V poslednom čase mám nejak veľa nápadov na jednodielovky :) Hope you'll like it ;)x
„Daj ho dolu! Teraz!“ zareval Louis na Zayna, ktorý niečo
hral s Harrym na playstatione. Liam zúrivo ťukal do mobilu a občas pohľadom
skontroloval chalanov. Všetci sa rozvaľovali v MOJOM byte a hučali najviac
ako sa dá.
„Ale no ták! Do mačky!“ skuvíňal Harry a Zayn vybuchol
do škodoradostného smiechu.
Inokedy by mi to nevadilo, no práve tento večer som nemal na
nich náladu.
„Nialleer!“ privalil sa Harry, ktorého miesto vystriedal
Louis. Sadol si na operadlo kresla, v ktorom som sedel, či skôr ležal na
chrbte tak, že mi von trčala polovica zadku. Následne stratil rovnováhu a zvalil
sa na mňa. „Ne...dýcham,“ podráždene som vyfúkol.
„Čo si aký?“ spýtal sa s úškrnom, keď sa zo mňa
postavil a ja som sa normálne narovnal. Hral som sa so šnúrkou na
teplákoch a vyhýbal sa jeho pohľadu. „Neviem,“ zamrmlal som. Naozaj som
nevedel. Mal som iba nejaký nechutne divný pocit v žalúdku, že sa čosi
stane.
Dobre vedel, že keď mám zlú náladu, neradno ma rozptyľovať,
ešte by si to odniesol, tak sa postavil a odkráčal smerom k Liamovi.
„Styles, ty úchylák jeden!“ počul som ho o chvíľu kričať.
Zdvihol som pohľad, akurát keď sa po ňom začal oháňať vankúšom.
Zdalo sa mi to, alebo som začul klopanie? Ťažkopádne som sa
postavil a prešiel ku dverám. Predpokladal som, že to je Josh alebo Andy.
O to viac ma prekvapil pohľad na osobu stojacu na mojom prahu.
„Lena? Čo sa deje?“ zamračil som sa. Zdvihla ku mne pohľad a ja
som okamžite zazrel jej uplakané oči. Smrkla a slabým hlasom prehovorila. „Môžem?“
Ustúpil som od dverí a pustil ju dnu. Omámene som
prešiel do obývačky a cestou mi vŕtalo v hlave, čo také sa mohlo
stať.
„Chalani!“ skríkol som. Všetci sa ku mne obrátili. „VON!
Okamžite!“ rukou som naznačil, nech vypadnú.
Chystali sa protestovať, ale keď zbadali za mnou chúliacu sa
Lenu, neochotne sa pozdvíhali a šli k dverám. Pred tým, než sa
zatvorili počul som Louisovo tiché „Ja sa ešte vrátim.“
A TOTO k tomu, povinne!! :))
Chcel som sa otočiť na Lenu a ponúknuť ju, nech si sadne, ale než som to stihol, vrhla sa mi do náručia a pevne ma stlačila. Zmätene som jej objatie opätoval. Počul som jej tiché vzlyky a slzy mi čochvíľa zmáčali predok trička. Snažil som sa ju upokojujúco hladiť po hlave, ale triasla sa tak, až som sa roztriasol aj ja.
Potiahol som ju za ruku a posadil na gauč. Oprela sa o moje
plece, akoby chcela zamočiť čo najväčšiu plochu môjho trička.
„No ták, čšš,“ tíšil som ju. „Čo sa stalo, hovor.“
Pozrela sa na mňa, otvorila ústa naprázdno ako ryba a znovu ich zatvorila. „Pozri,“ strčila mi popod nos nejaké hodinky. „A čo je na tom?“
Potlačila vzlyk, čo sa jej dral z hrdla a odkašľala si. „Zastali. Sú jeho,“ zdôraznila.
Tie slová medzi nami zostali visieť vo vzduchu, ako nejaká ťažoba.
Pozrela sa na mňa, otvorila ústa naprázdno ako ryba a znovu ich zatvorila. „Pozri,“ strčila mi popod nos nejaké hodinky. „A čo je na tom?“
Potlačila vzlyk, čo sa jej dral z hrdla a odkašľala si. „Zastali. Sú jeho,“ zdôraznila.
Tie slová medzi nami zostali visieť vo vzduchu, ako nejaká ťažoba.
„Panebože. A čo sa...“ naprázdno som preglgol, „a čo sa
stalo?“ Prešiel som k skrinke a vytiahol balíček vreckoviek. Opatrne
som z neho jednu vybral a vložil ju do Leninej trasúcej sa ruky. Prikývla
na znak vďaky a hlasno sa vysmrkala.
„Zabil sa,“ povedala priškrteným hlasom. Prekvapene som
vyvalil oči. „To prečo?“
„Netuším a a...“ znovu sa prudko rozvzlykala. Chytil som ju za ľadovú ruku a pozrel jej do očí. Červené, pod nimi podliate vačky od nedostatku spánku. Zvyčajná iskra v hnedých dúhovkách sa niekam vytratila a nahradil ju čistý smútok. „Nezostal čas na rozlúčku. Žiadna šanca povedať zbohom, žiadne vysvetlenia..“ zašepkala.
„Netuším a a...“ znovu sa prudko rozvzlykala. Chytil som ju za ľadovú ruku a pozrel jej do očí. Červené, pod nimi podliate vačky od nedostatku spánku. Zvyčajná iskra v hnedých dúhovkách sa niekam vytratila a nahradil ju čistý smútok. „Nezostal čas na rozlúčku. Žiadna šanca povedať zbohom, žiadne vysvetlenia..“ zašepkala.
Nemohol som tomu uveriť. Myslel som, že Lenin priateľ je ten
najvyrovnanejší človek na svete. A keď ani ona nepozná dôvod.... „Chceš
niečo?“ spýtal som sa jej. Pokrútila hlavou, no ja som sa i tak postavil a zamieril
do kuchyne, kde som pripravil dva horúce čaje a vzal obrovskú tabuľku
čokolády. Postavil som to na stolík a rozprestrel deku, ktorú som prehodil
Lene cez plecia. Zapol som televíziu, a okamžite stíšil hlasitosť. Lena si
odpila z pariacej sa šálky a pohľad uprela do diaľky. Deň za oknom sa
pomaly menil v noc. Odchádzal, ako od nás odišiel jeden milovaný človek,
no zanechal v nás trpkú pachuť. Prekvapilo ma, že Lena už neplače. Asi sa
naplakala dosť. No smútok z jej tváre s týmto dňom neodchádzal.
Práveže, vrásky na jej mladej tvári sa hrou svetla prehlbovali.
Tlmenými hlasmi sme sa začali po chvíli rozprávať. Cítil
som, že jej je lepšie, no nič to nemenilo na veci. Vždy za mnou prišla, keď
potrebovala pomoc, už od detstva. Ja som ju utešil a pomohol jej, ale
teraz sa nezdalo, že by som jej nejako pomáhalo. Neronila slzy, iba občas sa jej
zaleskli v očiach, keď si na niečo spomenula.
Nakoniec ju môj hlas ukolísal do spánku. Šálka sa jej
vyšmykla zo zovretia a dopadla na koberec. Sledoval som, ako doňho vsiaklo
troška čaju a následne som sa postavil a prešiel k oknu. Zadíval som
sa na krajinu, osvetlenú bledým mesiacom, ktorý kĺzal pomedzi mraky.
Čas sa nám mihá pred očami, niekedy to nestíhame sledovať. Slová
sú zbytočné, márnime ho úplnými maličkosťami. No ľutovať to potom je neskoro.
Povzdychol som si a ruku pritisol na chladné sklo. Jedno prázdne srdce sa
nachádza v mojom byte. Cítil som, že ju pomaly strácam. Stratila ho a on
s ňou vzal aj kúsok z nej. Je to len ďalšia kapitola v našich príbehoch.
Keby sa dali vytrhnúť strany a jednoducho nechať prázdne miesta, síce
poznačené utrpením, no i tak by tu neboli.
Všetci nosíme tieto veci vo vnútri. Držia nás ako kotvy, topia
nás v mori. Škoda, že ja nemám nejaký oporný bod, ktorého by som sa mohol
držať. Už príliš dlho idem tou istou cestou. Cítil som, že veľmi dlho
nevydržím, začínali ma bolieť pľúca. No i tak som sa rozhodol
pokračovať...
Vlastné myšlienky sa mi sformulovali do rýmov, chytil som
pero a pri biednom svetle načarbal hrubý koncept na novú pesničku. Potom
som sa zahľadel na Lenu a dopísal poslednú vetu... And I'll stay with you, until you say goodbye.
Pôvodne som chcela Lenu zabiť, ale povedala som si, že smrti v mojich poviedkach bolo už až moc :D Páčilo sa? :P
to musím súhlasiť, smrtí tu bolo viac než dosť :) tú pieseň by som chcela vidieť, čo Niall napísal :) prekrásne to je, najkrajšie jenodielovky na svete píšeš a táto je úplne dokonalá, som veľmi rada, že si Lenu na konci nezabila, je to takto pre mňa prijateľnejšie, je to úžasné :* hádať sa s tebou budem až kým ty neprestaneš, ľúúúbim ťa najviac na svete :* :*
OdpovedaťOdstrániťjoooj, Kika, čo to fetuješ, že ma takto vždy vychváliš a ani si to nezaslúžim? :)) ďakujem strašne moc :-* aj ja ťa ľúúúbim!♥
OdstrániťTá pieseň = dokonalosť, táto jednodielka = MEGA DOKONALOSŤ !! Je jedno či napíšeš poviedku s happy endom alebo bez, mne sa to vždy proste veľmi veľmi páči :-) - Tins
OdpovedaťOdstrániťto som rada, ďakujeem! :)x
OdstrániťD.O.K.O.N.A.L.É.!! ach je to skvelé Katie, stratila som slová...:)
OdpovedaťOdstrániťEli:)
ď.a.k.u.j.e.m. ! :)x
OdstrániťTo je krásne :')
OdpovedaťOdstrániťTá pieseň je úžasná ! :))
Love ya ! xx
ďakujem teda :) love ya too :)xxx
OdstrániťKrásne, nemám slov :)
OdpovedaťOdstrániť-----Dadka-----