Never Too Late 09.

Takže keď som sa už "vyliečila", dnes idem naspäť k babke :) Na zajtra prednastavím ďalšiu časť, o tretej ju tu máte ;) Ďakujem za vaše komentáre, som strašne rada, že to čítate :))
Neviem, kedy prídem domov, beriem si však notebook a skúsim niečo napísať, ak sa bude dať :) Enjoy♥

Harry

Prudké zabuchnutie dverí ma vytrhlo zo spánku. Nadýchol som sa a prevalil sa na chrbát. Pocítil som slabé pichnutie na lopatke a nahmatal pod sebou malú náušnicu v tvare hviezdy. V hlave sa mi pomaly začali vynárať spomienky na noc. Och bože. Will.

Pretrel som si ospalé oči a čo najrýchlejšie sa obliekol. Pravdepodobne odišla. Ale kam? Prikryl som si rukou ústa. Som taký idiot, všetko sa pokazilo.

Chalani sedeli v obývačke a zapíjali nejaké tabletky. „Nevideli ste niekto Will?“

Liam mi venoval chápavý úsmev. Ten o tom pravdepodobne vie, našťastie ostatní nemajú ani poňatia, čo sa stalo. „Pred chvíľou bežala k dverám, bez pozdravu a vyzerala no... divne,“ odvetil mi.

„Netušíš, kam šla?“ Pokrčil plecami a ja som si zúfalo sadol na zem. „Som debil, debil!“

„Harold, nekrič,“ ospalo ma zahriakol Zayn.

„Čo sa stalo?“ Louis akoby si až teraz uvedomil, že som tam. Pokrútil som hlavou. Kam mohla ísť? Nepoznám ju na to dosť dobre. Skúsil som jej zavolať, no zvonenie sa ozvalo z mojej izby. Zaťal som sánku a opakovane vrážal päsťou do zeme. Záleží mi na nej.

Napadlo ma ešte jedno číslo, kam som mohol zavolať, a už som sa hnal k dverám. Nevšímal som si výkriky chalanov, Liam im snáď všetko povie. Snáď.

Našiel som v kontaktoch Clarino číslo, zdvihla mi to po dvoch zazvoneniach. „Čo sa deje, Harry?“

„Eh... no...“ Nevedel som, čo jej povedať. Prudko som sa nadýchol a vysypal zo seba: „Will dnes spala u nás, ale odišlaniekam než smesaprebudili, a janeviem kam. Nebola tu autom a neviem, kammohla ísť. Bojím sa o ňu, čomámrobiť?“

„Upokoj sa, všetko bude v poriadku. Skúšal si jej volať?“

Bol som vďačný, že sa nič nepýtala. „Mobil si nechala tu.“

„Je niekde v blízkosti metro?“

Zmätene som sa rozhliadal na všetky strany, potom sa rozbehol na koniec ulice. Za križovatkou som uvidel známu značku. „Áno, je.“

„Pravdepodobne nasadla naň a odviezla sa niekam, ako ju poznám. Myslím, že mohla ísť na jedno miesto.“

„Na aké miesto?“
„Vieš, kde je v Hyde Parku Speaker’s Corner?“

„Myslím, že áno.“ Prešiel som prechodom a váhavo stál na schodoch do metra. Dolu asi stratím signál.

„Rada sa prechádza v jeho blízkosti, keď je rozrušená.“ Aha, takže Clara si asi domyslela, čo sa stalo.

„Skúsim to tam, ďakujem.“ V tej chvíli nás prerušilo, a to som si už kupoval lístok. Na maskovanie som ani nepomyslel. Doriti.

Bežal som naspäť domov, na chodbe z vešiaka schmatol šál, čapicu a pohľadal aj nejaké okuliare. Vlasy som schoval, šál si obmotal okolo úst a na oči narazil okuliare. Na chodbe sa objavil Liam, no len som mávol rukou a vybehol von. „Vrátim sa,“ zakričal som za sebou.

Vedel som, že nemá zmysel ísť autom, aj tak by som nemal kde zaparkovať, tak som stále rozklepaný šiel znovu k metru.