Spider's Web Of Lies 09.

No čo ja viem. Don't like it, ale dúfam, že aspoň tých pár Zayneriek znovu poteším.:) A vy ostatní... si počkajte.:D 

enjoy♥

„Dnes vymýšľam program ja. A budeš pritom oblečený ako normálny človek. Nevadí ti to?“ spýtam sa a kývnem k dverám Zaynovho šatníku. Sleduje ma z okraja postele, so zdvihnutým obočím pokrúti hlavou, a na môj príkaz si potom pomaly vyzlieka sako.

Keď sa zorientujem v pomerne veľkom priestore plnom oblekov a košieľ rôznych farieb, nájdem aj malú policu venovanú veciam pre obyčajných smrteľníkov, odkiaľ vytiahnem čierne rifle, ktoré mal oblečené pred tromi dňami, a bledomodré tričko. Zayna nájdem postávať pri dverách, na čo mu vtisnem dva kusy oblečenia do rúk.

„Toto si môžeš dať na seba, ja idem...“ nestihnem dokončiť, on si jedným plynulým pohybom pretiahne košeľu cez hlavu a zabudnem, čo som mu chcela pôvodne povedať. S červenou tvárou a pootvorenými perami sa otočím k dverám, a našťastie sa mi podarí nevraziť pri tom do rámu.

„Mohla si zostať,“ jeho hlas sa zvučne nesie až ku mne, a ja sa opriem o stenu s čerstvou spomienkou na jeho odhalené brucho. O pár minút vykĺzne zo spálne, na tvári šibalský úškrn a prevrátim naňho oči, hoci v lícach stále cítim horúčosť.

Pri dverách sa mu ten úsmev ešte viac rozšíri, a postaví sa vedľa mňa pred obrovské zrkadlo, ktoré zaberá priestor na malej chodbe. „Ladíme,“ poznamená, narážajúc na naše identické rifľové bundy, a začne si upravovať nagélované vlasy. Ja mu však ruky zložím k strane, a pustím sa do toho sama, rozstrapatím starostlivo upravený účes tak, aby to nevyzeralo, že sa príliš snažil.

Má sklonenú hlavu, a keď na mňa pozrie spod mihalníc, zatiaľ čo mu zaiskrí v očiach, pomaly spustím ruky dolu. So slabým úsmevom sa chystám ustúpiť k dverám, ale on mi položí ruky na boky, a pridrží ma na mieste. Oči má na úrovni tých mojich, zrazu je extrémne blízko, a obtrie sa mi nosom o ten môj. Keď mi venuje dva malé bozky na pery, nemôžem sa hýbať, a potom ma s našpúlenými perami vytiahne z dverí.

Pri ďalšom kroku z jeho strany ho znovu zruším, žiadne auto, buď metro alebo kráčame. Po dlhom presviedčaní, že mu chcem ukázať život z inej perspektívy sa nakoniec ocitáme v podzemí.

„Stavím sa, že si takto nikdy v živote nešiel,“ usmievam sa na neho, zatiaľ čo sa opierame o modré tyče a Zayn pokrúti hlavou. Bola zábava sledovať, ako sa obzerá okolo seba, všíma si ľudí a počúva hlásenia staníc. Keď na jednej zastávke vlak prudko zabrzdí, hodí ma do jeho hrude, načo sa skoro obaja zvalíme na zem. Trpezlivo mu odpovedám na zvedavé otázky, ako napríklad prečo chodím metrom, keď mám auto, a vysvetlím mu, že je to darček od mamy, a využívam ho iba v nutných prípadoch. Po ceste ďalej mu aj poviem, ako sa hrozím skúšania šiat na sestrinu svadbu, že ich nechám, nech ma navlečú do fakt hocičoho

Pomaly si ho púšťam dovnútra, a ani si to poriadne neuvedomujem. Dostáva sa mi pod kožu, do krvného obehu, rovnako ako tenká ihla, ktorá len jemne pichne. Stávam sa závislá na maličkostiach, čo si na ňom všímam, ako keď si oblizne pery a potom si do nich zahryzne, alebo ako mi prehodí ruku okolo pliec, či odhrnie vlasy z tváre.

S nesmelým úsmevom si namočí obe ruky do ľadovo studenej vody vo fontáne, potom ma celú ofŕka, a strčí si dlane pod moju mikinu, aby si ich zohrial. Kúsok trasy prejdeme aj pešo, no keď sa začne sťažovať, že už sa mu viac nechce, zoberiem ho na moje najobľúbenejšie miesto.

Zapadnutá reštaurácia je v jednej z mnoha preplnených uličiek, a nepozornému oku by ľahko unikla. Zayn s nedôverčivým pohľadom sleduje, ako vchádzam dovnútra, a prikazujem, aby sa nehýbal. Keď sa vzápätí vynorím s dvomi obalmi v ruke, sedí na operadle lavičky s rukami vo vreckách.

„Už sa pomaly chytáš,“ zasmejem sa na jeho nezvyčajnom usadení, a podám mu sendvič zabalený v dvoch servítkach. Podozrievavo sa naň zahľadí, keď mu do nosa udrie vôňa oleja a drží ho kúsok od seba, ako by ho chcel pohrýzť.

„Predstavujem ti najlepší grilovaný chlieb s vyprážanými hranolčekmi. No tak, neublíži ti. Vyskúšaj,“ nabádam ho, zatiaľ čo čakám, či sa naozaj odváži. Zjavne na to však potrebuje oveľa viac času, a tak sa sama púšťam do svojho podielu. Jeho pohľad padne na mňa, ako spokojne prežúvam sústo a dupem si chodidlom o popraskané drevo na lavičke. Po pár sekundách sa k nemu obraciam a vidím ako váhavo z chlebu vyberá jednu hranolku. Zje ju, a potom trhá kúsok kôrky. Hlasno sa smejem a krútim hlavou.

„To chceš takto zjesť všetko?“

„Neviem?“ Je na ňom vidno, že je nesvoj, po prvýkrát neistý Zayn Malik. Utriem si pusu chrbtom dlane a prisuniem sa k nemu bližšie.

„To nesmieš, pretože si tak vôbec nevychutnáš tento skvost. Je to niečo, ako národný pokrm.“ Do ruky mu vtískam môj sendvič a chytám ten jeho.

„Otvor ústa,“ poviem mu a on poslúchne, akoby sedel u zubára, „a teraz zahryzni.“

Pasuje sa s obrovským kusom jedla v jeho ústach a medzičasom uznanlivo kýva hlavou. „Je to... fakt chutné.“ Z úst mi unikne slabý smiech, a vezmem si svoje jedlo naspäť.

Obaja hľadíme dopredu, na poloprázdnu ulicu, zahĺbení do svojich myšlienok, zatiaľ čo prežúvame neskorý obed.

„Smiem otázku?“ pýta sa, ja sa k nemu obraciam so zvedavým pohľadom a rukou mu naznačujem, nech pokračuje. „Prečo tak vzdoruješ tomu, čo z teba chcela mať tvoja mama? Prečo toto všetko?“

Počkám kým prehltnem, s odpoveďou pripravenou na jazyku. „Možno preto, že to jednoducho nie som ja.“