Never Too Late 03.

Keď som prišla domov a ovalilo ma to teplo tu, skoro som odpadla :D Neznášam to, fuj, fuj. Jeden z dôvodov je, že pochody mojich mozgových buniek sú spomalené. Mám aj dôkaz, mala som všetko pekne vymyslené, potom som šla na chvíľu do záhrady za mamkou a keď som sa vrátila, vypadlo mi to. Normálne som zabudla, čo som chcela. Takže je to také o ničom.

Chcem zimuuu! Snowboard,sánky, sneh, kabáty a ktoviečo ešte! :( Preto som sa aj rozhodla, že mi písanie prvých častí vyhovuje práve v zime :D

Okay, never mind, enjoooy♥

Môj vyzváňací tón ma prebral zo spánku, a ja som automaticky hmatala po vankúši, ktorý by som si pritlačila na tvár. Nenašla som však nič a vtedy som si uvedomila, že som otočená opačne a polovica tela mi visí z postele. Horko-ťažko som sa postavila a snažila sa zistiť, kde mám mobil. Objavila som ho vo vrecku džínsov a zaregistrovala Clarino číslo.

„Hmm?“ ozvala som sa ospalo.

„Dúfala som, že si hore, ale podľa tvojho hlasu súdim, že nie.“

„Koľko je hodín?“

„Dvanásť.“

„Čože?!“ Tá informácia ma dokonale prebrala. Prstami som si prehrabla vlasy a pozrela na skriptá. Ajaj.

„A o pol druhej sa, moja milá, stretávaš s Harrym.“

Shit. Shit. Shit. „Kde?“ zakvílila som zúfalo.

„Ty si sa do toho ani nepozrela?!“

„Pozrela ale, ale... už som zabudla.“

„Tak si to pekne naštuduj a aby si tam bola, lebo si ma nepraj. Je to tvoja premiéra, hádam nič nepokazíš. Musím letieť, drž sa.“

Kým som stihla niečo povedať, zavesila. Povzdychla som si a natiahla sa za šanónom, ktorý ležal na mojej posteli. Bolo tam napísané 14:30, Westfield, korčuľovanie. Ani som sa neobťažovala prečítať si ďalšie informácie o tom, vybehla som do kúpeľne. Mám na to asi pol hodinu, pretože kým sa cez londýnsku premávku dostanem k nákupnému centru, ubehne aj hodina.

Čo najrýchlejšie som si umyla hlavu, potom sa zamotala do uteráka a vyfénovala si vlasy. Zo šatníka som vybrala prvé tielko a sveter, čo mi prišlo pod ruku a nejaké džínsy. Zatiaľ čo som si umývala zuby, vlasy som si vypla do voľného drdola. Jednou rukou som stále držala zubnú kefku a druhou sa mi podarilo namaľovať si oči bez toho, aby som si ich vypichla.

Zletela som dolu schodmi a našla Tylera v obývačke ležať dolu hlavou na gauči, pričom hral Call of Duty na playstatione. V kuchyni som sa na hodinkách na mikrovlnke presvedčila, že stíham, zobrala z misky jablko a prešla na chodbu. Natiahla som na seba hnedý kabát a obula si moju elegantnejšiu verziu kanád. Zo skrinky som vzala kľúče od auta a ešte stihla zakričať na Tylera: „Povedz rodičom, že neviem kedy sa vrátim.“

Vonku ma okamžite privítalo chladné novembrové počasie. Všade bol jemný poprašok prvého snehu, čo už stihol napadať. Po ceste do garáže som zanechala malé odtlačky, a z úst vydychovala obláčiky pary. V aute som okamžite pustila kúrenie, ešte si zašnurovala topánky a zahryzla do jablka. Vycúvala som z príjazdovej cesty s jablkom v ústach, a kým som vyrazila do ulíc, prehľadala som priečinok s cédečkami a našla Coldplay.

Bubnovala som prstami po volante v rytme hudby, odhrýzala si z jablka a snažila sa zabudnúť na to, čo ma čaká. Nebolo to však také jednoduché, čím bližšie som bola pri Westfielde, tým viac som bola nervóznejšia. Nepokazím to, budem improvizovať. Človek by povedal, že keď už som vystupovala pred tisíckami divákov, takéto niečo musí byť pre mňa jednoduché, no opak je pravdou. Moje mizerné skúsenosti s tým mi na sebavedomí nepridávali.

Keď som odparkovávala auto, bolo 14:32. Rýchlo som sa predierala davmi ľudí, ktorí boli či už na bežných, alebo predvianočných nákupoch, až k ľadovej ploche. Očami som hľadala známe kučery, no nakoniec som vytočila jeho číslo. Zdvihol po treťom zazvonení, keď som sa pomaly od nervozity púšťala do nechtov na druhej ruke.

„Harry?“

„Áno?“

„Kde si?“

„Stojím tam, kde sa požičiavajú korčule.“ Ledva som ho začula cez ten všetok hluk, ale keď som sa pozrela približne jeho smerom, uvidela som kučeravú hlavu vykúkajúcu z davu dievčat. Zrušila som ho a on sa zmätene obzeral okolo seba s mobilom pri uchu, až ma napokon uvidel. Na tvári sa mu objavil široký úsmev, ale vzápätí mi výhľad na neho zakryla nejaká fanynka, ktorá ho objala. Kým dorozdával autogramy a objatia, stála som obďaleč a pozorovala ho. Každú chvíľu sa pozrel mojím smerom, aby sa uistil, že tam ešte som. Keď sa konečne pobral ku mne, nervozita, ktorá na chvíľu zmizla, sa znovu objavila.

Čo mu mám povedať? A mám ho objať?

Inak viem, že som písala, že má ešte len sedemnásť, a teraz má auto, ale len predstierajme, okej? :D

Ľúúbim vás xx