Secrets 1/?

Zdravím žienky! :) Opäť sa tu prejavuje moja lenivosť, keďže celý deň premýšľam nad Never Too Late, začnem to písať a v polovici sa mi prestane chcieť :D ale dokopala som sa k upraveniu pôvodne jednodielovky, čo mi poslala Maruš a zhodli sme sa, že to bude viacdielovka :D neviem na koľko častí to rozdelíme, uvidíme :D zatiaľ to je také o ničom, no rozvinie sa to ;)) enjoy♥

Chcem tu krb ! -behalo mi po rozume, keď som skláňala hlavu nad starou, smradľavou knihou, ktorej absolútne nerozumiem. Rohy boli všelijako poohýbané, obálka sa rozpadala. Chabé viazanie ju už neudrží veľmi dlho, a moje občasné búchanie si ju o hlavu tomu veľmi nepomáhalo. Nanešťastie postarší knihovník Baldwin, ktorý sa väčšinu roku staral o niektoré vzácnejšie knihy mal práve dovolenku.

Kniha nebola nezrozumiteľná náročným, zamotaným dejom. Sú to dejiny Pálffyovcov v maďarčine. Jedno aj druhé by som mala poznať, sypať z rukáva pretože sa to odo mňa vyžaduje. A namiesto skvelého čítania ma tu irituje smrad a zima. Staré knihy zvyčajne voňajú. Ibaže tieto sú archeológmi prestriekané a znehodnotené. Ako sa inak však zabráni tomu, aby sa stránky tenké ako páperie zachovali vo svojej podobe? Viem si predstaviť, akú katastrofu by mohla spôsobiť pleseň.

Vzdala som to, milión učiteľov ma túto reč nenaučí, a hlavu zdvihla. Aj za nepriezračným starým sklom tohto ozdobeného okna som rozpoznala padajúce vločky. Rukávom starého svetra som utrela paru nazrážanú na skle a zahľadela sa von. Vločky sa pomaly sa znášali k zemi a ja som im závidela. To, že si môžu vyskúšať pocit letieť, hoci iba na krátko a nemajú toľko starostí.

Do tohto hradu chodím iba keď musím. Musím lebo to chcú druhý alebo musím rozmýšľať. A to sa najlepšie robí v tomto výklenku, malom priestore pri okne, ktoré ma chladí. Výklenok je jeden z mnohých, ale tento je môj najobľúbenejší. Je zašitý v najodľahlejšej časti hradu a poskytuje mi dostatok súkromia. V hornom rohu stále visí pavučina, a sú v nej nachytané muchy, no nikdy som nevidela pavúka. Dúfam len, že mi nevliezol do nosu, keď som minule zadriemala pri inom výtlačku nudných dejín, ktoré musím čítať kvôli mojej matke.

Opretá vo výklenku dozadu o chladnú stenu, zabalená v deke s potokmi sĺz a knihou, tak najradšej trávim čas. Občas, keď zafúka vietor cez škáry starého múru, zdá sa mi, akoby počujem kroky. Naučila som sa však už dávno prekonať strach z tohto miesta, ako malá som nemala na výber. Musela som osamelo trčať v mojej obrovskej temnej izbe a ignorovať všetko to vŕzganie a pukanie. Bolo to dosť strašidelné aj cez deň, nie len v noci.

Nachvíľu som sa zahľadela na sklom a slzami rozmazanú scenériu vonku. Záhrady kedysi bývali krásne, ale odkedy dalo výpoveď väčšina personálu, upadajú. Fontány, v ktorých zurčala voda sú rozpadnuté, kvety zvädnuté a v záhonoch je aj tak viacej buriny. Stromy dávno zhodili lístie a teraz sa hrozivo týčia do nočnej oblohy, vystierajú konáre k temnote. Všetko pokrývala vrstva snehu a dodávala scenérii priam nadčasový vzhľad.

Potom mi oči padli späť na drevené schodisko, ktoré pri došľapnutí vŕzgalo a viedlo do knižnice. Najvyššie položenej miestnosti. Točili ste sa na ňom desať minút kým ste došli. Tiahlo sa tam zdobené kovové zábradlie a keď ste doňho niekedy omylom vrazili malíčkom na nohe, malo to nepríjemné následky.

Dá sa tej knižnici dať iný prívlastok ako všetkému v tomto hrade ? Je proste stará. Všade sa vznáša vôňa zatuchliny a dreva, niekedy chémie, ktorá sa používa na knihy. Všetky knihy sú usporiadané v policiach, ktoré sa kľukatia v uličkách. V zadnom rohu, za všetkými tými policami spočíva ťažké kreslo, moje druhé najobľúbenejšie miesto v hrade. V horúcich letných dňoch cez okno nad ním svieti slnko a ja často zadriemem, fascinovaná čiastočkami prachu vo vzduchu. Nie som až taký ťažký alergik, ale prisahám, že v tomto hrade sa bez kýchania nezaobídem.

Tamten úkryt mi už objavili, našťastie ich mám ešte viac. V noci je veľmi ťažké vykradnúť sa do tohto výklenku, keď všetko puká a šuchoce, ale väčšinou sa mi to podarí.

Knižnica má pre mňa dosť veľký význam, oplýva čarom. A má kozub. Krásny, zdobený kozub, v ktorom horia kusy dreva a tak príjemne hrejú.

Znova ma striaslo od zimy a deku som si pritiahla tesnejšie k telu. Sviečka v ozdobnom kovovom svietniku pomaly dohárala. Akoby aj nie, sedím tu už asi tri hodiny a bolí ma zadok. Asi nebolo najrozumnejšie slepiť sa pri biednom plamienku sviečky, ale v tomto hrade bola elektrina len v najhlavnejších miestnostiach. Čo by som dala za teplú šálku nejakého dobrého čaju, alebo kávy? No na to by som sa musela postaviť, prejsť milión schodov ku kuchyni a vydať pri tom tie vŕzgajúce a pukotajúce zvuky ozývajúce sa všade. Namiesto toho som zostala tu a snažila sa premýšľať.

Nanešťastie rozumná myšlienka neprichádzala. Vystrčila som nohy v teplých, huňatých papučkách a vyložila ich na stenu predo mnou. Pavučinu som nedočahovala, kde by potom chudáčik pavúk býval? V prípade, že som ho ešte nenasala nosom alebo ústami.

Som to ja ale urodzená dáma, pra pra pra pra pra... babka asi tepláky nenosila. Nesedávala vo výklenkoch, neplakávala kvôli mužom, nemávala takýto bordel v hlave... Ako to viem ? Denník si písala. Starý, v koži viazaný, kedysi som ho objavila na zastrčenej polici v knižnici. Nemala veľmi úhľadný rukopis, a písala po maďarsky. Preto mi, samozrejme, chvíľu trvalo ho rozlúštiť, ale dozvedela som sa pár zaujímavých tajomstiev. Asi ho niekto uložil do knižnice veľmi dávno a odvtedy sa neskúmal, pretože teraz by sa im to asi zišlo...