Just Ordinary People 14.

Oj baby, čo ste, kde ste? :P Akosi nekomentujete... Buď mám pokazený blogger, a ukazuje mi tu aj tých, čo sem nechodia, alebo ja už potom neviem... Ako, ja chápem, že sa vám nechce, ale napísanie pár slov by vás nezabilo :) Stačí mi obyčajné páči sa mi to/nepáči sa mi to, bodka... Zaujímajú ma vaše názory, všetkých, aj tých vymyslených čitateľov :)
Aj aktivita pomaly, ale isto klesá :) Vonku je teplo, všetci beháte, však čo budete zalezení pri počítači? :) Ale aspoň tí, čo si to prečítate - napíšte mi niečo k tomu :) Aj niektoré z vás majú blogy, a dobre viete, aký je to pocit nájsť si pekný komentár od nejakého čitateľa :)
Lebo naozaj uvidíte to, že nič neuvidíte :D 
Pôvodne táto časť mala pribudnúť až zajtra, ale v podstate už zajtra je, tak to sem dávam :D Pochybujem, že si to niekto teraz prečíta, ale keby náhodou, vážne prosím o ten komentár :)
Enjooy♥

Zayn sa zabudol zmieniť, že na neskôr znamená hneď na druhý deň, keď ma pozval k nim na večeru.

„Neprotestuj, nemá to zmysel. Ideš a bodka,“ vyhlásil. Poznal ma už dosť dobre na to, aby zistil, že sa chystám namietať.

Zayn sa u nás zjavil presne dve minúty pred piatou. Klepala som sa ešte viac, než pred prvým stretnutím s ním. Kým sme dorazili k nim, hlavu mi zaplnili obavy zo stovky najrôznejších katastrof čakajúcich iba na mňa. Čo ak si pomyslia, že ich syn si zaslúži niekoho lepšieho? Neurobím nič nevhodné, ako sa mi to stáva vždy, keď som nervózna? A čo moje šaty – jednoduché krémové s čiernymi bodkami – budú sa páčiť Zaynovým sestrám?

„Upokoj sa!“ ozval sa Zayn, keď som si už asi po desiaty krát od nášho odchodu prehrabla vlasy a narovnala šaty. „Srdce ti bije tak, že ho počujem až sem. Neboj sa, budú ťa mať radi. A keby aj nie, nevšimneš si to. Obľúbia si ťa, veď to vlastne už aj urobili.“
„Ako to myslíš?“

„Často im o tebe rozprávam, a už sa na teba tešia. Takže sa prestaň láskavo správať, akoby si šla na nejaký výsluch. Čo som mal robiť ja, keď som sa išiel zoznámiť s tvojou mamou?“

„Ale to je iné,“ zahundrala som si popod nos. „Som nervózna a tebe je to úplne fuk.“
„Vôbec nie,“ povedal pokojne. „Ale nemáš sa čoho obávať. Mama je už teraz členkou tvojho fanklubu a aj zvyšok rodiny sa na teba teší. Istý čas ma dokonca podozrievali, že som si ťa vymyslel. Si prvé dievča, čo idem rodičom predstaviť oficiálne, takže nerob drámu, je to v pohode.“
„To si ma teda upokojil,“ odvetila som, ale napriek tomu sa usmiala.

„Vidíš, to je ono,“ povzbudzujúco na mňa pozrel a vyčaroval grimasu.

„Somár,“ buchla som ho po ramene. „Radšej sa dívaj na cestu.“
„Ja zvládam všetko. Som multimuž,“ zasmial sa a znovu na mňa vyplazil jazyk.

Moje myšlienky sa aspoň na chvíľu dokázali odreagovať od toho, čo ma čaká a zvyšok cesty som sa dívala na Zayna. Aký tieň vytvárali jeho husté mihalnice pod očami, jeho dokonale rovný nos. Na perách mu pohrával jemný úsmev a keď sa občas pozrel na mňa, ešte viac sa mu rozšíril a v očiach mu zaihrali iskričky.

Malikovci bývali vo veľkom dome v jednej z najväčších štvrtí Bradfordu. Stavbu obkolesoval živý plot, k vchodovým dverám viedol chodník dláždený mačacími hlavami. Predná časť domu s veľkou kuchyňou slúžila pre hostí, zatiaľ čo rodina, pozostávajúca zo šiestich členov sa väčšinou zdržiavala v zadnej časti, susediacej s terasou a bazénom. Na stene v kuchyni visela obrovská plazma a na stole sa povaľovala dievčenská bižutéria. Pri zadných dverách na terasu boli poukladané kvetiny v črepníkoch, vlastne kvetiny sa nachádzali všade.
Keď sme vošli dnu, na útlej chodbe som si vyzula čierne baleríny. Dúfala som, že sa nestratia pod toľkým náporom topánok, boli tam všetky možné od výmyslu sveta.

Zayn ma zaviedol do kuchyne, kde jeho matka horúčkovito varila i upratovala zároveň, pobehovala priam nadľudskou rýchlosťou. Len čo som vošla do kuchyne za Zaynom, všetko nechala tak a ihneď sa so mnou priateľsky zvítala.

„Vitaj, Madison!“ zvolala, ruky si utrela do utierky, čo bola zavesená na háčiku a srdečne ma vyobjímala. „Toľko sme už o tebe počuli! Ja som Patricia.“ Najskôr ma to jemne prekvapilo, ale objatie som jej opätovala.
„Rada vás spoznávam, Patricia. Môžem vám pomôcť?“ ponúkla som sa.

„Tak toto tu naozaj často nepočujem.“
Vzala ma za ruku a ukázala na umyté taniere, pripravené na poutieranie. Onedlho sa ukázal aj otec, ktorý pripravoval gril pod veľkým slnečníkom. „Vidím, že mamča nezaháľala a už ťa aj zapriahla,“ potriasol mi rukou a predstavil sa ako Yasser.

Neskôr som pomáhala Patricii prestrieť na stôl. Z izieb vychádzali zvuky neznámej hudby, niekto dokonca nacvičoval na klarinete a to všetko sa miešalo s komentátorom športového prenosu v televízii.

Zrazu som začula nejaký vzdialený krik. Zayn prišiel do kuchyne po taniere a zamrmlal mi do ucha: „Najvyšší čas vypadnúť.“ 

Buchli dvere a do kuchyne vtrhlo dievča s vlasmi vyčesanými do drdola. „Mami, mohla by si Doniyi dohovoriť, nech sa láskavo nehrabe v mojich veciach?“

„Nemáš si to nechávať v kúpeľni!“ zakričala Doniya cez zavreté dvere.

„Tresni si hlavu o stenu a dúfaj, že sa ti rozsvieti!“ Až vtedy si dievča všimlo, že v kuchyni je neznámy človek. Prísne si ma premerala pohľadom. „A toto je akože kto?“

„Waliyha!“ zahriakla ju Patricia. „Nevieš sa chovať? Toto je Madison. Madison toto je Waliyha.“

„Rada ťa spoznávam,“ zamrmlala a následne kývla smerom k Zaynovi. „To si si nikoho lepšieho nenašla? Je to jasný pako, ešte aj bez zmyslu pre humor.“
„Waliyha prechádza obdobím pubertálneho vzdoru,“ povedal smrteľne vážne Zayn, aby sestru ešte viac podpichol.
Waliyha už-už otvárala ústa, že niečo odsekne, ale v tej chvíli sa objavilo ďalšie dievča, a ja som usúdila, že to bude Doniya. Krásne dlhé vlasy jej siahali do polovice chrbta, nepochybne sa zo všetkých najviac podobala na Zayna, okrem jeho otca.

„Zayn sa ani nepochválil, že vyzeráš tak dobre,“ pristúpila ku mne a jemne ma objala.

„Chválil som sa až dosť,“ ohradil sa Zayn.

„Tak to sme ti asi neverili,“ zasmiala sa, „vitaj Madison.“

„Ďakujem,“ po jej pochvale som sa jemne začervenala.

Celý večer sa niesol v príjemnej nálade a užívala som si každú minútu. Prvotná nervozita zo mňa opadla, hneď ako som spoznala všetkých členov rodiny, vrátane najmladšej Saafy a zistila, že všetci sú strašne milí ľudia. Ich rodina držala pokope, napriek bezvýznamným sporom. Plnými dúškami som si vychutnávala tú atmosféru. Nakoniec som aj začala závidieť, ako sa všetci poznajú a majú medzi sebou perfektné vzťahy. Pre mňa, čo som odjakživa bývala len s mamou, to bolo niečo nové a stále som mala čo objavovať.

Na konci som cítila k Zaynovi veľkú vďaku, za to, že ma pozval do rodiny.

„Tak aké to bolo?“ spýtal sa ma cestou domov.

„Náročné,“ priznala som, „ale zároveň skvelé,“ dokončila som spokojne.