Just Ordinary People 11.

Dnes takto skôr, kvôli tomu, že poobede ideme k babke a vrátime sa až večer :) Enjooy♥

Okamžite som si napchala veci do tašky a prehodila si ju cez plece. „Lisa, musím ísť, mama je v nemocnici,“ oznámila som jej roztraseným hlasom. Srdce mi búšilo ostošesť, mala som o ňu strach. Čo keď jej niečo spravil? Liz ma rýchlo objala a postrčila ku dverám.

Vybehla som zo školy na ulicu a vydala sa smerom k nemocnici. So sklonenou hlavou som počítala moje kroky a sústreďovala sa na pravidelné dýchanie. Hlavne na to nemysli, hlavne na to nemysli. Zrazu sa zotmelo ako v podvečer a na plece mi dopadla ťažká kvapka. Pozrela som na oblohu. Na mesto sa hnali ťažké čierne mraky, a to neveštilo nič dobré.

„No to snáď nie,“ zamrmlala som si popod nos, keď som začula vzdialené hrmenie. Vyzeralo to, že prichádza veľká búrka. Na hlavu som si nasadila kapucňu a zrýchlila krok. O chvíľu sa poriadne rozpršalo. Dážď mi cícerkom stekal pod mikinu, ale to bolo jedno, pretože som premokla úplne celá. Tenisky vydávali čvachtavé zvuky po každom mojom kroku, a ja som sa otriasala od zimy. Rukami som si objala ramená, a snažila sa potlačiť triašku. Každú chvíľu som kútikom oka postrehla zablysnutie a potom mi uši dráždil ohlušujúci hrmot.Hustý dážď plieskal všade, na ceste vytváral mláky. Nedovidela som veľmi ďaleko, hoci bol len čas obeda. Zazrela som tlmené svetlá nejakého auta, ktoré vzápätí prešlo okolo mňa a ošpliechalo ma, akoby nie som už dosť mokrá.

Konečne som zbadala osvetlenú budovu nemocnice. Prešla som posuvnými dverami na fotobunku a rozhliadala sa. Pri nohách sa mi tvorila mláčka, odvšadiaľ mi odkvapkávala voda. Zrazu sa od steny odlepila postava a prešla ku mne. Uvedomila som si, že je to Joshua.

„Konečne,“ povedal chladne. „Ja pracujem, sadni si tam a čakaj na správy.“
„Počkaj! Ale čo je s mamou?“ skríkla som naňho a chytila ho za ruku. Vytrhol sa mi a poobzeral sa dookola. Nebolo tam živej duše.

Schmatol ma za líca a stlačil ich. „Bude v poriadku, rozumieš? “ Naklonil sa ku mne tak blízko, až som cítila jeho odporný dych na koži. Pootočila som hlavu a snažila sa mu vykrútiť. Odsotil ma od seba a vybehol von do dažďa.

Chytila som sa za líca. Hm, takže nie len keď je opitý. Možno vtedy sa to stupňuje, ale aj tak je to idiot.

Sťažka som dosadla na šedú plastovú stoličku, mokrú tašku hodila na zem. Lakťami som sa oprela o kolená a tvár si zložila do dlaní. Chvíľu som tak zostala a nechala voľný prúd mojim myšlienkam. Nesústreďovala som sa na nič konkrétne, hlavne nie na to, že ani teplý vzduch nedokáže zabrániť tomu, aby som mrzla.

Prstom som si prešla popod oko, aby som zistila, či náhodou nie som rozmazaná. Vydýchla som si, žiadne čierne šmuhy. V duchu som ďakovala všetkým svätým za to, že existuje vodeodolná maskara.

Vlhké veci sa mi nepríjemne lepili na kožu, a už aj tu som pod sebou mala mláčku. Špičkou tenisky som na linoleum vodou kreslila kruhy.

Dlaňami som si podoprela bradu a sledovala dianie okolo. Odohrávalo sa tu veľa príbehov. Starček na vozíčku, ktorý možno už ani neuvidí svoju rodinu, alebo žiadnu nemá. Dievčatko so sadrou na ruke, pevne zvierajúce matkinu ruku. Doktor s ustarosteným výrazom na tvári.

Každý na pleciach nesie nejaké bremeno. Povzdychla som si a nervózne podupkávala nohou. Ako je možné, že ešte stále neviem čo je s mamou?

Zrazu ma niekto poklopal po pleci. Pozrela som hore.

„Zayn,“ vydýchla som a pritúlila sa k nemu. Moje veci mu urobili mokré fľaky všade, ale nevšímal si to. Objal ma rukou okolo pása, pobozkal do vlhkých vlasov, potom mi nadvihol bradu a prisal sa na moje pery. Položila som si hlavu na jeho hruď a chvíľu počúvala tlkot jeho srdca. No niečo mi nehralo.

„Ako si vedel, kde som?“ zamračila som sa naňho. Uhol pohľadom.

„Lisa mi písala,“ zamrmlal skoro nepočuteľne. Neveriacky som zdvihla obočie. Čože?!