Summer love.

No... nápad vznikol okolo štvrtej noci s Maruš, a dneska som to napísala len tak narýchlo, takže to aj tak vyzerá ale... hope you'll like it :P

táto je moja obľúbená z nového albumu :) a ešte táto, lebo Ed♥

Zobudila som sa práve vo chvíli, keď sa do auta opreli zapadajúce slnečné lúče a príjemne mi pošteklili tvár, ale nechala som oči zatvorené, pretože som si chcela vychutnať ten moment. Keďže som začala veriť, že život nie je tá ťažká minulosť, ktorú so sebou vlečieme, či neistá budúcnosť, ktorú nikto nevie predvídať, snažila som sa žiť prítomnosťou. A moja prítomnosť bola v tej chvíli uprostred diaľnice, kedy mi slnko svietilo do tváre po krátkom podriemavaní.

„Dobrý večer, spiaca krásavica.“

Bez otvorenia očí ma jeho hlas mimovoľne prinútil k úsmevu. Napokon som pootvorila jedno oko a pozrela naňho, ako šoféruje a zároveň sa na mňa pozerá so všetkou láskou, ktorú mi môže dať.

„Prestaň na mňa tak zízať a radšej sa sústreď na cestu, krásavec.“

Lepšie som sa posadila a vykukla von oknom. Bol jeden z tých horúcich podvečerov, keď sa teplo držalo všade; cesta bola tak horúca, že z nej sálajúce deformovalo okolité tvary. Ale bolo nám to jedno, boli sme spolu. Práve vo chvíli, keď som sa natiahla do tašky pre balzam na pery, ku mne cez okno prenikla známa vôňa.

„More? Ako dlho som spala?“

„Povedzme, že dosť dlho na to, aby sme sa ocitli pri našej destinácii,“ usmial sa a ja som sa naklonila, aby som mu venovala pusu na líce.

Stretli sme sa v strede mesta, v každodennom ošiali, keď som vo vnútri prežívala obrovskú bolesť, pretože som takmer zabudla, čo je to pravá láska. Jeho štýl života... Zaujímavý pre iných, ale nie atraktívny pre mňa: veci, čo upútali moju pozornosť boli jeho oči, jeho úsmev, ale predovšetkým jeho myseľ. Bojoval o mňa, proti mojej prvotnej ľahostajnosti, proti mojej hrubosti a nakoniec, proti mojim strachom.

Podmanil si ma uprostred rutiny, s veršami napísanými jeho rukou, s malými správami, ktorými mi oznamoval, ako mu chýbam; predovšetkým môj hlas. Prečítal si každý článok, alebo hlúpy papier a povzbudil ma, že som najlepší spisovateľ, akého pozná, počkal, kým som bola pripravená na milovanie s ním. A pomohol mi uniknúť, nie zo sveta, v ktorom žijem –pretože sa mi páči, čo robím– uniknúť z plytkého dna, na ktorom som bola.

Verila som. Nie ako vo filmoch, nie ako v mojich snoch. Išiel ďalej, až za hranice. Ja viem, ostatní si mysleli, že je nerealistický, ale bol to presne ten muž, akého som chcela. Výnimočný. A keď jeho tvár žiarila v lúčoch slnka, bola som si celkom istá, že moja láska je tam.

Niekedy sme unikli spolu. Zanechal za sebou svoj populárny život, zobral moje auto a šoféroval. Kam? Koho to zaujímalo? S nejakým jedlom, vínom a čokoládou na zadnom sedadle roztopenou od tepla, spoznávali sme miesta. Zastavili sme, kde sme chceli. Zaspávali sme v objatí uprostred ničoho. Bol to jediný spôsob, ako sme mohli uniknúť zo sveta, akoby sme znovu okúsili mladosť každým ďalším výletom.

Keď auto zastavilo, otvorila som dvere a s pôžitkom si pretiahla končatiny. Doľahlo ku mne škriekanie čajok, a zasmiala som sa ako malé dievča. Keď som sa obzrela naňho, už stál na piesku a bežal rovno k vode.

„To ma ani nepočkáš?“ zakričala som naňho a čo najrýchlejšie za rozbehla za ním. Piesok poddávajúci sa pod mojimi nohami mi sťažoval kroky, no o chvíľu som ho dobehla a chytila ho za ruku.

Prudko ma k sebe potiahol a ja som so smiechom narazila do jeho hrude. No úsmev na jeho tvár na chvíľu zamrzol a vážne na mňa pozrel. „Láska chcela... chcela by si so mnou stráviť zvyšok života?“

„Ty...“ Je toto vôbec pravda? „ty ma žiadaš o ruku?“

„Nie...“ Zahanbila som sa... bože, som taká naivná! „Kráska.“ Zaborila som si tvár do jeho trička a snažila sa upokojiť tlkot splašeného srdca. „Nechaj ma dokončiť. A chcem, aby si sa na mňa pozrela.“

Opatrne som zdvihla hlavu a on mi jednou rukou pohladil červené líce.

„Neverím vo formálnosti. Neverím v ceremónie. Nepýtal som sa ťa, aby si si ma vzala. Pýtal som sa presne to, čo som povedal: Chcem s tebou stráviť zvyšok života, bez obradov, bez zložitých vecí, bez sociálnych pravidiel.“

Nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať. Nakoniec sa spustilo oboje naraz a z úst mi unikli vzlyky zmiešané so smiechom. „Chcem s tebou cestovať po svete, smiať sa s tebou z hlúpostí, plakať s tebou od bolesti. Chcem poznať každý centimeter tvojej kože spolu s vráskami času. Chcem byť tvoj. A ty buď moja. Prosím.“

A pri sľube zapadajúceho slnka, nášho jediného svedka som prisľúbila: „Áno.“

Mám taký pocit, že je to sladké ako ten marcipán, čo máme odložený v chladničke pre moje zlato (nabudúce, keď prídeš k nám ťa to čaká :-*)

Čo poviete?♥