Let Me Love You - Prológ.

Takže takto... bolo to dosť rýchle rozhodnutie, rozmýšľala som dneska v noci, keď som nemohla spať kvôli zapchatému nosu...
Neviem, čo bude so Stay Inspired... možno to potom prevezme Maruš, ale ja v tom pokračovať nebudem, lebo tá poviedka vážne nie je pre mňa. Nevytvorila som si k Lacey taký vzťah ako napríklad k Will. Dúfam, že sa na mňa nenahneváte.
A tak s Maruškiným dovolením som sa rozhodla písať jej poviedku Let Me Love You. Tento prológ, aj prvé dve časti písala ona, ja som si ich len trochu upravila. Enjoy♥

Prevážila som sa z jednej nohy na druhú a s povzdychom som sa nervózne obzrela po miestnosti. Kedy to už začne ?! Klepkala som opätkom o starú podlahu, nervózne si hrýzla peru. Keď som otočila hlavu po druhý krát pri reproduktoroch sa zázračne zjavil nejaký povedomý chalan. Veľmi povedomý, tie vlasy som už niekde jednoznačne videla. A keď k nemu pri kráčal blonďavý chlapec obliala ma horúčava, takmer ma neudržali nohy. Riskovala som pád na zadok. Viem, z kade ten úsmev poznám.

 „Mia nemôžem tu byť. Oni sú tu, alebo aspoň prídu.“

Cúvla som späť ku stoličke, kde som mala veci a priškrtene vysvetľovala Mii, ktorá aj tak nemohla chápať, prečo tak náhle odchádzam. Vlastne ma trochu zachvátila panika. Do rozhádzanej kabelky plnej mojich bludov som hodila fľašku minerálky s telefónom, ktorý som dovtedy zvierala v ruke. Šklbla som každým opätkom, schytila topánky do ruky s bežala k východu. Všetko sa to dialo rýchlo, okolie som mala rozmazané. Vedela som len, že ak rýchlo nezmiznem budú z toho problémy.  Do úzkych dverí sa naraz pchali dve telá. Len ťažko som mohla vnímať o koho som sa vo dverách obtrela. Takmer som bokom, po špičkách prekĺzla ibaže na páse ma zachytila silná ruka a stiahla ma späť. Celé zle! Rýchlo som dýchala, hruď sa mi dramaticky dvíhala až sa takmer obtierala oňho, bol veľmi blízko. A to nebola práve výhoda pri tom ako krásne voňal, a čo to so mnou vždy robilo. Topánky mi s buchotom vypadli z ruky, nohy mi tŕpli. Nevládala som pri ňom.

„Takže si to ty,“ vydýchol mi do tváre. Usmieval sa, nič nevedel. Oprela som sa o zárubňu za mnou v pokuse ukľudniť sa. Siahol po mojej ruke, ale chytiť ju som mu dovoliť nemohla. Radšej som ju rýchlo zasunula za chrbát. Slová zo mňa nevychádzali, ostala som paralyzovaná. Mohla som naňho len ticho hľadieť zdola, vlhkými očami, ktoré som mala doširoka roztvorené. Takmer nebadateľne som pokrútila hlavou a pokúsila sa vymaniť. Pomedzi nás vošiel niekto, koho sme obaja prehliadli, no mne zabránil v úteku. To, že sa na nás dvoch upieralo celkom dosť očí nám tento krát neprekážalo. Vnímali sme len jeden druhého. On sa na mňa natlačil úplne, boli sme telo na telo, tváre len kúsok od seba.

„Povedz niečo,“ šepol znova. Zvrtla som hlavu doľava, tak aby som sa naňho nemusela pozerať a s roztraseným hlasom som povedala to posledné, čo som musela.

„Ja už ti nemám čo povedať.“

V tej chvíli ma pustil, a mne stiekli po lícach slzy. Miesto kde ma držal pálilo, a ja som ušla. Neotočila som sa, nevedela som, či ide za mnou. Kričal moje meno. Bude mi chýbať, ale ja už nevládzem...