Life Goes On - Epilóg.

Po dvoch šálkach čaju, pár hodinách za počítačom, a pomocnou rukou múzy, mám konečne niečo vytvorené:) Pridávam to až takto neskôr, lebo som ešte tri hodiny hľadala obrázky a pesničku. Enjoy♥

TOTO!!

Si preč.

Ponoríš sa do morskej vody, pretože si na dne zbadala tú jednu mušľu, kopeš nohami, a tvoje prsty sa zovrú okolo malej schránky zatiaľ čo ti zaľahne v ušiach a v hlave pocítiš obrovský tlak. A potom sa ocitneš nad hladinou a víťazoslávne zdvihneš ruku, no odrazu ti vykĺzne. A kvôli bolesti hlavy, nemáš viacej sily znovu klesnúť dolu, aby si ju nahmatala v rozvírenom piesku. Ty si bola moja krásna mušľa. A vykĺzla si. A ja nemám silu. Opustila moje telo s poslednými zvyškami nádeje. Zviera mi hrdlo, kriví pery, stláča pľúca. Ale neunikne ani jediná slza. Ana. Kde si?

Si preč.

Keď sa môj zrak znovu zaostrí na všetky veci okolo, chcem ísť preč. Niekam, kde ma chlad zmrazí až do kosti, a ja sa obzriem okolo seba, uvidím ťa. Uvidím niečo, čo z teba zostalo v mojej pamäti, čo sa v hmle premení na siluetu mojej Any. A možno sa budem môcť konečne poriadne nadýchnuť, pretože teraz to nedokážem. Potrebujem ťa, tak ako kyslík v mojich pľúcach.

Viem, že napokon zabudnem, ako vyzeráš. Ako si do čela sťahuješ tú čiapku, doširoka roztvoríš oči, na perách ti zaihrá úsmev. Zabudnem aj na drobnosti z tvojej povahy, ktorú som ani zďaleka celú nepoznal. Sľúbil som ti, že to neurobím. Ale viem, že sa to stane, pretože ľudská pamäť má chyby. Zradí ma. A potom hádam ja prestanem mať pocit, že som zradil teba.

Si preč.

Šiel by som ťa hľadať. Do odrazu vody, ktorá  rukách žblnká o okraj pohára v trasúcich sa rukách. Do opustených ulíc, kde vanie vietor a ticho šepoce tvoje meno. Do svojho vnútra, pretože nachádzaš sa jedine tam.

A ak by som ťa našiel, vzal by som ťa na miesta, na ktoré som nestihol. Len príď domov. Ako zablúdená loď, pohľadaj svetlo majáku, začneme odznovu. Zapadneš do môjho náručia, a ja zatvorím oči, spánok si ma nájde. Povieš si, že som mal dlhú dobu na premýšľanie, akúsi prípravu. Ale nič, vskutku nič ma na toto nemohlo pripraviť.

Si preč.

Mala si tú drzosť vziať mi všetko, čo som kedy chcel. Hovoria, že domov je tam, kde je tvoje srdce. Ten svoj som stratil niekedy skoro ráno, keď môj pohľad spočinul na tvojom veľkom bratovi, prižmúril oči, z ktorých mu stiekli slzy a spýtal sa, kto sakra rozhoduje o týchto veciach, to bola posledná vec, ktorú som započul. Všetko ostatné sa mi podarilo zablokovať.

Vykrádam slová z pesničiek, z básní od iných ľudí, ktoré sa skončili slovami chýbaš mi. Pretože mi chýbaš.

Počúvam ticho. Naháňa mi strach, a potom som konečne schopný zložiť sa na zem a pustiť zadržiavané slzy. Je to srdcervúci zvuk, tlmený rukávom čierneho trička, ktoré si pritískam k perám. Sľúbim si, že potom sa pozbieram. Utriem si líca a vstúpim na mokrú trávu, ktorá sa leskne. Nikto ma nevidí, ako kráčam k davu ľudí, ktorí sa tam zoskupili už dávno. Meškám, no bál som sa. Bál som sa tej myšlienky, že tam ležíš ty, aj keď tam v podstate nie si. Milovala si život, no zradil ťa a to ma desí. Kam zmizol, ak už nie je s tebou?

Na cintoríne vyrúbali strom, pretože by vraj už dlhšie nedokázal stáť sám. Niekto mi kedysi povedal, že za každý strom, ktorý už nie je na Zem prichádza nový život. Nie je to tak aj s ľuďmi? Hľadím na to miesto, ktoré je prázdne a zrazu si uvedomujem, ako jasne dnes svieti slnko.

A ty si preč.

Práve dnes, keď už z jesene nezostalo takmer nič, ani len pomaly hnijúce listy na chodníkoch, krajinu zaplavilo slnko. Práve dnes, keď by sa malo zamračiť, a spustiť sa dážď, akoby všetko smútilo. Usadila sa mi v hlave myšlienka, že je to pre teba. Že keby si stále tu, potešila by si sa slnečnému dňu, a mňa by si prinútila k úsmevu. Asi sa mi tá myšlienka páči. Na tom mieste, kde nevedno kedy vyrastie ďalší mohutný strom sa odrážajú posledné lúče, ktoré sa už chystajú ukázať druhej strane sveta.

Rozostrený pohľad mi padne na Will v obopnutých čiernych šatách a príde mi jej ľúto. Bože ako veľmi by som si prial, aby sa ten ďalší život zrodil práve v nej. Ona, Harry i ja však vieme, že to sa nestane.

Ana, život ide ďalej. Si preč. Spolu s tebou odišiel kúsok zo mňa, ktorý som sa ani nesnažil nahradiť. Ale ako umelec dokladá časti mozaiky, ja sa ho pokúsim nahradiť. Urobím zábery okamihov, či už z mojej pamäti, alebo z tých, čo prídu. A vždy si budem pamätať tie tri slová, ktoré ma dajú dokopy. Život ide ďalej.

Oficiálny koniec poviedky:) Názory ?