Stay Inspired 09.

Normálne ma tieto depresívne časti depresujú :D No už by to malo trochu nabrať smer. 
Včera si vravím, že za 10 minút niečo načarbem a dnes budem pokračovať... 10 minút sa zmenilo na hodinu a pol, písala som na papier, takže mi skoro odumrela ruka, ale stálo to za to. Lenže dnes som päťkrát otvorila Word, že to prepíšem a aj ho zatvorila, dopísala som to až teraz, za pomoci doknalého soundtracku k Úsvitu.
Takže dúfam, že už sa to rozbehne, v stredu by tu mala byť ďalšia časť ;)

Na jednej strane Lacey bola rada, že je doma. Bolo to podobné, ako keď sa presťahovala do Londýna. Chýbalo jej staré miesto, bola nadšená z nového. Lenže na druhej strane to bolo tisíckrát horšie. Držala sa kvôli Rose, chcela jej ukázať že je silná, a teraz už chápala tú masku, ktorú si Margaret pestovala. No teraz tu nebol nikto, kto by ju podržal.

Mae sa venovala sebe, a Lacey ju za to neobviňovala, nemala pocit, že to bolo sebecké rozhodnutie. Ale sama sa trápila, a spomínala.

Späť na uliciach, na ktorých strávila svoje detstvo jej všetko pripadalo ako vo sne, no nezvyčajne živom, ničom nepripomínajúcom, len plynúcom popri nej. Keď sa však vrátila do domu, ktorý nikdy nevyzeral viac opustenejšie, vrátilo sa to. Chradla, rovnako ako záhrada pred domom, i za domom, v ktorej sa rozrastala škaredá burina a mala pocit, že ju odtiaľ už nikto nedostane. Musela to však nejako maskovať, inak by si to začali ľudia všímať. Viac susedov, zvedavo nakúkajúcim k nim nezdravila. Jediné cesty, čo podnikala do okolia, boli ku obchodu a späť, ale niekedy sa rada prešla do parku, alebo inde, len aby nebola stále obklopená tými istými stenami.

Chýbali jej rodičia. Potrebovala Margaret. Túžila po návrate k študentskému životu. No v pľúcach ju dusila prílišná záťaž. Nespala. Jedla málo a úsmev sa na jej tvári objavoval čoraz zriedkavejšie.

Čas plynul. Prešiel týždeň... Aj keď sa to zdalo nemožné. Aj keď každý pohyb sekundovej ručičky zabolel, ako keď do otvorenej rany nasypete soľ. Niekedy sa čas vliekol, alebo preletel prirýchlo na to, aby si to niekto všimol, no plynul. Dokonca aj pre Lacey.

Nemohla viac zostať bez spánku. Dva týždne...

Už sa začínalo zdať, že je všetko v poriadku. Že život sa vracia do normálnu, že burina rozrastajúca sa pred domom sa stiahla. Prečo by sa mala? Iba si dala na chvíľu pauzu, skryla sa, aby opäť mohla roztiahnuť svoje korene ďalej, nahlodať nedotknutú zem.

Lacey už nechcela, aby sa to vrátilo k normálu. Alebo presnejšie, nemala silu chcieť, aby sa to vrátilo, aby to skončilo naspäť ako jojo. Akoby stratila pevne vyznačený chodník a namiesto toho sa pustila po neprebádaných cestách. Pochybovala, že by teraz ucítila nejakú bolesť. Uistenie, že to zvládnu a že všetko bude v poriadku už nepresvedčilo ani Rosalie.

Zatiaľ, čo Rose spokojne odpočívala v svojej izbe, Lacey bola skrútená v posteli, oči doširoka otvorené. Bolo príliš skoro a nebola až tak vyčerpaná, aby zaspala. Mávala sny. Aj o ňom, tie hnedé oči hľadiace na ňu z diaľky. Ale mama a otec v nich boli častejšie.

Nevedela, či sú to nočné mory. Asi by sa to tak dalo nazvať, keďže sa vždy zobudila s plačom. Načahovala sa za nimi. Vyzerali tak živí, a keď si myslela, že ich už-už dostihne, zmizli. Rovnako rýchlo ako z ich životov.

Pod paplónom, osamote a potichu.

Keď si myslela, že jej už roztrhne hlavu od hlasov v hlave, ktoré boli tiché a zároveň jej búšili do mozgu, ako ozvena, postavila sa a bezmyšlienkovite prešla ku dverám.

Privítal ju chlad, od ktorého jej na holých stehnách naskákali zimomriavky. Nos jej naplnila jej obľúbená a dobre známa vôňa dažďa. Nikdy ju nevedela tak celkom popísať, ale vlhko zmiešané s rôznymi pachmi ju upokojovalo.

Bosými chodidlami opatrne našľapovala na mokré schody, po chodníku až k nízkej drevenej bránke. Bolo jej jedno, že dážď, ktorý pomaly silnel ju celú premáčal. Nechala ho, nech jej obmýva tvár, zatiaľ čo sa predklonila a predlaktiami sa oprela o múrik. Prechádzali ňou zimomriavky, ale zatvorila oči a užívala si ten pocit. Aspoň niečo cítila.

„Si v poriadku?“ ozval sa pri nej chlapčenský hlas. Nebola si istá, či si to len nenamýšľa...