I'll Never Forget You...

Ahojte ženy! :) Tak som šťastlivo prežila výlet a opäť sa vám hlásim z postele :D Sviňa doktorská ma nechala do konca týždňa doma (nie že by som sa sťažovala :D) Nabudúci týždeň Londýn, choo, teším sa :D

Tak som spísala teda túto jednodielovku, dúfam, že sa bude páčiť :D NEPLAČTE! :) (ja viem, to sa nedá, aj ja som plakala, ale to je jedno :D♥)

Povinne pustiť najskôr TOTO a keď vám to nááhodou dohrá tak TOTO :Dxxxx

„Zaplatím,“ povedala som čašníkovi, keď odnášal môj tanier. Ako bolo zvykom dal mi čínsky koláčik pre šťastie a ja som ho zvedavá otvorila. Vždy som v ňom mala nejakú kravinu, no aspoň som sa zasmiala. „Váš život je v nebezpečenstve. Nikomu nič nehovorte. Musíte okamžite opustiť mesto.“ Vyprskla som do smiechu a vytiahla z tašky peňaženku. Zrazu sa za mojím chrbtom objavil šedivejúci starček.

„Tieto veci nebrať na lahká váha, slečna,“ zapišťal a pokračoval v chôdzi. Úškrn na tvári sa mi ešte viac rozšíril.

Nestihla som ani vyjsť z reštaurácie, keď sa mi rozozvučal telefón. Jednou rukou som si ho chytila pri uchu a druhou otvorila dvere. „Mami? Čo sa deje?“ Z druhej strany sa ozval hlasný vzlyk. Vyvalila som oči. „Mama!“

„Zlato... Autumn... zomrela,“ posledné slovo zašepkala a počula som, ako si vyfúkala nos. Zastala som uprostred ulice. Moja najlepšia kamarátka... „Čo?“ hlas sa mi zatriasol. „Včera v noci mala autonehodu a dnes u nás bola jej mama.“ Trhane som sa nadýchla a vydýchla. „Idem domov.“

Vyšinutá Autumn... Vždy som si robila žarty z jej mena, veď kto už by len dal dieťaťu meno Jeseň? Jej to nevadilo, smiala sa so mnou. Pri spomienke na jej šťastný úsmev mi po tvári začali stekať slzy. Zovrela som si hrudník, akoby som z neho mohla vytrhnúť srdce.

Mozog stále odmietal prijať fakt, že zomrela. V krku som mala obrovskú hrču, ktorá mi zabraňovala prehĺtať. Slzy mi zastreli videnie, ani neviem, ako som sa dostala domov.

°°

Predné pramene dlhých vlasov som zopla vzadu sponkou a pohladila látku mojich čiernych šatov. Ruka mi zablúdila ku krku, na ktorom visela jemná retiazka. Bol to prvý darček, ktorý mi dala Autumn. Každú chvíľu sa mi v hlave objavila nejaká spomienka. Preplakala som noci, ale dnes som si sľúbila, že už plakať nebudem. Ona by to tak nechcela.

„Quinn, musíme ísť!“ ozvalo sa zdola. Povzdychla som si a nazula vysoké čierne lodičky. Pomaly som zišla do predsiene, kde boli nastúpení rodičia aj sestry. Rose ma chytila okolo pliec a kráčala som mnou k autu.

Zástup ľudí v čiernom. Niektorí podávajúci si ma z objatia do objatia. Autumniný rodičia stojaci pred truhlou v tesnom objatí. Zatiahnutá obloha. Stromy ohýbajúce sa a vŕzgajúce pod vplyvom silného vetra.

Moja myseľ bola zahmlená, nevnímala som. Okrajovo som pociťovala, ako mi na odhalenej pokožke naskakujú zimomriavky. Usadila som sa na stoličku a uprela pohľad na kňaza. Jeho ústa sa otvárali, no ku mne nedoľahli žiadne slová. Vietor ich odnášal ponad zhromaždených do diaľky.

Zrazu sa niekto dotkol mojej ruky. Pozrela som na chalana, asi v mojom veku sediaceho vedľa mňa. „Ahoj,“ pousmial sa. Kývla som mu hlavou a opäť upriamila pozornosť dopredu.

„Som Harry,“ povedal. Zatla som sánku a pomedzi zuby precedila: „Quinn.“

„Ty si jej najlepšia kamarátka, však?“ Prikývla som. „A ty jej bratranec,“ skonštatovala som pošepky. Veľa mi o ňom rozprávala, ale mne to väčšinou bolo jedno.

„Je mi to veľmi ľúto, viem, že ste boli najlepšie kamarátky veľmi dlho... Musí to byť pre teba ťažké.“ V tej chvíli sa mi v hlave objavila spomienka, ako sme sa najskôr nenávideli, kvôli našim mamám, ktoré boli skvelé kamarátky. No nejako sme sa skamarátili a už nám to vydržalo.

Mali sme spoločné plány, vybratú univerzitu a všetko.

Zahryzla som si do spodnej pery a párkrát zažmurkala, aby som sa zbavila otravných sĺz. Jedna sa však predsa len vykotúľala von. Chcela som si ju zotrieť, no nejaká ruka bola rýchlejšia.

Pozrela som na Harryho. Smutne sa na mňa usmial a ja som mu opätovala akýsi krivý poloúsmev.

Uvedomila som si, že všetci už vstávajú a rakva sa pomaly spúšťa do zeme. Každý jej tam hodil kúsok hliny. Prešla som k nej s pri pohľade na osamelú rakvu, ležiacu v jame mi prišlo nevoľno.

Rýchlo som z kabelky vytiahla našu spoločnú fotku a hodila ju tam, spolu s bielou ľaliou. Tie mala najradšej. Chrbtom ruky som si zotrela slzy, smrkla a zašepkala: „Nikdy na teba nezabudnem.“

Moje kroky viedli k autu, na polceste ma však dobehol Harry. „Uvidíme sa ešte?“ spýtal sa a pozrel mi do očí.

Opäť sa mi naplnili slzami, tie jeho mali presne takú istú farbu, ako Autumnine. „Áno,“ vzlykla som a rozbehla sa preč.

°°

Na druhý deň som ešte v pyžame vybehla na záhradu za Autumn, vždy sme sedávali, opreté o plot v raňajšom slnku a dýchali čerstvý vzduch. No potom som si uvedomila, že Autumn už nepríde.

Napriek tomu som sa obliekla a rozhodla sa ju navštíviť. Po ceste som jej kúpila ľaliu. Neznášala som cintoríny, je tam ticho a stále mi pripadá, že ma niekto sleduje. Vietor fúkal ešte silnejšie než včera a bol oveľa studenší.

Zo stromu predo mnou sa na zem znieslo niekoľko listov. Jeseň Autumn milovala. Neviem, či kvôli jej menu, ale bolo to jej najobľúbenejšie ročné obdobie. Na chodníku vyhadzovala do vzduchu kopy lístia, pretože milovala ten šušťavý zvuk a žiarivé, alebo občas matné farby.

Jej vlasy pripomínali presne takéto stromy. Normálne ich mala hnedé, no na slnku sa leskli v oranžovo-červenom odtieni.

Pri jej hrobe som sa zviezla na zem a opatrne naň položila kvet, vedľa modrej orchidey od jej rodičov.

„Dnešný deň by sa ti páčil,“ začala som. Bolo mi jedno, to ma počuje, musela som jej to všetko rozpovedať. Ako na potvrdenie mojich slov z pomedzi mrakov vykukol lúč slnka a dopadol presne na jej náhrobný kameň.

Vystrela som k nemu ruku a snažila sa ho vziať do dlane, uschovať pred zlom sveta, ktoré by ho mohlo ohroziť. „Je prvý naozajstný jesenný deň, počasie presne také, ako máš rada. Po tvojej smrti, vieš... Všetko sa zmenilo. Nemám sa komu vyrozprávať, preto...“ hlas mi zlyhal a tvár som si schovala do dlaní. „Neskutočne mi chýbaš,“ šepla som.

Oprela som sa o neďaleký strom a pozorovala, ako sa slnko pohybuje na oblohe. Bola som stratená. Cítila som sa ako maličký, bezvýznamný človiečik, no akoby práve na mne ležala tiaž celého sveta.

°°

S Harrym som sa stretla po pol roku. Ani neviem, ako sa to stalo, no opantal ma svojím šarmom a pomohol mi aspoň trochu zabudnúť.

Napriek tomu, že mávali koncerty a veľa cestovali, dva roky sme boli tí najšťastnejší ľudia pod slnkom. Až pokiaľ...

Raz som čakala na chalanov na letisku. Prišli, no však bez Harryho. Vraj ešte pre mňa vybavoval nejaké prekvapenie. Išla som s nimi domov, Harry mal priletieť niekedy v noci.

Stála som v obývačke a zapínala si sveter, už bol skoro čas. Liam zapol správy a tu na mňa vyskočila hrôzostrašná fotografia spadnutého lietadla. Pridala som hlasitosť.

„Dnes, tesne pred pristátím na londýnskom letisku Heathrow, havarovalo lietadlo z New Yorku. Podrobnejšie správy nemáme, no zdá sa, že nikto neprežil. Vedú sa isté dohady, že na palube bol aj spevák skupiny One Direction, Harry...“

Ďalej som už nepočúvala. Cítila som, ako moje telo ochablo a ja som odpadla. Márne som čakala na moment, kedy sa Harry zjaví vo dverách, že prežil, a všetko je v poriadku...

Spomínala som si na všetky zážitky, tak ako aj s ním a s Autumn. Nemalo cenu žiť. Uzavrela som sa do seba a všetko si dávala za vinu. To, že umrela Autumn aj on. 

Teraz tu sedím na okraji útesu a naposledy píšem do tohto denníku. Je mi to ľúto, nechcela som, aby to takto skončilo, ale, bohužiaľ, skončí. Spomínam si, ako som kedysi dostala čínsky koláčik šťastia, vraj môj život je v nebezpečí. Nič sa mi nestalo, no v nebezpečí je práve teraz, keď som dospela k rozhodnutiu.

Navždy vaša Quinn.

°°

Quinn zatvorila denník a položila ho vedľa seba do trávy, aj s perom. Po tvári jej začali stekať slzy a opatrne sa postavila k okraju útesu. Vietor jej rozfúkal neposlušné vlasy, dala si ich do gumičky a vytiahla nožnice.

Dlhý chvost jej padol k nohám. Posledný krát sa zhlboka nadýchla a urobila krok do prázdna. Jej život skončil.

Ešte ďakujem za komentáre k článku :)) Nechce sa mi odpisovať, prepáčte kočeny :D:-*