Let Love Bleed Red.

Kecy pod jednodielovkou...
song ;)

Do uší mi prenikol jemný zvuk dažďových kvapiek. Pootvorila som oči a zahľadela sa na zarosené okno. Bolo niečo popoludní, ale obloha bola tmavá, a v diaľke sa ozýval hrom. Nespala som ani dve hodiny. Zrak som mala rozmazaný a každú chvíľu mnou prebehla triaška. Holé nohy som si pritiahla k bruchu a skrútila sa do polohy embrya. Ak to bude takto pokračovať, zomriem na vyčerpanie.

Opierala som sa čelom o chladné zábradlie mostu a čerpala sily na návrat do auta. Bolo mi zle od žalúdka, museli sme zastaviť pri krajnici a ja som čo najrýchlejšie vybehla von.

Pomaly som uvoľnila stisk na zábradlí a uprela pohľad smerom k autu. Zrazu som pred sebou zbadala diaľkové svetlá obrovského nákladného auta. Ozval sa prudký náraz a naše auto prerazilo zábradlie. Rútilo sa do rieky a mne začalo hučať v ušiach. Ľudia zastavovali, počula som krik, ale nič nevnímala...

To bolo pred dvomi rokmi. Od smrti rodičov som sa presťahovala k mojej najbližšej rodine a začala nový život. Čo znamenalo, väčšinou byť zavretá v izbe.

Teraz som nespala asi dva dni v kuse a snažila sa dokončiť posledné riadky v mojej knihe. Aké patetické, životný príbeh rodičov zachytený na stránkach vo Worde.

Položila som chodidlá na chladnú drevenú dlážku a potichu prešla do kuchyne. Do rýchlovarnej kanvice som napustila vodu a do šálky si nasypala kávu. Pridala som tam trochu mlieka a následne hrnček uchopila do skrehnutých prstov. Tentoraz som si namiesto mojej postele ľahla na gauč v obývačke a striasla sa, keď sa mi chladný povrch dotkol pokožky.

Odpila som si z kávy a položila ju na konferenčný stolík.

Nechcela som spať, ale neubránila som sa ťažkým viečkam. Následne si pamätám dotyk prstov na mojom lýtku. Dom bol ponorený v tme a ja som s ťažkosťami rozoznala jeho siluetu sediacu na zemi.

Ospalo som sa posadila a okamžite ma premkla panika, už som mala dávno písať. Chcela som sa postaviť, no on ma zatlačil naspäť. Prehodil cezo mňa deku a vlasy mi odhrnul z tváre. Na chvíľu som pocítila jeho pery na mojich a potom sa znovu oddala spánku.

Keď som sa prebudila znovu na zvuky z kuchyne, na hodinkách na televízii svietili štyri hodiny ráno. Pomaly sa začínalo rozvidnievať, a ja som sa opatrne postavila.

Zamierila som do svojej izby a na stene nahmatala vypínač. Rozsvietila som svetlo a zrak mi padol na stenu, kde pribudol nejaký nápis.

Bolo to napísané čiernou fixkou a hneď ako som prečítala tie slová, oči sa mi naplnili slzami.

Otočila som sa za seba, a on tam kľačal. V trasúcich sa prstoch držal malú krabičku a mne z úst vyšiel slabý vzlyk. Vrhla som sa naňho, obaja sme sa ocitli na zemi medzi dverami.

„Áno,“ zašepkala som. Pevne som si ovinula ruky okolo jeho krku a moje pery našli tie jeho.

Rozhodla som sa, že ten nápis hneď zajtra obtiahnem farbou a nechám si ho navždy. Znovu a znovu som si čítala tie slová, orámované obrovským srdcom.

Will you

marry

me?

Je to proti školskému poriadku ležať čelom na lavici, smokliť, fňukať a slziť cez dejepis? Prečo máme vlastne v maturitnom ročníku dejepis? Počkať, ja z dejepisu maturujem. Na prianie mojej matky archeologičky. Pred pár mesiacmi som bola pevne rozhodnutá vzdorovať, povedať, že to neurobím a hádať sa. Jeden deň, vlastne okamih všetky tieto moje pudy odstránil. Teraz sekám dobrotu, a oni to nevidia. Ďalšie sople som zahnala potiahnutím a zohla sa k taške so zámerom vytiahnuť si vreckovky. Nikto si ma nevšímal ani profesorka. Možno si domysleli prečo kvílim a vyvádzam. V živote by ma nenapadlo, že po planéte Zem chodia až také svine, schopné zdemolovať pomníky neznámym ľuďom. Môj budík na piatu zazvonil, za šera som vstala, dala sa do poriadku a šla na cintorín. Dnes sú to štyri mesiace po ich smrti. Strašidelný šum vetra, vŕzganie starej brány, ticho, šero. To všetko ma desilo ale túto chvíľu som si nechávala na ráno. Ešte kým pôjdem do školy pretože potom by som sa tam nemohla zožierať sama. Boli by tam ľudia. Prežívať tie sekundy znova spolu s hádkou, ktorú si deň čo deň vyčítam. Aj pre ňu nebežali za mnou, ostali sedieť v aute a kamión ich zmietol z mosta, zo sveta. A keď som dorazila na miesto v zadnejšej časti cintorína, myslela som, že sa mi sníva, že som sa zmýlila. Ale keby ste si pospájali zdemolované, dolámané kusy kameňa vzniklo by vám Claire a Filip. Moji rodičia. Tak som bežala sem, do školy.

"Ahoj. Máš voľné ?" Vyrušil ma ktosi z myšlienok. Rušiť ma keď plačem, to chce guráž. 

"Mhm. Jasné, len... obávam sa, že moja spoločnosť ti nemusí byť zrovna príjemná."

"Ale kdeže. Uvidíme, či s tým viem niečo robiť." S miernym úsmevom nad jeho snahami som pokrútila hlavou.

"Už som dokázal. Pozri, úsmev."

Vtedy zo mňa vyšiel aj mierny chichot, je milý. Do jeho úsmevu som sa zamilovala, a dostane ma zakaždým. Videla som ho aj v tejto chvíli, keď sme si stále na zemi pozerali do očí. Nič mu ho už z tváre nezmaže...

__________________________

Tieto riadky som písala ešte ráno, a absolútne sa mi nepáčia. Lenže keď už to mám, pridám to sem no nie? Ten druhý flashback ich stretnutia písala Maruš, za čo jej veľmi ďakujem :)

Opäť tam nie sú mená, takže si domyslite toho vášho :) V mojich predstavách sa objavoval my one and only Ben Bruce :)

                                

Bolo to úplne o ničom, no takú predstavu som v hlave mala už dlhšie a musela som to napísať :D Takže z toho vznikla jedna úplne obyčajná jednodielkovka :) Keď som si to premietala pred spaním, rozhodne to bolo lepšie :D Never mind :)