Never Too Late 04.

Dopísala som to!! :) Len je to nejaké divné a veľmi sa mi to nepáči :) Problém je, že ja vôbec neviem písať dialógy, tak radšej by som všetko len opisovala :D never mind, enjooy♥

Toto rozhodne v scenári nebolo, alebo si aspoň nespomínam. Harry tú dilemu však vyriešil, keď sa davom predral ku mne a jemne si ma pritiahol do náručia. Cítila som sa pri ňom tak maličká, mojich stošesťdesiatpäť centimetrov bolo nič. Zacítila som vôňu vanilky, ktorá sa na ňom jemne držala a zhlboka som sa nadýchla. „Ahoj,“ zamrmlal mi do vlasov.

Nebolo sa ani kam pohnúť, tak sem zostali natlačení na sebe a ja som mu pozrela do tváre.

„Ideme?“ spýtala som sa a jemne nadvihla kútiky úst. Harry prikývol, chytil ma za lakeť a prešli sme spoločne k požičovni korčulí.

„Veľkosť?“ pozrel na mňa a usadil ma na červenú lavičku, z ktorej sa pomaly odlupovala farba. „Tridsaťosem.“ Bez slova sa mi vytratil z dohľadu a ja som si zatiaľ nervózne hrýzla peru. O chvíľu sa zjavil aj s dvoma pármi, akurát že tie jeho boli oproti mojím veľké ako lyže. Prisadol si ku mne a obaja sme sa začali vyzúvať.

O chvíľu som počula spevavé niečo ako „wrong size shooe“, Harry sa zdvihol a šiel si pre iné.

„Čo to bolo?“ zasmiala som sa, keď sa vrátil a pozrela na neho.

„Máme pesničku Gotta Be You, a moja upravená verzia znie wrong size shooe,“ zaspieval znovu. Vyprskla som a opäť sa vrátila k mojim korčuliam. Kúsok od nás som zaregistrovala nejakého chlapíka s foťákom a povzdychla som si. Drgla som Harryho do pleca a hlavou naňho ukázala. Prevrátil oči a preplietol si so mnou prsty, potom mi pomohol postaviť sa. Moja malá ruka sa v tej jeho stratila, ale pocit našich prepletených prstov ma príjemne hrial. Pomaly sme vykorčuľovali na ľadovú plochu, z ktorej sálal chlad. Ticho medzi nami prerušoval len zvuk korčulí, zabárajúcich sa do ľadu a hlasy ostaných ľudí.

„Harry, prečítal si si vôbec ten scenár?“ spýtala som sa po chvíli potichu.

„Snažil som sa, ale veľmi mi to nešlo,“ zasmial sa a zrazu ma držal za obe ruky a korčuľoval predo mnou dozadu.

„Hm, tak budeme musieť obaja improvizovať.“ Zahľadela som sa mu do očí a o chvíľu som ani nevedela, kde som. Boli tak hlboké, mala som pocit, že sa prepadávam. Rýchlo som si zahryzla do pery, aby sa moje ústa mimovoľne nerozhodli, že sa otvoria a nedajbože by začali slintať.

Prešli sme pár ďalších koliečok, a na chvíľu sa opreli o mantinel. Periférnym videním som zahliadla nejakú ženu, ktorej ruka vytŕčala do polovice z vrecka kabáta a odhaľovala malý, čierny diktafón. Aj Harry sa na ňu zahľadel a vzápätí ma uväznil rukami pri mantinely.

„Tak Will,“ začal a ja som mimovoľne zadržala dych. „Páči sa ti tu?“

„M-myslím, že je tu pekne, i keď trochu zima,“ nervózne som sa zasmiala, keď už som dlhšie dych držať nemohla. Akonáhle som sa nadýchla Harryho vône, zakrútila sa mi hlava.

Harry sa zaškeril a pritlačil sa ku mne ešte bližšie. Zdola som videla, že mu v očiach svietia šibalské iskričky. „Lepšie?“

Prikývla som a zrazu som mu nemala čo povedať. Bol taký očarujúci. Už viem, prečo ho všetky dievčatá tak milujú. Počula som jemné šťuknutie, a keď som sa obzrela, videla som, ako sa malý muž s foťákom v ruke tvári, že si prezerá výzdobu na strope. Nenápadné.

Harry ma opäť vzal za ruku a pokračovali sme ďalej.

Popod nohy mi prebehlo nejaké malé dieťa, a napriek tomu, že ma Harry držal, zakopla som o vlastnú korčuľu a dopadla na zem, pričom som si kolenom vrazila do lícnej kosti. Vystrelila mi tam prudká bolesť a automaticky som sykla. Harry ma zdvihol na nohy a prstom mi nadvihol bradu.

„Bolí to?“

„Uhm...“ povedala som potichu, v prípade, že to môj hlas nezvládne. Nechcela som dať najavo bolesť.

„Kde?“ spýtal sa starostlivo a studenými prstami mi prešiel po sánke.

„Tu.“ Navigovala som jeho ruku až na to miesto a on jemne pritlačil. Prudko som sa mykla a on sa vystrašene odtiahol. S obavami na mňa pozrel a zrazu som len videla, ako sa sklonil a pritlačil pery na modrinu, ktorá sa tam už určite začala tvoriť. Okamžite ma zaliala horúčava. Zachytila som teraz zreteľné šťukanie a aj blesky foťákov. Zajtra sme na titulke, tým som si istá. Clara bude mať radosť.

„Ešte?“ ozval sa Harry a zahľadel sa mi do očí.

„Trochu,“ šepla som, on za usmial a vyčaroval tie dokonalé jamky v jeho lícach. Ešte raz ma tam pobozkal a ja som cítila, ako sa aj mne zdvíhajú kútiky úst.

Pevne ma chytil za ruku. „Už ťa nepustím.“

Opäť som zazrela tú ženu s diktafónom, potlačila som triašku a vytresla: „Nikdy?“

„Nikdy,“ prisľúbil a znovu som zazrela tie nezbedné iskričky v jeho očiach.

Zrazu som pred nami začula smiech. Ľudia, čo korčuľovali sa pozastavili a pozerali na niečo pred nimi. S Harrym sme sa posunuli dopredu a okamžite vyprskli do smiechu aj my.

-špeciálne venované Evuush♥-

Nejaká stará pani držala na vodítku bígla, oblečeného v smiešnom kostýmčeku a ťahala ho za sebou po ľade. Za ňou bežal v topánkach a uniforme jeden esbéeskár a snažil sa ju chytiť, pričom po nej vykrikoval. Každú chvíľu sa mu šmýkalo a neraz skončil na zemi, čo v ľuďoch vyvolávalo ďalšie záchvaty smiechu.

Tá pani však odmietala zastaviť, až sa ocitla pred stenou z ľudí a nemala sa kam pohnúť. Schmatla Harryho za ruku a začala mu vykladať: „Mladý muž, prosím vysvetlite mu, že Dobby sa bezo mňa nepohne ani na kúsok. Toto je absurdné...“

Všetka pozornosť sa uprela na plochu, kde sme stáli a Harry sa len smial, pričom mu tiekli z očí slzy. Ja som bola na tom podobne, aspoň kvôli menu Dobby. Prečo by niekto svojho psa nazval po škriatkovi z Harryho Pottera? (a toto je zase pre Kiku, moju HPfreak ;))

Tá pozornosť očividne nebola veľmi dobrá, pretože niektoré fanúšičky spoznali Harryho a začali kričať a pišťať. Harry ešte stále so smiechom sa vytrhol tej žene zo zovretia, práve keď dorazil esbéeskár. „Pani, vodiť sem psy je prísne zakázané,“ povedal zadýchane, ona sa na neho zazrela spopod rám okuliarov a opäť začala namietať.

Fanúšičky sa zatiaľ dostali do našej blízkosti, tak ma Harry potiahol preč a čo najrýchlejšie sme sa hnali k východu. V rekordnom čase sme si vyzuli korčule, obuli sa, Harry ich vrátil a rozbehli sme sa von.

Podarilo sa nám od nich utiecť a ocitli sme sa vonku. Udrelo mi do očí jasné svetlo, ktoré sa odrážalo od snehu, a musela som ich na chvíľu prižmúriť, keďže vo vnútri vládlo prítmie. Vyzeralo to však, že už o chvíľu sa bude stmievať. Koľko sme boli na ľade?

„Si hladná?“ spýtal sa Harry, zatiaľ čo odniekiaľ vytiahol čiapku i okuliare a nasadil si ich.

Až teraz som si uvedomila, že jedno jablko nebolo vhodné na to, aby ma dostatočne zasýtilo. „Celkom hej,“ usmiala som sa.

a ešte, toto video úplne zbožňujem :D bratranec mi ho ukázal asi pred štyrmi rokmi, je to proste najs :D vždy sa smejem na tom :DD