Life Goes On 05.

I was dreaming we were running from the city burning

down 

down

down

Made a break, a new escape and let the world crash 

down

Louisiana

„Poď,“ netrpezlivo ma potiahol za ruku a ja som ho celá zmätená nasledovala.

„Kam?“ spýtala som sa, no môj hlas znel úplne cudzo.

„Musíme ísť.“
Zrazu mi do ruky strčil nejakú fľašku, no pokračoval v chôdzi, čoraz viac zrýchľoval. „Napi sa,“ prikázal mi a moje chodidlá narazili na tvrdý betónový povrch. Uvedomila som si, že som bosá, ignorovala ostrú bolesť kamienkov zarezávajúcich sa mi do kože a odpila si z neznámeho nápoja. Popálilo mi to hrdlo a zatvorila som oči, pretože sa mi zatočila hlava.

Keď som ich otvorila, stáli sme na vrchole nejakého kopca.

„Daj si ešte,“ povzbudzoval ma.

„Ja nechcem,“ snažila som sa odmietnuť, no on mi priložil fľašku k perám a musela som poslúchnuť.

Ohňostroje. Alebo to bol môj prvý dojem. Neskôr som si uvedomila, že sa približujú a stúpa z nich dym. Oheň. Horúčava. Tráva pod mojimi nohami vzbĺkla a popálila mi chodidlá, no bolesť sa nedostavila.

Prišla až vtedy, keď som si uvedomila, že som sama. Videla som známe tváre. Brat. Otec. Paul. Mama.

„Niall?“ zakričala som z plných pľúc, ktoré sa mi vzápätí naplnili dymom.

Prudko som sa strhla a zmätene som zdvihla hlavu. Ešte stále som mala zažaté svetlo a líce položené na mojom výtlačku klasiky Odviate vetrom. Celá roztrasená som sa posadila a vložila do knihy záložku, potom som vykĺzla z postele a natiahla sa po župan, čo som mala prehodený na stoličke.

Vzdychla som a prstami si prebehla bledé vlasy, ktoré mi siahali po bradu a ani zďaleka sa nedali považovať za husté. Prečo sa to zase vracia?

S pocitom, že aj tak už nezaspím som sa odkradla do kuchyne a snažila sa nájsť aspoň kúsok nejakej čokolády. Práve som môj úlovok vyťahovala zo skrinky, keď ma na rebrách pošteklili prsty, ja som sa strhla a čokoláda s buchotom dopadla na zem.

Otočila som sa s rukou pritisnutou na ústach, aby som nevykríkla a druhou uštedrila narušiteľovi ranu do hlavy.

„Nathaniel James Higgins, ja ťa asi zabijem!“ vyprskla som, keď mi oči spočinuli na mojom škeriacom sa, o dva roky staršom bratovi.

„Aj ja ťa rád vidím.“ Objala som ho okolo krku a on si ma k sebe tesne privinul.

„Čo robíš doma?“ zamrmlala som mu do krku a odtiahla sa od neho.

„Mám na teba dávať pozor, ak si nespomínaš.“

„Fajn, čo to máš doboha s vlasmi?“ Dlhšie kučery vymenil za krátky strih, prstami som mu prešla po jemnom strnisku.

„Nepáči sa ti to?“ potiahol ma za ruku do obývačky a ja som ledva stihla schmatnúť moju čokoládu. Zložila som sa do tureckého sedu na konferenčný stolík, zatiaľ čo on oproti mne na gauč. Zdvihol obočie, ale nekomentoval to.

„Páči, ja len že si iný. Kedy si prišiel?“
„Nedávno, sklamaný z toho, že som z letiska musel ísť sám.“

„Na moju obranu, nikto mi neoznámil kedy ti príde lietadlo. Ako sa má Su?“ spýtala som sa, referujúc na jeho priateľku, ktorá očividne zostala v Írsku.

„Skvelo, naozaj.“ Otvorila som obal a odlomila si kúsok čokolády, potom ju posunula k nemu.

„Nebudem v najbližšej dobe krstná?“ spýtala som sa vážnym hlasom.

„Preboha,“ čokoláda mu až zabehla, vystrašene vyvalil oči a ja som sa zasmiala na jeho výraze, „ja... ja som ešte príliš mladý...“
„Veď kľud, to bol iba žart.“

Oprel sa nazad a znovu sa mu na tvári usadil ten jeho typický úškrn. „Prečo sa vlastne uprostred noci zakrádaš do kuchyne?“

Pošúchala som si oči a potom šepkala. „Tie sny... už zase sa vracajú. Tri dni za sebou to isté.“

„Och, Ana,“ povzdychol si a potiahol ma k sebe. Vždy som sa pri ňom cítila ako to malé dievčatko, ktoré vzhliadalo na svojho veľkého brata. Nespočetné bitky a hádky sa nemohli vyrovnať takýmto chvíľam, keď som si v jeho objatí pripadala absolútne v bezpečí. Ľudia často predpokladali, že sme dvojičky, napriek výškovému rozdielu. Rovnaké veľké zelené oči, bledé vlasy, nos jemne vytočený dohora a hornú peru mierne väčšiu než tú spodnú. Niečo po otcovi, ale ponášali sme sa na mamu. Otec by niekedy odprisahal, že ju vo mne vidí. Hovorieval, že mám niečo z jej aury.

Nebrala som to vážne, ale rada som sa porovnávala s maminými fotkami. Vzhliadla som k tej, čo sme mali na stene vľavo, mama sa usmievala do objektívu, jednou rukou kývala a druhou držala rúčku bicykla. Zovrelo mi hruď.

„Môžeme sa baviť o niečom inom?“ poprosila som Nathana potichu.

Chvíľu rozmýšľal nad témou. „A ako tvoja maturita?“ spýtal sa zrazu. I keď som o dva mesiace mala dovŕšiť dvadsať, maturovala som iba pred mesiacom.

„Chceš vidieť diplom?“ spýtala som sa už s úsmevom, hoci v očiach ma stále pálili slzy.

Tak sme sa dozvedeli niečo o Ane konečne, začínam si túto moju postavu obľubovať. Škoda len že,... no nič, radšej mlčíím:)

Natlačila som si do hlavy dejepis, a ani po toľkých rokoch ma neprestáva udivovať, aké p*čoviny sa musíme učiť-_- A že sa vôbec musíme učiť-_- Radšej keby sme v škole vykonávali niečo životu prospešné, ako napríklad písanie príbehov o piatich buzerantoch (nou hejt:D), alebo by nás motivovali niečím iným než len súdením našej inteligencie podľa schopnosti napísať písomku. Hviezdy nie sú v tej správnej pozícii na to, aby som zvládla prežiť do konca školského roka.

Čakám na komentáriky, love you guuyz, xo