Spider's Web of Lies 04.

No čo, aký bol návrat do školy?:) Noví stredoškoláci, prežili ste?:) Ja som mala v celku nabitý deň, neviem si predstaviť čo to bude ďalej. Ale vždy sa budem snažiť do programu vtesnať písanie, táto poviedka ma dosť chytila, a Finn už teraz ľúbim:D enjoy♥

(a tieto džínsy na ňom ma raz zabijú!!)

„Päť, šesť, sedem, os–pčí,“ počítam na prstoch a vzápätí ma prehne v páse, a musím predýchať ďalší záchvat kýchania.

„Pauzu. Dajte si pauzu,“ naslepo kývnem rukou a zložím sa na zem. Do riti aj s tým chalanom a jeho úspešným spôsobom, ako nachladnúť. Nahmatám vedľa seba balíček vreckoviek, a horúčkovito z neho vytiahnem hneď dve naraz. Vidím, ako sa dievčatá rozptýlia po miestnosti k svojim taškám, z ktorých vytiahnu fľaše s vodou a nasledujú môj príklad; usadia sa na zem.

Všimnem si, že Ada stojí vo dverách a keď zachytí môj pohľad, vydá sa ku mne. „Nechceš skončiť skôr?“ pýta sa ma a do hlasu sa jej vkrádajú obavy. „Môžem to vziať za teba.“ Ade pracuje ako baletná inštruktorka, ale učí staršiu triedu, zatiaľ čo ja mávam s mladšími dve dvojhodinovky týždenne. Som jej zaviazaná, keďže jej mama, ktorá vlastní umeleckú školu, mi dala túto príležitosť.

„Neviem,“ myknem plecom. Z kaviarne ma ráno poslali domov tiež, nechceli aby som šíriacimi bacilmi nakazila zákazníkov, a ani sa im nečudujem. Vrhnem pohľad na hodiny na stene, ešte dvadsať minút, kým si mamičky vyzdvihnú svoje dcéry. Zrazu mi skrúti žalúdok a ja si uvedomím, že som od večera nejedla.

To rozhodne za mňa. Rýchlo sa rozlúčim, vezmem si svoje veci a opustím školu. Vonku ma prekvapí studený vzduch, preto si natiahnem bledosivú mikinu, a pustím sa dolu ulicou, k menšiemu Sainsbury’s, ktorý je hneď za rohom. Počasie sa už opäť nevie rozhodnúť, či bude pršať alebo nie, zatiaľ je ustálené pri zatiahnutej oblohe plnej hrozivo vyzerajúcich mrakov. Preto keď zistím, že v taške nemám dáždnik, pridám do kroku.

V obchode schmatnem malý košík, a zamierim priamo k čajom, potom vreckovkám a nakoniec po ceste do oddelenia sladkostí hodím do koša aj balík chleba. Keď sa rozhodujem, či vziať dve alebo tri balenia čokolády, znovu ma premôže kýchanie, a ja hmatkám po vreckovkách, zatiaľ čo tvár mám pokrčenú v čudnej grimase.

„Atraktívne,“ ozve sa vedľa mňa, na vreckovky je zabudnuté a ja s vytreštenými očami prudko otočím hlavu tým smerom. Ako prvé si všimnem kučery, a potom je tu znovu ten úškrn. No jasné.

Nakoniec sa zhodnem na troch čokoládach a jedných gumených medvedíkoch, a on tam ešte stále stojí, akoby čaká na odpoveď. Prevrátim oči. Je však dosť ťažké ignorovať ho, keď mi stojí cez celú uličku jeho vozíkom.

„Dovolíš?“ zachrčím potichu. Teraz neodpovedá on, namiesto toho sa natiahne na najvyššiu policu a poskytne mi výhľad na odhalenú kožu jeho brucha. Navyše, vrchné gombíky na košeli má rozopnuté, čím odhaľuje výrazné tetovania, a prívesky na striebornej retiazke spočívajúce uprostred jeho hrude. Snažím sa príliš nezízať, namiesto toho potlačím jeho vozík, no zoviera ho pevne. To snáď nie je možné.

Otočím sa opačným smerom, odhodlaná prejsť druhou uličkou, no než stihnem prísť na koniec, znovu mám zahatanú cestu.

„Baví ťa to?“ vyjde zo mňa ostro, no nemá to plánovaný efekt, keďže môj hlas skáče ako chlapcovi v puberte. Ústa sa mu vykrútia do úsmevu, a horlivo prikývne, čo ja využijem ako moju príležitosť a prešmyknem sa ku pokladniam. A on sa postaví rovno za mňa.

„Čo sa deje, Finley?“ Vytrčí spodnú peru a zažmurká, potom nechá oči doširoka roztvorené. A možno by som ho ignorovala, a v duchu si pripomínala, že je to nevyspelý idiot, keby… „Nevolaj ma tak,“ precedím pomedzi zuby, zatiaľ čo vykladám môj malý nákup na pult.

„A ako? Finny?“ Víťazoslávne sa uškrnie, keď zovriem medvedíkov až sa celý obal pokrčí. „Nie? Tak trpaslík,“ oznámi, a koncom vozíka mi vrazí do zadku. Zapotácam sa a musím sa zachytiť pultu, no než sa naňho stihnem znovu zamračiť, preruší ma vysoký hlas.

„Harold! Tu si.“ Objaví sa zadýchaný chlapec, a ja si uvedomím, že je to jeho spolubývajúci, na ktorého som narazila vtedy večer. „Ruším?“ spýta sa, keď si všimne, ako zazerám na Harolda. Možno by som sa nad tým menom aj zasmiala, ale môj nákup je už našťastie nablokovaný, preto rýchlo podám predavačovi peniaze a schmatnem tašku.

„Nie, práve odchádzam. Maj sa, Harold.“ Na tvári sa mi objaví víťazoslávny úškrn, keď zbadám ako ten jeho pomaly vyhasne.

Ale to nadšenie mi vydrží iba pokiaľ neprídem ku vchodu. Nakoniec sa predsa len spustil dážď, a teraz ani nie je dovidieť na ulicu kvôli hustým kvapkám. S povzdychom si na hlavu natiahnem kapucňu, a opustím bezpečie strechy, vzápätí sa rozbehnem k stanici metra.

„A čo tak ten odvoz teraz?“ Hlas prekričí špliechanie vody, aj vrčanie motorky. Spomalím, a vrhnem rýchly pohľad vedľa seba. Kamarát za ním nesedí, je sám, s prilbou pricapenou na hlave, zatiaľ čo dážď mu steká po celom tele. Od pliec odetých v tenkej kockovanej košeli s vyhrnutými rukávmi, po predlaktiach, kde sa mu napínajú svaly od toho, ako zviera riadidlá, až na nohy v úzkych čiernych džínsoch. Potrasiem hlavou.

Zamávam mu, a potom sa znovu pustím do behu, stanica už nie je ďaleko. Premočená do nitky, nákup si pevne pritískam k hrudi, a modlím sa, aby sa môj zdravotný stav ešte nezhoršil.

A čo je s tým chalanom? Nedokáže zvládnuť odmietnutie? Sleduje ma? Stavím sa, že takto balí každú jednu čo stretne. Harold. Tak vďaka, teraz na teba naozaj myslím. Idiot.

(btw, takto nejako asi vyzerá Finnin byyt:)