Spider's Web Of Lies 10.

Aa, máme už desiatu časť.:) S touto som celkom spokojná, veď posúďte vy.:) Inak ďakujem za komentáre, ženy♥
enjoy;)

Po ceste naspäť je Zayn celkom zamĺknutý. Odpovedá mi hmkaním a oči sa mu upierajú na mňa, no nevidí ma. Mám pocit, že premýšľa, a preto už neskôr mlčím aj ja a nesnažím sa pokračovať v konverzácii. Každý stojíme v metre pri inej tyči, a on potom vystúpi bez toho, aby sa na mňa obzrel.

Ponáhľam sa za ním, zatiaľ čo dlhými krokmi kráča naspäť k jeho domu. Pred tým, než vkročím do pootvorených dverí, na chvíľu zaváham. Zayna nájdem usadeného na gauči, s hlavou opretou dozadu a zatvorenými očami. Zahryznem si do pery, a neisto postávam vo dverách, nevediac čo povedať. „Si smädný?“ spýtam sa šeptom, bojím sa čo i len o kúsok zvýšiť hlas. Jeho čudné správanie ma zanechá zmätenú. Kývne hlavou, že áno a ja sa malými krokmi odšuchcem do kuchyne, prepojenou s obývačkou.

Keď do pohárov nalievam minerálku, fľaša sa mi preváži v rukách, a ja prevrhnem pohár, na čo sa zvalí aj ten druhý a odkotúľa sa k okraju pultu. Minerálka mi kvapká na bavlnené ponožky, a na zemi sa triešti sklo. Chvíľu primrznuto stojím na mieste, no rozhýbem sa skôr, než stihne spadnúť aj ten druhý.

Horúčkovito začnem zbierať črepiny, potom si všimnem, že Zayn stojí vo dverách.

„Prepáč mi to, ja...“ snažím sa prehovoriť, no zachytím jeho pohľad a obleje ma studený pot. Zazriem v nich zlosť, a chladnú odmeranosť, potvrdenú zovretými perami a pokrčeným čelom.

Postavím sa, a roztrasú sa mi ruky; pozbierané črepiny mi z nich vypadnú späť na zem, ale predtým mi stihne ešte jeden kus urobiť dlhý zárez krížom cez dlaň. Tú bolesť ani nevnímam.

„Asi by si mala ísť,“ prehovorí, hlas zbavený všetkých emócií, ale ja som toho dosť zazrela na jeho tvári. Nevenuje mi ani jeden pohľad, keď si na zranenú ruku pritláčam vreckovku, a mokré ponožky rýchlo vsúvam do tenisiek.

V mojom vnútri sa bije zmätenosť so strachom. Čo som spravila zle? Len čo sa za mnou zabuchnú dvere, rozutekám sa. Otvorila som sa mu, znovu dala kúsok zo seba, a on sa choval, akoby som spáchala trestný čin. Spustil to ten pohár?

Ani si neuvedomím, že mi po lícach stekajú horúce slzy a zo štípajúcej rany kvapká krv. O chvíľu stratím dych, a obzriem sa okolo seba. Som už v rušnejšej časti Londýna, ale napriek tomu sa cítim absolútne sama. Moje prsty konajú sami za seba, a v kontaktoch nájdu prvé číslo, na ktoré si v tej chvíli spomeniem.

„Harry?“

...

Keď sa objaví vo dverách, sedím za stolom vzadu nad šálkou čaju, a s kopou vysmrkaných vreckoviek, ktoré mi s chápavým úsmevom podala čašníčka. Krv na ruke mi pomaly zasychá, a už teraz viem, že mi po rane zostane jazva. Hľadím naňho, ako sa obzerá, s vlasmi začesanými dozadu, v zelenom svetri a nohách odetých v modrých džínsoch, tiež úzkych, ale nie takých ako tie čierne.

V tej chvíli už aj začnem spochybňovať moje rozhodnutie zavolať práve jemu. Zachytí môj pohľad, a keď ku mne dorazí, bez slova si odtiahne stoličku, položí ju vedľa mňa a posadí sa s rukami na kolenách, naklonený dopredu.

Chrbtom dlane si zotriem slzy, ktoré ani neviem, kedy sa mi znovu spustili, a opatrne sa naňho zahľadím.

„Vedel som, že zavoláš,“ povie, len tak akoby mimochodom, a ja sa postavím, na čo ma chytí za zranenú ruku, a mňa mykne.

„Ja som zase vedela, že toto nebol dobrý nápad.“ Snažím sa znieť presvedčivo, ten plán vzápätí zlyhá, keď sa mi v polovici vety zlomí hlas. „Ani neviem, čo to so mnou je,“ zavrčím si len tak pre seba, no on už má obrátenú ruku k nemu a skúma reznú ranu.

„Ublížil ti niekto?“ zdvihne pohľad, a ja som stratená.

„N–nie. Áno. Neviem.“ Zvalím sa naspäť na stoličku, moja ruka stále skúmaná jeho dlhými prstami, ale teraz už bruškami kreslí vzory na moje predlaktie.

„Čo sa stalo?“

A tak mu to poviem. Úplnému cudzincovi, ktorý je na mojom zozname top päť otravných ľudí ešte pred mojou mamou, a o ktorom som Zaynovi ani nepovedala. Nemala som pocit, že je to nejak extrémne dôležité. A teraz tu so mnou sedí, hľadí mi do očí, a v dlaniach zviera už obe moje ruky, čo mi prekvapivo neprekáža. Hoci nie je priveľmi o čom rozprávať, po krátkom monológu zostane ticho a on naďalej skúma moje oči, z ktorých sa už našťastie nevalia žiadne slzy. Ani neviem, či to bolo skôr z prekvapenia, alebo od bolesti. Keď to všetko prenesiem do slov, viac–menej sa mi uľaví.

„Prečo si mi vtedy pomohla?“ spýta sa napokon, absolútne odbočujúc od témy, a ja neviem, či to beriem dobre, alebo zle, že sa na nič viac nepýta. Nenapadá ma vhodná odpoveď. Sama nemám poňatia.

„Prečo si teraz tu?“ rozhodnem zvoliť protiútok otázkou. Na perách mu zaihrá ten arogantný úsmev, ktorý som na ňom videla aj predtým, a napadne ma, že som si vybrala zlú taktiku.

„Lebo si mi zavolala. Mne prvému... Zaslúžiš si niekoho iného,“ povie po chvíľke premýšľania a z hrdla sa mu vyderie slabý smiech, keď dodáva. „Ako napríklad mňa.“

Nadvihnem obočie. „Takže takto to býva? Využiješ emocionálny stav každého dievčaťa, len aby si ho zlákal do postele?“

„Každého nie,“ vyjde z neho, v tej chvíli som na nohách a moje ruky sa vytrhnú z jeho dlaní. Vedela som, že mu to nevydrží dlho.
„Finn, nie, nerob. Žartoval som, prosím, dovoľ mi to,“ jeho hlas je tentoraz vážny, a ja urobím tú chybu, že sa opäť zahľadím do jeho očí.

„Čo?“ poviem, ešte stále sa chystajúc na odchod.

„Ukázať ti to z môjho pohľadu. Začneme tým, že mi dáš tvoje číslo, a ja ti zavolám hocikedy, nie len ty mne, keď budeš v núdzovo emočnom stave.“

Dnes som bola na vyhodnotení súťaže v Bratislave, a toto bola jedna z cien, čo som dostala. Moja prvá myšlienka bola, že preboha, oni našli môj blog.:D Ale potom som si uvedomila, že však tu vlastne ani nemám meno, tak to čítam, smejem sa, a zisťujem nové veci o One Direction.:D

A teraz sem capnú ako Styles hrá golf? Seriously??:D