Life Goes On 04.

Guys, like seriously...

Happy April Fools' Day! 

Povedzte, kto z vás sa aspoň trochu zľakol, keď zbadal ten prázdny blog? Si myslíte, že by som bola schopná len tak ľahko vás opustiť? :) Dúfam, že ste hneď nezanevreli na mňa, a vrátite sa aspoň aby ste si toto prečítali:P

I'm sorry, naozaj som dnes nikoho nenapálila, a toto sa mi zdal ako ten najprijateľnejší nápad, aj keď ste mi to asi nezožrali;) 

Anywaay, vyoblievané a vyšibané ste? Lebo moja stena a dlážka toho schytala viac než ja, za čo som vďačná, hoci dedkov "voňavý" (cháp ako odporný) parfém sa na mne bude držať aj tri dni :) 

Pre tých, ktorí by mali pocit, že si toto musím žehliť som napísala aspoň časť, enjooy♥

Ledva som si stihla prečesať vlasy a zapnúť gombíky na košeli, keď mi Eleanor do náručia strčila prvú škatuľu. „Vonku je dodávka, nalož to a vráť sa.“
„Teba strašne baví komandovať ľudí, však?“ zaškerila som sa na ňu.

„Ani si nevieš predstaviť ako. No tak, nemáme na to celý deň.“ Postrčila ma ku dverám a skoro som do nich vrazila.

„Mala som pocit, že hej,“ šomrala som si popod nos. Ani som nepočítala, koľko krát som prešla hore-dolu, ale mala som pocit, že to trvá večne.

„Kde je vlastne Harry?“ zamračila som sa, keď už aj Louis stál pri dverách a chystal sa na odchod. Nečakala som na odpoveď a nakukla do obývačky, aj keď som vedela, že tam nebude. Dvere na izbe boli dokorán otvorené a zahliadla som, ako Harry sedí na okraji postele. Tvár mal zaborenú v dlaniach, a ja som si opatrne sadla vedľa neho a položila mu ruku na chrbát.

„Deje sa niečo?“

Vzdychol si a zdvihol hlavu, no nepozrel na mňa. Teraz som mu prstami jemne odhrnula kučery z očí a on sa mykol, akoby som ho poštípala. Zovrela som pery a postavila sa, no okolo pása sa mi zrazu omotali ruky a Harry si ma potiahol na kolená.

„Prepáč,“ vydýchol do môjho krku, „len rozmýšľam nad nemocnicou.“
„Prečo?“

„Nechodím tam rád, a zároveň áno. Každý tam má svoje trápenia, a ja sa necítim na to, aby som sa do toho staral, no potom vidím tie rozžiarené tváre našich fanúšikov, a...“

„Ja viem. Chceš, aby som šla s tebou?“

„Nie, to je v pohode...“

Chvíľu sme mlčali, no potom som sa postavila a potiahla ho za ruku. „Mali by sme ísť.“

Pred dverami mi venoval jemnú pusu a potom aj s Louisom nasadli do jeho auta. Ja s Eleanor sme sa odviezli k jej bytovému komplexu a pod zatiahnutou oblohou začali vykladať škatule s vecami.

„Tie ťažšie tu necháme na chlapcov, my toho nevezmeme veľa,“ žmurkla na mňa.

„Prosím, povedz, že vám ten výťah funguje,“ zaúpela som, keď sme vkročili do haly.

„Musím ťa sklamať,“ zaškerila sa na mňa a vykročila smerom k schodom.

„To nemyslíš vážne, na ktorom bývaš?“

„Na treťom. To zvládneš, poď.“

„Neznášam ťa,“ mrmlala som si po ceste, a to opakovala, keď sme sa vracali asi tretí krát.
To už našťastie Eleanor za sebou zabuchla dvere a krabice nohou pošuchla smerom k obývačke. Zvalila som sa na gauč a sledovala, ako zapaľuje vonné sviečky, ktoré vytiahla z niektorej škatule.

„Dáš si čaj?“ spýtala sa, a ja som ju šuchtavým krokom nasledovala do kuchyne, kde som nazrela do skriniek.

„Tento,“ ukázala som na zelený Twinings. „Iba s citrónom, okej?“

„Jasné.“ Zatiaľ čo ona postavila na vodu, usadila som sa za kuchynský stôl a uprela pohľad von oknom. Z ťažkých oblakov sa pomaly pustili kvapky, no neprekvapilo by ma, keby sa neskôr znovu vyjasnilo. O chvíľu predo mnou pristála bodkovaná šálka a ja som zdvihla prekvapený pohľad k Eleanor.

„Nehovor to Louisovi. Mám ešte ďalšie dve.“

Zasmiala som sa a oboma rukami zovrela hrnček s pariacim sa nápojom. Opatrne som skúmala Eleanorin zamračený výraz, pred chvíľou sa zdala úplne šťastná. „Čo sa stalo?“

„Neznášam toto.“ Lyžičkou si rozmiešala cukor v šálke a doliala si tam mlieko.

„Tak prečo si tam to mlieko dávaš?“

Usmiala sa, no neprestala sa mračiť. „Tak som to nemyslela. Louis o chvíľu znovu odíde, a ja sa musím vrátiť do školy. Stále sa tvárim, že mi to nevadí, ale dolieha to na mňa.“
„Louis odíde? Kam?“

„Ty to nevieš?“ Vyzeralo, že toto aspoň na chvíľu rozptýlilo jej pozornosť.

„Nie, nikto mi nič nepovedal.“
„Tak v tom prípade ti nič nepoviem ani ja.“
„Calderová, vysyp to!“ Chytila som ju za ruku a dívala sa na ňu so zdvihnutým obočím.
„Tak fajn, ale odo mňa to nemáš.“ Prevrátila som očami a ona pokračovala. „Chalani idú do Afriky...“