Just Ordinary People 12.

Ahojte! :) No čo, ste radi, že je piatok? :)

Konečne tu máme aj JOP :)
Ja viem, že ešte to ani poriadne nezačalo, no už rozmýšľam nad koncom. Proste, na počítači trávim viac času než vonku, pomaly sa prestávam venovať môjmu obľúbenému koníčku - čítaniu a už sa ani neučím :( Dosť ma to štve, všetko kvôli tomu, len aby som mohla písať :( Stále tu sedím a ničím si oči... (who run the world? CARROTS! :D - viem, to je horan the world? curls! :D) Okej to bolo odveci, ja len že... Ani neviem, prečo sa tak snažím, keď sa ani nedozviem váš názor, lebo nekomentujete - česť výnimkám...

No skrátka, nabudúci týždeň si to ešte premyslím a uvidíme, fajn? 

Enjooy♥

„Lisa? Čo tá má s tebou?“ Ešte stále sa mi odmietal pozrieť do očí. Povzdychol si a ukázal na stoličky. Posadila som sa na mokrú stopu, ktorá tam zostala od môjho oblečenia, no ja už som bola skoro suchá. Zayn sťažka dosadol vedľa mňa a vzal moju ruku do dlane. Hral sa mi s prstami, no mala som strašnú chuť sa mu vytrhnúť. „Tak čo teda?“ povedala som nahnevane.

 „Vieš... ja, no... my, sme nejak... chodili sme spolu,“ vydýchol s pohľadom upretým na svoje tenisky. „A prečo si mi to nepovedal?“ Snažila som sa vybaviť si, či sa o tom zmienil, ale nič. No vlastne, keď som Liz rozprávala o Zaynovi, tvárila sa divne. Ja som si to samozrejme nevšímala, lebo som bola zabratá do básnenia.

„Nebolo to podstatné,“ zamumlal. Chcela som naňho skríknuť, no ozval sa hlas sestričky, ktorá prichádzala po chodbe. „Príbuzní Jane Adamsovej?“ Postavila som sa a vystrašene na ňu pozrela. „Ja som jej dcéra.“ Premerala si ma pohľadom a nesúhlasne mľaskla, no kývla mi, aby som šla za ňou.

„Potom sa porozprávame,“ sykla som smerom k Zaynovi a nasledovala ju.

„Vaša mama utrpela slabší otras mozgu a má jedno prasknuté rebro,“ rozprávala sestrička potichu, keď zastavila pred nejakým pultom a začala si triediť papiere. „Nie je to našťastie nič vážne, nebojte sa o ňu.“ Do očí sa mi nahrnuli slzy a sťažka som preglgla. „Ako sa jej to vlastne stalo?“
„Vy to neviete?“ prekvapene na mňa pozrela. „Nie... mne volal len jej priateľ,“ kyslo som skrivila tvár. „Aha,“ prikývla a pokračovala, „Keď ju priviedol, vravel, že spadla zo schodov.“
Jasné, "spadla" zo schodov. Zovrela som pery, ale nič na to nepovedala. Ak jej to urobil on... zabijem ho. „A môžem ju vidieť?“ spýtala som sa s nádejou v hlase.

„Bohužiaľ, teraz musí odpočívať. No môžete sa zastaviť navečer, cez návštevné hodiny. Bolo by dobré, keby jej prinesiete aj nejaké veci,“ sestrička uprela pohľad späť do svojich papierov a tým mi dala pokyn, aby som zmizla. „Fajn,“ precedila som pomedzi zuby a zamierila späť k Zaynovi.

Vnútri to vo mne vrelo, už len kvôli Joshuovi, ale aj Zaynovi a Lise. Ako to, že sa mi o tom obaja zabudli zmieniť? Zahryzla som si zvnútra do líca a po chvíli som v ústach pocítila krv. Nechápem to.

Zayn sa ležérne opieral o stenu a v rukách držal dva kelímky kávy z automatu. Bez slova som si jednu zobrala a sadla si. Pohľad som uprela na horúci nápoj a palcom začala krúžiť po okraji. „Madison,“ povedal Zayn a snažil sa ma chytiť za plece, no ja som sa odtiahla. „Láska, vypočuj ma.“ Odpila som si z kávy a takmer okamžite sa popálila. Opäť som si zahryzla do líca, aby som nevykríkla a znovu sa mi z neho pustila krv.

Zayn mi ukazovákom nadvihol bradu a donútil ma pozrieť sa mu do očí. Kľakol si, aby bol v rovnakej výške a kávu položil na zem.

„Chodil som s Lisou, áno, ale bolo to pred tromi rokmi. Vtedy ste sa tuším ešte ani nepoznali...“ „Ale prečo mi to ani jeden z vás nepovedal?“ prerušila som ho ostro.

„Neviem... Proste je to už za mnou, rozišli sme sa dávno. Ľúbim teba, chápeš?“ V hrdle mi navrela hrča. Po prvý raz mi povedal, že ma ľúbi. Donútilo ma to jeho s Lisou hodiť za hlavu a uverila som mu. Nechápem, prečo som robila z komára somára.

Po chvíli som si uvedomila, že čaká na odpoveď. Odkašľala som si a pery sa mi zvlnili v jemnom úsmeve. „Aj ja ťa ľúbim, Zayn.“

Postavil sa a ja som kávu položila vedľa seba. Vytiahol ma za ruku a pritiahol si ma bližšie. Ja som si ruky zaplietla do jeho vlasov a postavila sa na špičky. Pobozkal ma najskôr na čelo, potom nos a nakoniec našiel pery. Bozk nám prekazila slaná chuť, ktorú som zrazu pocítila. „No tak, zlato, prečo plačeš?“ znepokojil sa Zayn.

„Ja sama neviem,“ zasmiala som sa. „Neplač,“ zašepkal a prstami mi poutieral mi slzy. „Aj by som si vytiahla vreckovku, keby nebola premočená,“ povedala som tlmene s tvárou v jeho hrudi. Zasmial sa.

„Ešte nechápem, odkiaľ vôbec Lisa mala tvoje číslo.“
„Ja tiež nie, asi si ho nevymazala.“
„To je čudné.“
„Neriešme to,“ šepol a znovu ma pobozkal.

„Mali by sme ísť,“ odtiahla som sa po chvíli. Prikývol a preplietol si so mnou prsty. Vzala som si premočenú tašku a pomaly sme sa vybrali ku vchodu. Už sa teším, ako to budem doma sušiť. Kelímky sme zahodili do neďalekého koša a vyšli von.

Medzitým prestalo pršať, no všade boli obrovské mláky. Zayn ma potiahol k jeho autu.

Otvoril mi dvere a ja som s vďačnosťou nastúpila, pretože som sa pomaly začínala opäť klepať od zimy. Zayn našťastie zapol kúrenie a mne po chvíli bolo oveľa lepšie. Pohľad som uprela von z okna a nechala voľný priebeh mojim myšlienkam. Ako to vlastne bolo s mamou? Naozaj iba nehoda, alebo ju Joshua zhodil? Či mi to aj ona sama potvrdí, to je otázne.

Ani som si neuvedomila, kedy sme sa dostali pred náš domov. „Ďakujem,“ otočila som sa k Zaynovi. „Bez problémov,“ pousmial sa.

„Ideš ďalej?“ ponúkla som ho.

„Nie, musím ísť za sestrami,“ ospravedlňujúco na mňa pozrel. „V poriadku,“ naklonila som sa k nemu a vtisla mu jemný bozk na spodnú peru. „No tak to teda nie,“ potiahol ma za ruku naspäť, keď som sa chystala vystúpiť. Teraz sa pre zmenu naklonil on ku mne a jazykom vkĺzol do mojich úst. Zachichotala som sa a bozk mu opätovala.

„Pôjdeš večer so mnou za mamou? Určite by ťa rada spoznala,“ navrhla som zadýchane, keď som sa od neho odtiahla o dobrých päť minút.

„Tak fajn,“ prikývol a posledný krát ho pobozkala. Cha, to som zvedavá, zasmiala som sa v duchu.

A ešte k tomu koncu, nemyslím, že by vás potešil :D Začínam sa chytať nápadu, ktorý mi dala raz moja Nikolka :D joj, no ale neprezrádzam, všetko sa dozviete :D 
nebojte, nikto nezomrie... teda, aspoň myslím... :D 
Ľúbim vás!xx