Just Ordinary People 15.

Dnes len taká kratšia, čo som stihla v škole načarbať, prišla som totiž až o piatej, teplo je, bazén máme, no tak nevyuži to :D :)

Mamu prepustili z nemocnice na konci týždňa. Prebiehala medzi nami tichá domácnosť. Všetko sa úplne od základov začalo meniť, keď spoznala Joshuu. Nikdy by sa ku mne takto nezachovala, cítila som, že on ju mení na niečo čo nie je. Nejaký chladný, bezcitný stroj, ktorého slnkom je len a len Joshua. Nechápala som to. Nikdy nebola ten typ ženy, ktorá by sa dala ľahko ovplyvniť. Bola zvyknutá byť bez mužov, postarať sa o seba, respektíve o nás, sama. Naozaj netuším, čo má on, že ju dokáže takto spracovať.

Najväčšie prekvapenie pre mňa bolo však, keď som sa raz vrátila domov, šťastná, že do konca roka zostáva už len týždeň. Široký úsmev na tvári vystriedal výraz zhrozenia hneď, ako som vstúpila do predsiene.

Bola zaprataná kuframi a pár krabicami. Zostala som stáť s otvorenými ústami. Žartuje? Odmietavo som krútila hlavou a nakukla do obývačky, kde si Joshua vykladal svoje knihy. Preboha. Skoro som explodovala od zlosti. Prudko som napochodovala do kuchyne za mamou, kde práve niečo miešala v hrnci.

„Tak on tu akože bude bývať?“ sykla som na ňu.

Pozrela na mňa kútikom oka a nahodila výraz typu –nevidíš?–

Otvorila som ústa, že jej niečo odseknem, ale následne ich zase zavrela a bez slova zavrtela hlavou. Zovrela som pery a radšej vydupala do svojej izby, kde som za sebou zatresla dvere a zamkla.

Hodila som sa na posteľ, tvár si zaborila do vankúša. A s tamtým mám žiť? Celkom som sa tešila na koniec roka a prázdniny, no keď som si predstavila, koľko času s ním budem musieť stráviť, až ma striaslo.

Otvorila som si notebook a nalogovala sa na Facebook. Zayn bol našťastie online, takže som sa mu okamžite zverila so svojimi starosťami.

Pomaly som chytala nervy, keď mi neodpisoval asi pol hodinu, a úplne ma dorazilo, keď začal o niečom inom.

„Naši aj so sestrami idú cez víkend k starkým,“  blikalo mi okienko v chate.

„A čo ja s stým?“ podráždene som mu odpísala. Mala som pocit, že rozmlátim klávesnicu. Tak ja mu píšem hotové slohy a má ma zaujímať, že čo robia cez víkend? Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Na chvíľu som zadržala dych a potom prudko vydýchla, práve keď sa ozvala nová správa.

„Napadlo ma, že by si mohla prísť.“
„To ako vážne?“ tep sa mi okamžite upokojil a prekvapene som zízala na tých pár slov.

„Vážne :) Keď vravíš to s tým Joshuom, tak aspoň na chvíľu by si s nebola s ním, ale so mnou.“

„Veľmi rada prídem,“ naťukala som mu s trasúcimi sa prstami.

Pekný víkend... so Zaynom. Pekný víkend so Zaynom.

Tieto slová som si opakovala v hlave, keď som schádzala dolu schodmi a dívala sa na Joshuov škodoradostný ksicht. 

A teraz všetci POVINNE prečítať a okomentovať Prológ z našej poviedky s Maruš :) Dúfam, že v nej budeme pokračovať, lebo práve mi napísala, že so mnou skončila :D Ale keď chudiatko, ja ju vždy tak odfajčím :D Nemá byť netrpezlivá! :D Máme už niečo napísané však, len ešte neviem, kedy to sem dám :)

Stella:

Málaga mi chýbala. Prežila som tam krásnych i menej pekných 17 rokov svojho života. S ľuďmi, mne podobnému charakteru. A teraz odchádzam, ďaleko, a Málaga nebude moja prítomnosť, ale spomienka. Kus života som tam nechala, to áno. Upršaný Londýn s povrchnými idiotmi ma čakal. No za Málagou robím čiaru, prišla som tam o niekoho . Dôležitého, životu nevyhnutnému. A teraz od toho s celou rodinou utekáme. A to podľa mňa nie je správne.

Quinn:

Keď som spoznala Stellu, cudzinku s mnohými tvárami, bola som úplne iný človek, ako teraz. Hoci naše názory na život boli odlišné, rozumeli sme si. Často sme sa hádali o úplných maličkostiach, ale vždy sa zase udobrili. Ona bola drzá, nehanbila sa presadiť vlastný názor a zastupovala úlohu blázna na každé počasie. Predsa len, temperament mala v krvi. Ja som bola práveže ten typ človeka, čo sa za každú cenu snaží pomôcť, no pritom som bola kus šarmantná a každého omámila už len jednou vetou.

Každá sme mali svoju minulosť... a práve to nás spájalo.

Stella a Quin:

Nenávideli sme počasie v Londýne. Hľadali sme mesto s eleganciou, nám rovnou. A tak sme po dvoch rokoch spoločného života v Londýne, spravili čiaru aj za tým. Kúpili si lístky na trajekt a začali budovať nové životy. Také, ktoré si mal každý pametať už len tým aké výnimočné boli. A tak sa začal môj tretí, francúzsky život, v ktorom som bola odhodlaná zotrvať, aj keď to bolo niekedy ťažké.