Let Me Love You 02.

„Bré ráno. Volá ťa Mary.“

„Dobré, bežím za ňou.“

Vybrala som sa rovno k nej, namiesto do svojej kancelárie a ešte pred tým venovala rýchly úsmev recepčnej. Milé dievča, tá naša červenovlasá Nancy.

„Ahoj, volala si ma?“

„Ahoj moja. Áno, potrebujem takú drobnosť. Zajtra večer, máš čas?“

„Ak neberiem do úvahy pozeranie akčného filmu s peknými chlapmi, tak áno.“

„Asi to budeš musieť presunúť. Mala som ísť s Beatriz do divadla, na nejakú premiéru, ale nemôžem. Zastúpiš ma, prosím? Recenziu bude písať ona, ale sama tam ísť nemôže.“

„Jasné, milujem divadlá.“

„Aspoň viem, na koho sa obrátiť na budúce.“

Keď konečne zdvihla hlavu od papierov, roztiahla pery do jemného úsmevu, ja som sa zvrtla a odišla. Pomaly som si jednou rukou rozopínala gombíky na kabáte, v druhej som mala kávu. Prešla som okolo nejakého neznámeho muža usadeného v červenom kresle, až do kuchyne. Zohla som sa k chladničke aby som si mohla vybrať fľašku chladenej minerálky, a krabičku mliečnych čokolád ako doplnok do misky na sladké na svojom stole.  Maškrty jem stále, som tak trochu závislá. Povedzme, že sa to trošku odrazilo na mojich bokoch. Ale nikde inde! Vážne, kompenzujem si to na pilatese. 

Vstúpila som s tým do kancelárie, kde som zo seba okamžite skopala topánky, a položila to na stôl. Do kresla v rohu na ľavo od dverí som hodila kabát, šál a kabelku. Zastavila som kúsok od stola, a s rukami vbok som sa naň zadívala. To čo na ňom bolo by mi malo prezradiť, čo mám dnes robiť. Vydýchla som a odpila si z kávy, keď ma upútal ružový lístoček na jednej z kôp papierov.

Volal ti Harry Styles.

                            N.

Skoro mi zabehlo. Vážne. Dúfam, že mi volal aby povedal, že nepríde. V tom prípade by som ho asi... no nič. Ako on sám povedal, ten rozhovor bol vážne dôležitý. Ale mne sa nechcelo mu volať, absolútne. Bojím sa, že by mi mohol skaziť náladu. Keď sa budem nudiť, ozvem sa mu. 

Vydýchla som vzduch z pľúc, zapla notebook. Pokazila som si počítač, technikom zo mňa odchádzajú nervy, neviem, kedy sa dočkám ďalšieho. Prstami som len tak bubnovala po klávesnici, keď mi do očí udreli tie čerstvo dosypané čokolády. Načiahla som sa po jednu, ktorú som si pomaly odbalila, a chystala som sa ju zjesť. Keď som čokoládu stisla medzi perami, niekto prehovoril.

„Neruším?“

No aj áno, ale tak čo už. Prekvapil ma viac ako mal, takže som sa teraz zmätená obzerala po miestnosti. Nohy som mala pod sebou, topánky ležali rozhádzané na koberci  pod jeho nohami, nevedela som kto to je a čo tu chce. Čokoládu som akože nenápadne hodila do koša, a vyčarila úsmev. Spamätávanie mi trvalo možno osem sekúnd.

„Nie, jasné, že nie. Pomôžem ti nejako?“

„Skôr som mal pocit, že ti idem pomôcť s rozhovorom. Hlavný článok mesiaca, mám pravdu?“

Zadívala som sa na jeho krátke vlasy, veľké oči a sladký úsmev, ktorý mu celý čas pohrával na tvári. Nič nesedí. Zdvihla som obočie, našpúlila pery.

„Nevyzeráš ako drzý Harry Styles.“

Tentokrát sa zvučne zasmial, trošku sklonil hlavu, ktorú vzápätí zdvihol.

„Ja rozhodne nie som drzý Harry Styles.“

Aspoň 10 komentárov si poprosím ;) Ja viem, že som vám to už vravela a nechcem byť zlá, ale... píšem to pre vás, nie pre seba, takže by som očakávala odozvu zlatíčka :) A ja sa posnažím pridávať aspoň každé tri dni, keď už to inak nepôjde :)

Ľúbim vás :-*