Stay Inspired 06.

Pomaly sa mi tento príbeh prestáva páčiť. Neviem... asi to vzdám po chvíľke. Lenivá som strašne, škola ma zmáha a neznášam to tu. No ale na tom nezáleží, enjoy♥

„Mami? Ako sa máš?“ spýtala sa Lacey, keď konečne uvidela jej tvár. Hneď sa však aj zarazila. Alicia mala pod očami tmavé kruhy, jej vlasy vyzerali ako vtáčie hniezdo a na sebe mala starú otcovu košeľu. Pošúchala si nos a pokrčila plecami.

„Kde je Rose?“

Znovu len pokrčila plecami.

„Tak načo si vôbec súhlasila, aby sme spolu volali?“

Alicia sa zadívala niekde za obrazovku. Jej zvyčajne veselý pohľad a úsmev na tvári vystriedal prázdny výraz. „Mami, nemôžeš za to.“ Lacey presne vedela, čo jej chce povedať.

„Počúvaj ma. Viem, že je to strašné, ale musíš sa pozbierať...“

„Lace, sľúb mi niečo,“ prerušila ju zrazu. Jej hlas bol slabý. Vrásky na tvári sa jej výrazne prehĺbili. Na lícach, teraz až priam nezdravo sivého odtieňu, mohla vidieť stopy po slzách.

„... kvôli Rose, otec by to tak chcel... Čo?“

Zdalo sa, akoby chvíľu nemohla nájsť slová. Otvorila ústa, a pôvodne vety, čo mali znieť tak presvedčivo a pevne, prešli do šepotu. „Sľúb mi, že nezabudneš. Že nezabudneš, ako sme vás s otcom ľúbili, akí sme boli hrdí. Verím, že sa postaráte o Rose, však?“

„Čo? O čom to rozprávaš?“

„Ľúbim vás.“

Alicia zavesila. Lacey sa jej zmätene pokúšala znovu zavolať, no bola už odpojená. Vytočila aj jej číslo na mobil, ten mala vypnutý. Ona sa zbláznila.

Čo sa to dopekla stalo?

Paralyzovane zostala sedieť na kuchynskej stoličke. Pohľadom skákala na čiernu obrazovku notebooku a na mobil. Znovu jej skúsila zavolať. Odkazová schránka. Srdce jej začalo splašene biť.

Rozmýšľala nad všetkými osobami z jej rodiny, čo mohli byť v maminej blízkosti. Práve keď ju napadla teta, jej meno vyskočilo na telefóne.

„Čo je s mamou?“ vyhŕkla namiesto pozdravu. Už keď ju privítalo ticho z druhej strany linky, roztriasli sa jej ruky. Srdce sa jej prepadlo až kdesi do žalúdka. „Nie... NIE!“ vykríkla zúrivo. Zovrela telefón v ruke a šmarila ho o stenu. To nebolo možné. Nemohlo sa to diať.

Zúfalo dopadla na kolená, ruky pritisnuté k ústam aby zadržala hlasné vzlyky. Nedokázala sa rozplakať, načisto ju to paralyzovalo, tak sa iba hojdala dopredu a dozadu. Po chvíli dopadla hlavou dopredu na chladnú dlážku a bezmocne zostala ležať.

Keď sa Margaret vrátila domov a objavila ju tak, najskôr spanikárila. Zohla sa nad ňu, a keď zistila, že stále má pulz a slabo dýcha, trochu jej odľahlo. Potom však zbadala roztrieštený telefón a mozog jej začal pracovať na plné obrátky.

Slabo Lacey prefackala, na čo pootvorila oči a podvihla sa. Do hlavy jej začali prúdiť myšlienky, zatiaľ čo sa jej pred očami rozmazávala Margaretina silueta. Hodila sa jej do náručia. Oprela sa čelom o jej plece a držala sa jej ako kliešť. „Mama...“ bolo jediné, čo zo seba dokázala vytisnúť.

Stále to nedokázala pochopiť. Všetko sa zosypalo tak strašne rýchlo. A čo Rose? Čo si počne ich maličká sestrička? Pri tej myšlienke jej začali stekať po lícach slzy.

Jej idyla dokonalého života sa rozsypala ako domček z karát. Už pridlho bola šťastná, tak jej to náhody ako tieto museli pokaziť. Na utesnené dvere do jej mysle zaklopala studená ruka zúfalstva a prekvapila ju totálne bezbrannú.

Nevedela si predstaviť, čo bude ďalej. Bez otca a bez mamy? Nezávideniahodná situácia. Mala by byť silná. Mala by sa snažiť pre seba, jej smútok by sa postupne vyplavil. No silná bola už pridlho.

Končatiny jej ochabli od ťažkej váhy, čo na ňu dosadla a mozog. Mozog odplavili slané vlny sĺz, niekde do neznáma.

Počula vlastné vzlyky a chrbticou jej prechádzali zimomriavky. Už ďalej nevládala.

Dúfam, že nám s Maruš výjde spoločný víkend, potrebujem rozptýlenie v podobe ponocovania a spoločenských hier (ona obe zbožňuje) :)

Ľúbim vás :)