Stay Inspired 10.

Well... enjoy♥

„Si v poriadku?“ ozval sa pri nej chlapčenský hlas. Nebola si istá, či si to len nenamýšľa.

Napriek tomu sa vystrela, rozpažila ruky, tvár vyvrátila k oblohe a stále so zatvorenými očami odpovedala: „Asi si myslíš, že som blázon, ale nie som. Proste mám rada dážď.“

„Aha, jasné. A, eh, nie je ti zima?“

„Je,“ na tvári sa jej objavil blažený úsmev, „to nevadí.“

Ani na okamih jej nenapadlo zamyslieť sa nad tým, čo vlastne robí na ulici, oblečená len v tielku a nohavičkách, premrznutá na kosť, a napriek tomu sa cítila tak, ako už dlho nie. Spokojne.

„Nemala by si ísť dnu?“ Ozvalo sa znovu a vtedy už Lacey otvorila oči. Vzápätí zalapala po dychu a ruky jej vyleteli k premočeným vlasom. Vody z nich bola ľadová a spôsobovala jej ešte väčšie zimomriavky než samotný dážď.

„To si ty,“ vydýchla. Stál oproti nej, bol rovnako mokrý ako ona, ruky vo vreckách, na tvári zvláštny výraz.

„A ty si Lacey?“

„Odkiaľ vieš moje meno?“

„Bol som na tej výstave. Ja som Liam.“ Namiesto toho, aby k nej vystrel ruku, vyzliekol si mokrú mikinu a podal jej ju, snažiac sa na ňu príliš nezízať. „Obleč si to. Vždy lepšie ako nič.“
„Vďaka.“ Lacey vopchala ruky do rukávov, no okraje si musela dvakrát zohnúť, aby vôbec mohla vystrčiť dlane. Mikina bola studená, no zakrývala jej polovicu stehien a dážď ešte viac zvýraznil jej chlapčenskú vôňu.

Chvíľu sa na seba len ticho dívali, skúmali jeden druhého pohľadom. Napokon Lacey prešla cez bránku a zviezla sa na zem popri múriku.

„Čo to robíš?“ spýtal sa Liam a pozrel na ňu dolu.

„Nechcem sa vrátiť dnu,“ odpovedala na jeho predchádzajúcu otázku, „a mám rada dážď.“

„Aha. To už si vravela.“

Lacey znovu zatvorila oči, hlavou sa oprela o drsný povrch múru za ňou a kolená si pritiahla k hrudi. O chvíľu vedľa seba teplo iného tela.

„Prečo sa nechceš vrátiť dnu?“

„Prečo nejdeš domov?“ Otvorila jedno oko a zboku naňho pozrela. Akoby naschvál, Liam sa pozrel dolu na svoje ruky. Povzdychol si, neodpovedal. „Tak vidíš.“

„Ja tu nebývam, som len na návšteve,“ povedal po chvíli, skoro nečujne, „ale i tak nechcem ísť domov.“

„Prečo?“

„Najskôr odpovedz ty.“

Lacey si odhrnula z čela mokré vlasy a jemne sa zahniezdila. „Sme úplní cudzinci. Načo by som ti to vešala na nos?“

„Nie sme až takí cudzinci. Viem, že si Lacey, maľuješ a máš rada dážď. Ja som Liam, ktorý tu s tebou z neznámeho dôvodu mrzne a chce ťa vypočuť.“

Na tvári sa jej objavil úsmev. Prepletala a rozpletala skrehnuté prsty, premýšľala nad odpoveďou. „Ten dom je plný spomienok. Neviem, necítim sa tam dobre. Je to komplikované, zomreli mi rodičia a ja som zostala starať sa o malú sestru. Opäť som tri dni nespala a som osamelá. Teraz som skončila s tebou na ulici, a... neviem čo ďalej...“

„To poznám.“

„Ako to?“ Až teraz sa Lacey zblízka prizrela jeho tvári. Vyzeral unavený a pod očami mal tmavé kruhy.

„Rozišiel som sa s priateľkou... ešte stále má v mojom byte svoje veci, ktoré si tam ponechávala akoby naschvál. Odcudzili sme sa, a ja sa tam už vrátiť nechcem. Preto som tu, spamätávam sa. Zaujímavé je, že táto konverzácia je asi najnormálnejšia, akú som mal za posledné dni.“

„Neviem, či ju možno označiť za normálnu s dievčaťom, ktorého prvá veta k tebe bolo uistenie, že nie je blázon.“

„To je tiež pravda,“ zasmial sa Liam a Lacey ho slabo buchla do ramena. „Au. Máš neskutočnú ranu.“
„Hej!“

„A prečo sa proste nepresťahuješ aj so sestrou?“

„Neviem... nechcem ju vytrhnúť z prostredia na ktoré bola zvyknutá celý život.“

„No tým trpíš ty.“
„Niekedy sa musíme obetovať pre dobro ostatných.“ Lacey bola rada, že prší. Dúfala, že Liam nezbadá slzy, čo sa jej tlačili do očí.

„To nie je fér. Myslím si, že aj ona by sa lepšie cítila niekde inde. Možno jej to pripomína rodičov, no zároveň je to pre ňu ešte ťažšie.“

„Čo ty o tom vieš?“ spýtala sa zostra, celkom zabúdajúc na to, že sa chystala plakať.

„Keď som bol malý, zomrel mi otec... Mama sa musela celkom sama postarať o mňa a dve sestry. Spočiatku to bolo ťažké, ale keď sme zmenili prostredie a prestali na to myslieť... voľným priebehom to pomaly zmizlo z našich životov.“
„Prepáč. To som nevedela.“
„V pohode.“
Všetko stíchlo. Lacey počula jemné čľupkanie dažďa už len z diaľky. Triaška, čo prechádzala jej telom pomaly ustupovala. Zrazu sa rozospieval podvečerný slávik a Lacey sa okamžite usmiala, spomínajúc na detstvo.

„Čo je?“ spýtal sa jej Liam, skúmajúc jej tvár.

„Spomenula som si, ako sme s mamou sedávali vzadu na hojdačke a počúvali spev vtákov, zatiaľ čo sa zmrákalo.“ Liam sa na ňu usmial a ona mu úsmev opätovala. „Nechceš ísť dnu?“ vyhŕklo z nej skôr, než si stihla zahryznúť do jazyka...

No konečne je tam! Ste spokojné s Paynom? :) Viem, že vás to neuchvátilo tak, ako NTL, ale mohli by ste mi nechať komentárik? ;) loove you xx