Little Things.

Nie je to taká jednodielovka, ako tá predtým, ale niečo ako udalosť pred ňou. Teda môže, alebo nemusí byť :) 

Už by som asi mala napísať aj SI, ale som bezradná. Nechcem to urýchliť a predsa chcem... no uvidím ešte že čo a ako ;)

song :)

Pomaly otvorila oči a pozrela na Louisa, ktorý sa teraz opieral o stenu s tvárou zloženou v dlaniach. Všimla si, že plecia sa mu jemne otriasajú a z úst mu unikajú slabé vzlyky.

„Nemáš dovolené plakať. Sľúbil si mi, že nebudeš smutný.“

Potriasol hlavou a sklesnuto prešiel k veľkému oknu. Mesiac v splne osvetľoval miestnosť, vytiahol zo všetkého farbu. Nič nepovedal, len priložil dlaň ku sklu, akoby sa mohol dotknúť nočnej scenérie.

„Počúvaš ma?“ Jej hlas bol slabý, a bolo z neho vycítiť, aká je unavená. To len pridalo na Louisových slzách.

„Prosím. Prosím zostaň silný. Kvôli mne.“ Opatrne sa vyhrabala spod prikrývok a postavila sa vedľa neho. Po každom pohybe drevená dlážka zavŕzgala a v tichu, ktoré narúšali len občasné zvuky zvonku, to znelo ako výstrel z dela.

Louis mal pery pevne zovreté do úzkej čiarky a po lícach sa mu valili slzy. „Nerozumieš tomu? Ja sa snažím... tak veľmi. Nechápeš, aké je to ťažké sledovať ťa chradnúť čoraz viac priamo pred mojimi očami. Tak dlho si bojovala a pritom máš stále... stále na tvári tento obrovský úsmev, s ktorým sa dokážeš preniesť cez všetko. Akoby na ničom nezáležalo a ja...“

„To ty.“

„... ja už... čo?“ Zastavil, keď si uvedomil, že niečo povedala. Ešte stále sa neprinútil pozrieť na ňu, pretože sa hanbil za svoje slzy. Preplakal už toľko nocí. Keď si myslel, že spí, a ona ho pritom počúvala trápiť sa. Celé hodiny, premýšľala, nad tým, ako to zlepšiť. Chcela niečo urobiť... bojovala preňho. No pazúry, ktoré sa jej pomaly zmocňovali boli nezastaviteľné.

„To ty. Ty si ten, čo ma drží pri zmysloch.“

Louis sa za ňou jemne natiahol a pridržal jej krehké telo pri svojom, v objatí. Keď cítil jej pretŕčajúce kosti a pocítil malú kvapku slzy dopadnúť na jeho bosú nohu, rozplakal sa ako malé dieťa.

„Je to všetko také nepochopiteľné,“ dokázal zo seba vytisnúť, „že jedného dňa sa zobudím, a nebudeš vedľa mňa, nebudem ťa cítiť...“

„Ja budem vždy s tebou.“

„Jediné, čo chcem, je možnosť vyliečiť ťa. Dúfam aspoň v ten najmenší zázrak, čo by ovplyvnil sled udalostí. Nemôžem bez teba existovať.“

Slová zostali visieť vo vzduchu. Nemohli si byť istí, či to nie je ich posledná spoločná noc.

„Ľúbim ťa... tak veľmi,“ zašepkala Louisovi do ucha. Po chrbte mu prebehla triaška a privinul si ju pevnejšie. Stáli v tichu, ich tlčúce srdcia sa pomaly upokojovali.

Nakoniec ich chladná dlážka prinútila vrátiť sa späť do postele. Schúlili sa k sebe, čo najviac to šlo a preplietli si nohy. Vychutnávali si vzájomnú prítomnosť.

„Vieš... vždy som si predstavovala našu spoločnú budúcnosť. Aj po tom, čo som zistila, že nie je šanca, aby som sa jej dožila. Videla som nás ako zošedivených, no stále zamilovaných. Okolo nás kopa vnúčeniec, a boli by sme šťastní...“

„Ešte stále to môžeme zažiť.“

„Máš pravdu... netreba to vzdávať.“

„To naozaj nie.“

„Ty si to už vzdal.“ Povedala tak potichu, že si nebol vôbec istý, či to nebol len výplod jeho mysle, pomaly ukolísavanej do spánku.

„Nikdy,“ zamrmlal na odpoveď. Hoci sa naozaj snažil zostať hore, nemohol si pomôcť. Posledná vec, ktorú cítil boli jej horúce pery na jeho. „Nezabudni...“ šepla, keď pomaly vykĺzla z jeho náručia.

Cítila, že kráčanie je pre ňu čoraz väčší problém, no i tak dokázala prejsť po celom dome. Dotýkala sa každej drobnosti, chcela si uložiť posledné spomienky. Jej mysľou prelietavali útržky spomienok na všetky tie krásne, no ich zlé momenty. Bola vďačná. Ďakovala niekomu tam hore, že mohla spoznať lásku jej života, že mala možnosť byť na tomto svete. Robiť niekomu radosť.

Potom len sedela. Pozorovala Louisa v jeho spánku. Vyzeral tak pokojný, ako už dlhú dobu nie. Akoby sa už zmieril. Aj ona bola zmierená. Verila, že sa znovu nájdu.

Keď prvý lúč ranného slnka zasvietil na jej útlu postavu, znovu si ľahla k Louisovi. Zatvorila oči. Prišiel ten spánok, z ktorého sa už nemohla prebudiť.

...je preč...