
Na tvári sa jej zjavil previnilý výraz. „Nie!“ povedala som najhlasnejšie, ako som vládala a nepokojne sa pohmýrila. Ben skákal zmätene z jej tváre na moju.
„Zlato, je to zložitejšie, ako si myslíš.“
„Áno? Tak mi to teda vysvetli!“
„No... on...,“ mama sa nadýchla, „nemôžem ti to vysvetliť, keď prídeš domov? Teda vlastne, on ti to vysvetlí.“
Zovrela som pery. „Žiadne lži?“ spýtala som sa napokon.
Mama pokrútila hlavou. Rezignovane som pokrčila plecami a jej sa viditeľne uľavilo. „O čo ide?“ prehovoril Ben. „Poviem ti, keď budem sama vedieť.“

 TOTO pustiť ;)

Dni v nemocnici som trávila väčšinou spánkom. Nikde som nemala príležitosť takto si odpočinúť. Mama mi priniesla pár kníh, ale ja som sa na ňu stále mračila. Mala som tušenie, že čo mi povie, keď sa vrátim domov, ma nepoteší. Postupne sa môj stav zlepšil na toľko, aby som mohla ísť domov. Mama podpísala nejaké papiere a v aute sme cestovali trápne potichu. Keď mama odparkovala auto v garáži, zobrala som si svoju tašku a prešla ku vchodovým dverám. Tašku som zhodila na zem a mama bola hneď za mnou. „Tak fajn,“ hovorila som po ceste do obývačky. „Mô... no zbohom,“ vydýchla som, keď som ho uvidela sedieť na gauči.
Zdvihol pohľad od svojich rúk a pozrel mi do očí. Zase ten šok, presne také isté, ako vidím vždy v zrkadle. Ibaže tie jeho boli orámované vráskami.
„Ahoj Madison,“ povedal potichu. Pomaly som prešla ku kreslu a sadla si na operadlo. Mama sa rukami oprela o sedačku, kde sedel. „Hm...“ bola moja jediná odpoveď.
Na chvíľu nastalo ticho. Prstami som si poklepala po kolene. „Ja čakám...“
„Pozri,“ začal, „s tvojou mamou sme po celé roky udržiavali kontakt-“ Vzápätí ho mama prerušila: „Čo keby začneš od začiatku?“
Povzdychol si. „Spoznali sme sa na univerzite, v poslednom ročníku. Strávili sme spolu dva roky, a potom Jane otehotnela. Miloval som všetok čas, čo sme strávili spolu, keď si bola maličká, ale dostal som ponuku na prácu v Amerike. S Jane sme sa to snažili prekonať, pretože ona nechcela odísť z Anglicka, no... našiel som si tu priateľku, kontakt sme však neprerušili. Pre tvoje dobro si o tom nikdy nevedela, ja som bol na to príliš zbabelý, priznávam. Narodili sa mi ďalšie dve deti a potom som mal pocit, že bude príliš neskoro ozvať sa ti.“
Zhlboka som dýchala a snažila sa upokojiť. „Nemáš páru, čo to bolo vyrastať bez otca,“ začala som potichu, no môj hlas postupne naberal na intenzite, „najskôr sa mi decká čudovali, poniektorí aj vysmievali. Keď som si konečne na to zvykla, musela som sa vyrovnávať s tým, že sa o mňa starala len mama. Netušíš, aké to mala ťažké. Ty si jednoducho zdúchneš a nestaráš sa!“ Ruky sa mi triasli od zlosti, ako som naňho zazerala.
„Madison, pochop prosím, nemal som na výber...“
„Nemal si na výber?! To ty si odišiel, zbabelec! Ako si vôbec mohol, čo si za otca?! Nemohol si nás jednoducho zobrať zo sebou?! Keby ste sa naozaj milovali, dopadlo by to inak! Ako sa opovažuješ vôbec vrátiť teraz, čo odo mňa chceš?!“ v očiach sa mi objavili slzy. Prešla som ku dverám, no mama ma stiahla naspäť. „Maddie, tvoj otec...“
„On nie je môj otec!“ zvreskla som.
„Umieram,“ povedal potichu.
„Áno, teraz ma tu balamuťte rozprávkami. Navravíme Madison klamstvá, ona mi odpustí a všetko bude v poriadku, že? To by sa vám obom páčilo! Je mi z toho zle!“
Obaja však boli vážny. „A t-to...“ preglgla som, „to si mi prišiel len oznámiť a zase odísť. Nechápem načo si sa vôbec unúval!“ Všetci traja sme stáli v tichosti, zatiaľ čo mne začali po lícach stekať slzy. Zviezla som sa na zem a rozvzlykala sa, bolo toho na mňa priveľa. To, ako zúbožene vyzeral mi zrazu dávalo zmysel. „Čo mám teraz ako urobiť?“ smrkala som.
Postavil sa z gauča a prešiel ku mne. Veľkou dlaňou ma pohladil po vlasoch. Kľakol si ku mne a pozrel mi do uslzených očí. „Prosím, prepáč mi. Prepáč mi to všetko.“ Pritiahol si ma za plecia k sebe. Mala som chuť sa mu vytrhnúť, len v jeho objatí som sa cítila bezpečne. Môj ocko. Celá som sa triasla a tričko mu zmáčala slanými slzami. Ťažko som dýchala a guča v krku mi nedovolila prehovoriť. Kde bol, keď som ho naozaj potrebovala? Keď som potrebovala jeho slová, aby ma utešili, alebo iba jeho objatie? Rozvzlykala som sa ešte viac a opätovala mu objatie. Do ucha mi jednostaj šepkal prepáč. Plakala som ako malé dievča, a v tej chvíli sa tak naozaj cítila. Ako malé dievča v otcovom náručí, novonájdenom náručí. Nemal tušenia, ako mi v živote chýbal, a nevedela som mu to vyjadriť inak, len slzami. S každou kvapkou zo mňa odchádzala zlosť, ale plakať som neprestávala.
Mama ma upokojujúco hladila po vlasoch. Napriek všetkému som ho ľúbila. Videla som ho prvýkrát v živote a podarilo sa mi odpustiť mu.
„O-oci?“ vzhliadla som k nemu a utrela si slzy. Oprela som sa chrbtom o sedačku, on z jednej strany a z druhej si prisadla mama. „Koľko... koľko času ešte m-máš?“ spýtala som sa trasľavo.
„Neviem... mesiac? Dva?“ Oprela som sa čelom o jeho plece a hruď sa mi otriasala vzlykmi. Držala som ho za ruku, a do ticha sa ozývali iba moje smrkanie a jeho namáhavý dych.
„Odpúšťaš mi?“ spýtal sa po chvíli. Čo som mala povedať? Iba som prikývla a v tej chvíli sa rozplakala aj mama. Rozosmiala som sa nad absurdnosťou tejto situácie a obaja sa ku mne pridali. A tak som sedela na studenej dlážke, v objatí mojich rodičov, zatiaľ čo sa priplichtila aj Dorrit, plakala som a zároveň sa smiala. V srdci som nadobudla pokoj. Na začiatku som mala chuť na otca iba kričať, ako veľmi ho nenávidím, ale prešlo ma to. Pochopila som, že tým by som nič nevyriešila a iba sa ukrátila o čas, strávený s ním. Ešte som ho ani nespoznala a on o chvíľu so mnou nebude. Po tomto zistení som sa opäť rozvzlykala a nemohla zastaviť slzy. Taká nespravodlivosť. Prečo sa ten hore zahráva s našimi životmi tak veľmi?
„Nie je to fér, nie je to fér,“ opakovala som nahlas a zízala pri tom do otcových očí, ktoré sa začali napĺňať slzami. „Moje dievčatko,“ šepkal a zvieral moju ruku čo najsilnejšie. Musím byť silná, ja to zvládnem. 

Celý deň som v pyžame, a ani sa nemienim prezliekať, akurát čo pôjdem do sprchy :D Taký krásny lenivý dníček som mala :D Vy ako prázdninujete? :))
Ty kokos, to čo som napísala? :D teraz som zo svojich myšlienok tak zmätená, že som tam dala Strange Way Of Life, a všimla som si to asi až o 10 minút :D

20 komentárov:

  1. Rozplakala si ma :/ Je to nadherne :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Neskutočne nádherné :) Plačem..ešte keď som si k tomu pustila tú pesničku :'(
    ♥ teším sa na ďalšiu ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. prekrásne to je :) ježiš dievča, dokonalo píšeš, neuveriteľne :* dokonalá časť, aj keď taká smutná :/ lovee ya much more beauty :*

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Nevravela som, že to bude jej otec ? :D :D ...je to krásne ty mrcha :) aj mne sa tlačili slzy do očí, že už nebudú spolu. ;( ale je to nádherné :) pokračuj. ! Ľuuubim ťa :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. a ja som ti vravela, že to bude jej sused :D ty si mrcha :( :D ďakujem, tiež ťa ľúúúúbim :)x

      Odstrániť
  5. bože :) to je tak neskutočne nádherné :) vedela som, že to je jej otec (há :D) ale, že umiera?? všetko dobré musíš hneď zničiť! :DD si zlá :) bat aj stil láf júú ♥ xx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. prepááč :( ale veď nejaké grády to musí mať, inak by to už bolo dávno skončené :D ďakujem end aj stil láf jú moore! xx

      Odstrániť
  6. Je to krásne :) Tiež som sa pri konci rozplakala :/

    OdpovedaťOdstrániť
  7. :) och! PERFEKTNÉ! :* aj ja som sa rozplakala bé :') krásne , nádherné, úžasné! Môj slovník nie je taký bohatý aby opísal túto časť aj proste celé tvoje písanie <3

    OdpovedaťOdstrániť
  8. OMG, Katie, toto je prekrásne, tiež plačem, tá pesnička k tomu <3
    je to krása, opis tej situácie je úplne dokonalý...úžasné, teším sa na ďalšiu kapitolku :)) ľúbim ťáá :) :*
    Eli:)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. oooch Katie, ty tak neskutočne krásne a dojemne píšeš... proste... nemám rada také tie FF, čo sú celý čas iba o love story, potom sa tam niečo skomplikuje ale nasleduje rozprávkový koniec...presne takáto ty nie si, a to na tebe zbožňujem♥ verím, že nám ešte pripravíš veľa prekvapení... love ya!♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. nooo, hupsik :D myslím, že už sa to veľmi neskomplikuje a nastane presne čo hovoríš, ale však snáď to napíšem dobre :D ďakujem, love ya too!♥ xx

      Odstrániť