Stay Inspired 07.

enjoy♥

Lacey nemohla dýchať kvôli šatám, čo mala stiahnutým okolo jej útlej figúry. Na jej tvári sa však nezračil ani náznak emócie. Nezostala v nej sila na nadšenie, či radosť. Predpokladala, že v nej nezostalo nič. Prázdnota.
Bolo smiešne, že to cítila práve tak. Všetci títo ľudia tu boli kvôli nej. Boli tu učitelia a študenti, profesionáli a kritici, všetci tľapkajúci ju po chrbte a hovoriaci jej, že by mala byť tak hrdá. Mala talent. Mala potenciál. Uvedomovala si to, ale nemohla sa prinútiť vážiť si to. Všetky tie milé slová, vychádzajúce z úst s veľkým úsmevom, pochvaly a obdiv.
Potichu sledovala dav ľudí, premieľajúci sa okolo nej. Každý z nich sa vráti domov; či už k rodine alebo priateľom. Nezáležalo na tom, ku komu sa vrátia, skrátka odídu. Ale ku komu sa mohla vrátiť ona? Možno nie tak celkom, ale osamela.
Zobrala z tácky pohár bieleho vína a začala sa predierať davom. Bol tam hluk, nemohla sa sústrediť. Potrebovala ticho. Utiahla sa do rohu, kde na stene visel jeden z novších obrazov. Zvuky k nej stále doliehali, ale vždy to bolo lepšie ako byť priamo v centre diania.
Zízajúc na obraz sa cítila trikrát horšie, ako inokedy. Akoby jej postava videla až na dno duše, hoci sa nepozerala celkom na ňu. Lacey upriamila pohľad na strop a zdvihla pohár s vínom.
Prípitok.
Rodičia by boli hrdí.
Povzdychla si a priložila si pohár k perám. Len čo si odpila, za sebou začula kroky. Zvrtla sa a naskytol sa jej pohľad na neznámeho chlapca. Vyzeral mladší než ona a so zaujatím hľadel na obraz pred ním.
Preskočil pohľadom naň a na Lacey a to zopakoval niekoľkokrát. Ona len potichu stála, sledujúc každý jeho pohyb.
„Maľovala si sama seba?“ spýtal sa napokon.
Ústa sa jej sformovali do slabého, ale úprimného úsmevu. Aká jednoduchá otázka v nej dokázala vyvolať to, čo sa nikomu nepodarilo celý večer. Bolo to tým, že to vyšlo práve z jeho úst?
Zatvárila sa záhadne. Zákutia jej duše boli ohlodané, a vedela, že taký obraz by už nedokázala namaľovať. Vlastne už dlhú chvíľu nemaľovala nič. „Áno aj nie...“
Jej slová boli tiché, no pocity, čo na ňu v tej chvíli doľahli boli ako príboj. Prudko sa trieštili o jej polámané srdce. Keby jej ho niekto dokázal aspoň pozliepať lepiacou páskou. V tej chvíli o tom pochybovala, no človek nikdy nevie, čo prinesie budúcnosť.
...
„Mae? Je všetko v poriadku?“
„Nie. Teda áno, v podstate. Neviem,“ povzdychla si zodpovednejšia sestra.
„Ako to?“
„Lace, musíš prísť domov. Ja... viem, že máš školu a chápem to, lenže vyskytla sa zložitá situácia. S Rose všetko zvládam, no volali mi z práce. Vieš čo som sa uchádzala o to miesto v Berlíne?“
„Áno?“
„Dostala som ho. Bola by to úžasná príležitosť, keď som to v Londýne vzdala.“
Lacey vedela, akú obetu sestra prinášala tým, že sa presťahovala do ich rodného mesta, aby sa mohla postarať o Rose. Nervózne si pritiahla kolená k hrudi a objala ich jednou rukou, zatiaľ čo druhou si pridržiavala mobil pri uchu. Margaret po celé roky kryla Lacey chrbát. A teraz keď to potrebovala ona, Lace nemohla zbabelo cúvnuť.
„Fajn,“ vydýchla roztrasene, „idem domov.“

Extrémne dokonalá časť od Kačenky, aj tá ďalšia je :) Od piatka si tu hovieme, robíme otlačky na stenu, kecáme, kreslíme, pozeráme filmy a vravíme si ako moc milujeme Starka z Avengers ;D Je nám dobre.. ak sa podarí aj muffiny upečieme (hádam nič nepodpálime :P) ..napíšte Katuške komentár, lebo neviete čo je to počúvať ako tu hromží, že sa to nikomu nepáči a ona končí :D ..pa, ľúbime vás :) -Maruš