Lego House.

V poslednom čase mám nejak veľa nápadov na jednodielovky :) Hope you'll like it ;)x

„Daj ho dolu! Teraz!“ zareval Louis na Zayna, ktorý niečo hral s Harrym na playstatione. Liam zúrivo ťukal do mobilu a občas pohľadom skontroloval chalanov. Všetci sa rozvaľovali v MOJOM byte a hučali najviac ako sa dá.

„Ale no ták! Do mačky!“ skuvíňal Harry a Zayn vybuchol do škodoradostného smiechu.

Inokedy by mi to nevadilo, no práve tento večer som nemal na nich náladu.

„Nialleer!“ privalil sa Harry, ktorého miesto vystriedal Louis. Sadol si na operadlo kresla, v ktorom som sedel, či skôr ležal na chrbte tak, že mi von trčala polovica zadku. Následne stratil rovnováhu a zvalil sa na mňa. „Ne...dýcham,“ podráždene som vyfúkol.

„Čo si aký?“ spýtal sa s úškrnom, keď sa zo mňa postavil a ja som sa normálne narovnal. Hral som sa so šnúrkou na teplákoch a vyhýbal sa jeho pohľadu. „Neviem,“ zamrmlal som. Naozaj som nevedel. Mal som iba nejaký nechutne divný pocit v žalúdku, že sa čosi stane.

Dobre vedel, že keď mám zlú náladu, neradno ma rozptyľovať, ešte by si to odniesol, tak sa postavil a odkráčal smerom k Liamovi.

„Styles, ty úchylák jeden!“ počul som ho o chvíľu kričať. Zdvihol som pohľad, akurát keď sa po ňom začal oháňať vankúšom.

Zdalo sa mi to, alebo som začul klopanie? Ťažkopádne som sa postavil a prešiel ku dverám. Predpokladal som, že to je Josh alebo Andy. O to viac ma prekvapil pohľad na osobu stojacu na mojom prahu.

„Lena? Čo sa deje?“ zamračil som sa. Zdvihla ku mne pohľad a ja som okamžite zazrel jej uplakané oči. Smrkla a slabým hlasom prehovorila. „Môžem?“

Ustúpil som od dverí a pustil ju dnu. Omámene som prešiel do obývačky a cestou mi vŕtalo v hlave, čo také sa mohlo stať.

„Chalani!“ skríkol som. Všetci sa ku mne obrátili. „VON! Okamžite!“ rukou som naznačil, nech vypadnú.

Chystali sa protestovať, ale keď zbadali za mnou chúliacu sa Lenu, neochotne sa pozdvíhali a šli k dverám. Pred tým, než sa zatvorili počul som Louisovo tiché „Ja sa ešte vrátim.“

A TOTO k tomu, povinne!! :))

Chcel som sa otočiť na Lenu a ponúknuť ju, nech si sadne, ale než som to stihol, vrhla sa mi do náručia a pevne ma stlačila. Zmätene som jej objatie opätoval. Počul som jej tiché vzlyky a slzy mi čochvíľa zmáčali predok trička. Snažil som sa ju upokojujúco hladiť po hlave, ale triasla sa tak, až som sa roztriasol aj ja.

Potiahol som ju za ruku a posadil na gauč. Oprela sa o moje plece, akoby chcela zamočiť čo najväčšiu plochu môjho trička.

„No ták, čšš,“ tíšil som ju. „Čo sa stalo, hovor.“
Pozrela sa na mňa, otvorila ústa naprázdno ako ryba a znovu ich zatvorila. „Pozri,“ strčila mi popod nos nejaké hodinky. „A čo je na tom?“
Potlačila vzlyk, čo sa jej dral z hrdla a odkašľala si. „Zastali. Sú jeho,“ zdôraznila.
Tie slová medzi nami zostali visieť vo vzduchu, ako nejaká ťažoba.

„Panebože. A čo sa...“ naprázdno som preglgol, „a čo sa stalo?“ Prešiel som k skrinke a vytiahol balíček vreckoviek. Opatrne som z neho jednu vybral a vložil ju do Leninej trasúcej sa ruky. Prikývla na znak vďaky a hlasno sa vysmrkala.

„Zabil sa,“ povedala priškrteným hlasom. Prekvapene som vyvalil oči. „To prečo?“
„Netuším a a...“ znovu sa prudko rozvzlykala. Chytil som ju za ľadovú ruku a pozrel jej do očí. Červené, pod nimi podliate vačky od nedostatku spánku. Zvyčajná iskra v hnedých dúhovkách sa niekam vytratila a nahradil ju čistý smútok. „Nezostal čas na rozlúčku. Žiadna šanca povedať zbohom, žiadne vysvetlenia..“ zašepkala.

Nemohol som tomu uveriť. Myslel som, že Lenin priateľ je ten najvyrovnanejší človek na svete. A keď ani ona nepozná dôvod.... „Chceš niečo?“ spýtal som sa jej. Pokrútila hlavou, no ja som sa i tak postavil a zamieril do kuchyne, kde som pripravil dva horúce čaje a vzal obrovskú tabuľku čokolády. Postavil som to na stolík a rozprestrel deku, ktorú som prehodil Lene cez plecia. Zapol som televíziu, a okamžite stíšil hlasitosť. Lena si odpila z pariacej sa šálky a pohľad uprela do diaľky. Deň za oknom sa pomaly menil v noc. Odchádzal, ako od nás odišiel jeden milovaný človek, no zanechal v nás trpkú pachuť. Prekvapilo ma, že Lena už neplače. Asi sa naplakala dosť. No smútok z jej tváre s týmto dňom neodchádzal. Práveže, vrásky na jej mladej tvári sa hrou svetla prehlbovali.

Tlmenými hlasmi sme sa začali po chvíli rozprávať. Cítil som, že jej je lepšie, no nič to nemenilo na veci. Vždy za mnou prišla, keď potrebovala pomoc, už od detstva. Ja som ju utešil a pomohol jej, ale teraz sa nezdalo, že by som jej nejako pomáhalo. Neronila slzy, iba občas sa jej zaleskli v očiach, keď si na niečo spomenula.

Nakoniec ju môj hlas ukolísal do spánku. Šálka sa jej vyšmykla zo zovretia a dopadla na koberec. Sledoval som, ako doňho vsiaklo troška čaju a následne som sa postavil a prešiel k oknu. Zadíval som sa na krajinu, osvetlenú bledým mesiacom, ktorý kĺzal pomedzi mraky.

Čas sa nám mihá pred očami, niekedy to nestíhame sledovať. Slová sú zbytočné, márnime ho úplnými maličkosťami. No ľutovať to potom je neskoro. Povzdychol som si a ruku pritisol na chladné sklo. Jedno prázdne srdce sa nachádza v mojom byte. Cítil som, že ju pomaly strácam. Stratila ho a on s ňou vzal aj kúsok z nej. Je to len ďalšia kapitola v našich príbehoch. Keby sa dali vytrhnúť strany a jednoducho nechať prázdne miesta, síce poznačené utrpením, no i tak by tu neboli.

Všetci nosíme tieto veci vo vnútri. Držia nás ako kotvy, topia nás v mori. Škoda, že ja nemám nejaký oporný bod, ktorého by som sa mohol držať. Už príliš dlho idem tou istou cestou. Cítil som, že veľmi dlho nevydržím, začínali ma bolieť pľúca. No i tak som sa rozhodol pokračovať...

Vlastné myšlienky sa mi sformulovali do rýmov, chytil som pero a pri biednom svetle načarbal hrubý koncept na novú pesničku. Potom som sa zahľadel na Lenu a dopísal poslednú vetu... And I'll stay with you, until you say goodbye.

Pôvodne som chcela Lenu zabiť, ale povedala som si, že smrti v mojich poviedkach bolo už až moc :D  Páčilo sa? :P